Obrázok používateľa CEZ OKNO
Slovensko na Ptolemaiovej mape IV. časť 1

"Pozorný čitateľ už z predošlých častí rozpravy o Slovensku na Ptolemaiovej mape dozaista zaregistroval snahu o nájdenie a prepojenie možnej histórie Kvádov a Slovákov ako jedného a toho istého kmeňa - národa. Krajina Kvádov je totiž historickými prameňmi jednoznačne doložená na Slovensku a v súvislosti s informáciou, že 85% Slovákov má gény 8.000 rokov staré a viazané na dnešné územie Slovenska, museli teda naši pradedovia žiť na Slovensku aj v čase Ptolemaia. Poďme sa na túto problematiku pozrieť bližšie a uveďme si niektoré pramene, ktoré popisujú Kvádov a ich krajinu..."

Setina a Cuadi – Sitno a Slováci

„Od Banskej Štiavnice na juh vysoko vyčnieva nad horskými lesmi najvyšší vrch Sitno. Bol na ňom kedysi i hrad, ktorého stopy ešte nezmyl dážď a nerozmietol vietor. Na tomto hrade v Pribinovej dobe bol pánom knieža Stojmír. Mal dvoch synov. Pohanským veľkňazom, ktorého menovali žrecom, bol staručký a múdry Nákon. Ľudia pod otcovskou starostlivosťou kniežacou žili v blahobyte a pokoji.

Keď Stojmír cítil, že sa mu blíži posledná hodina, predvolal svojich synov a povzbudil ich, aby žili vo svornosti. Panujúcim kniežaťom bude starší syn Tyra. Mladší syn Želibor bude mu poddaný. Silní budú, keď budú nažívať v jednote. Keď Stojmír onedlho zomrel, jeho telo spálili podľa pohanského zvyku v posvätnom háji na Sitne. Ale synovia dlho nezachovali otcovu múdru radu. Čoskoro sa pustili do boja proti sebe. Veľkňaz Nákon všemožne sa usiloval, aby zabránil bratovražednej bitke, ale bez výsledku. Keď ich husté šíky stáli proti sebe a znova nadarmo sa snažil ich zmieriť, preklial ich, aby sitnianská skala pojala všetkých a neotvorila sa prv, kým ich slovenský národ nebude volať o pomoc, aby týmto spôsobom odčinili svoj hriech. Sotva odzneli Nákonové slová, ostrý blesk zarachotil a ožiaril kraj široko-ďaleko. Vzápätí prihnala sa ukrutná búrka a zo Sitna vyšľahli mohutné plamene. Zem sa triasla od základov.

Keď tento Boží súd pominul, vyjasnilo sa a miliardy hviezd ozdobili čistú oblohu. Bojovníkov nebolo nikde. Sitnianská skala ich pojala do veľkých priestranných siení, ktoré sa tam utvorili. Tam sú na pohotove, aby nastúpili do boja, keď ich slovenský národ bude volať. Každý rytier stojí pri svojom ošírovanom koni jednou nohou v strmeni. Len vyhupnúť na vraníka. Každých sedem rokov sa prebúdzajú i bez volania, aby sa opýtali starého rytiera strážiaceho východ, či je ich čas už tu? Starý rytier na to vystúpi na sitnianský vrch, aby zavolal na všetky strany sveta, či už? Ak odpoveď neprichodí, zavrie okovanú bránu a vráti sa do siení, aby rytieri odpočívali ďalších sedem rokov...“

Hrad Sitno a jeho pradávna minulosť sa natrvalo zakorenili v slovenskej ľudovej pamäti. Vyššie uvedená Legenda o sitnianských rytieroch podáva príbeh z čias staroslovenského kniežaťa Pribinu prenášaný z generácie na generáciu. Stredoveký hrad Sitno je však preukázateľne postavený na základoch hradiska z obdobia Rímskej ríše. Archeologické vykopávky v lokalite potvrdili, že pôvodné hradisko bolo vybudované kmeňom Kvádov niekedy v 1. alebo v 2. storočí nášho letopočtu, čo je zároveň obdobie života a práce gréckeho kartografa Ptolemaia. Vo svojej Geografii umiestňuje Kvádov samotný mapopisec nasledovne:


„infra Orcynium Saltum Quadi, infra quos ferri fodinae et Luna Silva“
„pod Hercýnskym priesmykom (sídlia) Kvádi, pod ktorými sa nachádzajú železné bane a Mesačný les (hora)“


Ptolemaios uvádza, že kmeň Kvádov žije pod priesmykom Hercýnskeho lesa. Tajomný a mýtmi opradený les zaberal svojou rozlohou široký priestor, no srdce lesa ležalo na Slovensku. V čase, kedy žil Gaius Iulius Caesar (narodil sa v roku 100 pred Kristom), bolo o Hercýnskom lese známe:

“Vyššie spomenutý Hercýnsky les má rozlohu deviatich denných pochodov, pokiaľ sa ide bez batožiny, nie je možné to určiť inak a meranie ciest nepoznajú. Začína sa u hraníc Helvétov, Nemetov a Raurakov a tiahne sa priamo v smere rieky Dunaj až k územiu Dákov a Anartov. Odtiaľ sa obracia doľava, v opačnom smere rieky a pri svojej veľkej rozlohe sa dotýka mnohých kmeňov. A na tejto strane Germánie nie je nikoho, kto by mohol povedať, že sa dostal na začiatok toho lesa aj keď prešiel cestu 60 dní, a nikoho kto by sa dopočul na ktorom mieste začína.“ Takto opísal Hercýnsky les Caesar vo svojich Zápiskoch o galskej vojne.

Hercýnsky les sa od prameňa Dunaja tiahol pozdĺž rieky. Na strednom toku, kde sa Dunaj stáča a tečie na juh, sa od rieky odkláňal opačným smerom. Prechádzal celým územím Slovenska a pokračoval ďalej severne a na východ až ku kmeňom Dákov a Anartov. Anarti sídlili na upätí ukrajinských Karpát pri rieke Tise a boli blízkymi susedmi Kvádov. Možno práve kmene Kvádov - Sklavenov a Anartov - Antov spomína vo svojom diele byzantský historik Prokopius, ktorého sme citovali v jednej z predchádzajúcich kapitol...


Obr. Kmeň Antov ANARTOV na Ptolemaiovej mape DACIE

Pozorný čitateľ už z predošlých častí rozpravy o Slovensku na Ptolemaiovej mape dozaista zaregistroval snahu o nájdenie a prepojenie možnej histórie Kvádov a Slovákov ako jedného a toho istého kmeňa - národa. Krajina Kvádov je totiž historickými prameňmi jednoznačne doložená na Slovensku a v súvislosti s informáciou, že 85% Slovákov má gény 8.000 rokov staré a viazané na dnešné územie Slovenska, museli teda naši pradedovia žiť na Slovensku aj v čase Ptolemaia. Poďme sa na túto problematiku pozrieť bližšie a uveďme si niektoré pramene, ktoré popisujú Kvádov a ich krajinu...

Marcus Aurelius Antoninus sa narodil 26. apríla v roku 121 po Kristovi. Bol rímskym cisárom, ktorý časť svojej vlády strávil na severe ríše v bojoch proti Kvádom a Markomanom. V roku 171 Kvádov najprv vytlačil z Panónie za Dunaj a neskôr ich prenasledoval na ich vlastnom území počas I. Kvádskej a Markomanskej vojny v rokoch 172-175. Druhá výprava proti Kvádom a Markomanom (177-180 n.l.) mu bola osudná. V roku 180 totiž Marcus Aurelius zomrel v poľnej nemocnici pri Vindobone (Viedeň) na mor.

Aj napriek veľkým starostiam, ktoré mal Marcus Aurelius so spravovaním ríše, vášnivo sa venoval právu, rétorike a filozofii. Počas vojenských výprav na Slovensku napísal svoje dielo Ta eis heauton (u nás známe ako Myšlienky k sebe) o rozsahu 12 kníh - kapitol. Na konci prvej knihy stojí: „Napísané v Kvádsku u (rieky) Granuas“, pričom Granuas je slovenská rieka Hron. Božský Marcus nám takto prináša dôležitú zmienku o presnejšej lokalizácii Kvádov.

Ďalšiu správu o osídliach Kvádov nám zanechal Ammianus Marcellinus, ktorý žil približne v rokoch 330 až 400 n.l. Svoju kariéru začal ako dôstojník cisára Konštantina II. Zúčastnil sa niekoľkých ťažení proti Peržanom. Neskôr sa utiahol a vrátil sa do rodnej Antiochie v Sýrii.

Jeho Dejiny (Rerum gestarum libri XXXI) zachycujú obdobie od začiatku vlády cisára Nerva (rok 96 n.l.) a končia smrťou cisára Valenta pri Adrianopole. Zväzky, ktoré sú k dispozícii (XIV-XXXI), pojednávajú o rokoch 353-378 po Kristovi. Marcellinus nám v kapitole XVII. prináša zmienku o rímskom tábore Brigatione (na druhom brehu Dunaja pri dnešnom Komárne) a taktiež spomína staroslovenských? kráľov Viduaria a Gabinia.


„Po týchto udalostiach posunul na barbarskom území tábor do Brigetiona, aby boli aj tam uhasené slzami či krvou zvyšky vojny s Kvádmi žijúcimi v týchto končinách. Akonáhle knieža Vitrodorus, syn kráľa Viduaria, aj vazalské knieža Agilimundus a iný vodcovia a náčelníci, vládnuci nad rôznymi kmeňmi, zazreli uprostred kráľovstva a na rodnej pôde vojsko, vrhli sa vojakom k nohám. Keď dosiahli odpustenie, zachovali sa podľa rozkazov a vydali svoje deti ako rukojemníkov, aby bolo zaručené, že stanovené podmienky splnia, potom vytasili meče, ktoré ctia ako Bohov a prisahali, že (Rímanom) zachovajú vernosť.“


Archeologický prieskum lokality Iža - Kelemantia nám priniesol prierez históriou rímskeho tábora na Slovensku: v predpolí vojenského tábora Brigetio postavili Rimania pevnosť na ľavom brehu Dunaja v Iži už za vlády cisára Marca Aurélia (161-180) v období počas kvádskych vojen. Prvý, drevozemný tábor však zanikol po krátkom čase požiarom pri neočakávanom útoku Kvádov. Počas jednej z vojenských výprav v závere kvádskych vojen tu v blízkosti zrejme už spustošenej pevnosti krátkodobo táborilo niekoľko rímskych vojenských oddielov v dočasných poľných opevneniach. Koncom 2. storočia postavili Rimania na mieste zničeného drevozemného tábora pre jednotky pomocnej légie kamenný kastel o rozlohe 3 hektárov. Počas vojnových udalostí okolo polovice 3. storočia bol tento kastel značne poškodený. V 4. storočí za vlády Konštantínovcov sa uskutočnila rozsiahla prestavba jeho opevnenia. Ak by kmeň Kvádov následne opätovne napadol a vyplienil novoprestavaný rímsky tábor v Iži, je možné, že Ammianus Marcellinus spomína možno aj Ptolemaiom zakreslený rímsky tábor KELEMANTIA, ktorý dal cisár Valentinianus I. (364-375) opäť vybudovať, nakoľko niekedy počas jeho vlády došlo k posledným stavebným úpravám kastela. Krátko po jeho smrti bola pevnosť KELEMANTIA pri Iži opäť vyplienená alebo opustená Rimanmi z iných dôvodov...


„... z ničoho nič sa vzbúril pokojný kmeň Kvádov, teraz nie príliš obávaný, avšak predtým nadmieru bojovný a silný, ako o tom svedčia ich kedysi ľahko a rýchle prevedené lúpežné prepady: spoločne s Markomanmi obľahli Aquileiu, vyvrátili Opitergium a na svojich bleskových ťaženiach preliali veľa krvi, keď prenikli Julskými Alpami, ťažko im čelil už spomínaný zbožný Marcus Aurélius. A ku sťažnostiam mali Kvádovia oprávnený dôvod, pokiaľ ho barbari môžu mať.


Valentinianus totiž hneď od začiatku svojej vlády horel síce chválitebnou, avšak príliš horlivou túžbou zaistiť hranice a prikázal postaviť strážny tábor za riekou Dunaj, priamo na území Kvádov, ako keby už boli uvedení pod rímsku právnu zvrchovanosť. Tamojší obyvatelia to niesli s nevôľou, a plní starostí o svoj osud, hľadali tomu pre teraz zabrániť vyslaním posolstva.

Avšak Maximinus, túžiaci po každej nepravosti a neschopný krotiť svoju vrodenú nadutosť, stupňovanú ešte pýchou, že získal hodnosť praefekta, vyčítal tamojšiemu veliteľovi obranných síl v Illyriku (pod ktorý patrí aj Panónia) Equitiovi svojhlavosť a lenivosť, pretože dielo, ktoré malo byť prevedené urýchlene, nebolo ešte hotové. A akoby dbal o verejný prospech, dodával, že ak bude jeho synovi udelená hodnosť veliteľa vo Valerii, bude opevnenie bez akéhokoľvek vykrucovania sa postavené.

Oboje sa takmer docielilo. Akonáhle sa Marcellianus po svojom menovaní vydal na cestu a dorazil na miesto – bol po svojom otcovi samoľúby – bez toho, aby sa pokúsil nejakým prejavom upokojiť tých ľudí, ktorí mali byť za zmienené nároky, ktoré nikdy nemali, vyhnaní zo svojich sídiel, pustil sa do diela, ktoré bolo krátko predtým začaté a prerušené, keď boli pripustené námietky.

Nakoniec pozval kráľa Gabinia, ktorý vo všetkej slušnosti žiadal, aby sa nič nové nepodnikalo, aj s inými na hostinu, predstierajúc láskavosť, akoby mu chcel vyhovieť. Keď však po hostine odchádzal, dal ho nič netušiaceho usmrtiť, zločinne pošpiniac posvätnej povinnosti pohostenia.“


„Potom čo sa správa o tomto hroznom čine rozniesla na všetky strany, rozzúrila Kvádov a okolité kmene. Plačúc nad kráľovou záhubou, spojili sa a vyslali tlupy plieniteľov, ktoré prekročili Dunaj, a pretože sa žiadny nepriateľský zásah nečakal, napadli vidiecki ľud, zaneprázdnený žatvou, väčšinu pobili, a čo zostalo na žive, odviedli si s množstvom rozmanitého dobytka domov.“



Obr. Detail Ptolemaiovej mapy na zakreslené územie Slovenska

Rozpoznávame teda prvú, Ptolemaiom zaznamenanú lokalitu na území Slovenska – rímsky tábor KELEMANTIA. Na mape je tábor zapísaný grécky Κελαμαντία - lokalita, ktorá je v odborných kruhoch všeobecne akceptovaná.

KELEMANTIA – Kelemantia (Dievči hrad - rímsky tábor pri Iži)

Vyššie spomínaného kráľa Kvádov Gabinia pozná aj slovenský osvietenecký historik, učenec a autor prvých zachovaných programových dejín Slovenska a Slovákov - Juraj Papánek (1738-1802). Uvádza ho však ako slovenského kráľa vo svojom diele z roku 1780 Historia gentis Slavae - De regno regibusque Slavorum atque cum prisci civilis, et ecclesiastici (Dejiny slovenského kmeňa – O kráľovstvách a kráľoch Slovákov…). Táto práca ako prvá podala súvislé slovenské dejiny od 4. storočia pred Kristom až po panovanie Márie Terézie. Slovákom v nej prisúdil veľkomoravskú aj cyrilo-metodskú tradíciu, samotné Slovensko považoval za pôvodné územie Slovanov a slovenčinu za „matku“ slovanských jazykov...

Zoznam slovenských kráľov podľa Papánka pred Kristom:

I. Moravinus
II. Piramnis
III. Arioniftus
IV. Cimerius
V. Nafiva
VI. Ingevon

Zoznam slovenských kráľov podľa Papánka od narodenia Krista do čias Svätopluka:

I. Marobudus – Budimír?
II. Gotvalda
III. Vannius – Vanniovo kráľovstvo
IV. Vangius - synovec Vanniusa
V. Cimber
VI. Thudrus – Turza?, syn Vangiusa
VII. Verabertus
VIII. Gunthericus
IX. Ardericus
X. Ferimundus
XI. Ofinuchus
XII. Gabinus
XIII. Percha
XIV. Fridegildus
XV. Rofemundus
XVI. Chunnimundus
XVII. Marothus – Marovodus
XVIII. Babak
XIX. Samo - kráľ Vinidov od roku 623
XX. Marothus – prvorodený Samov syn
XXI. Svates – Svätoš?, syn Marothusa, Samov vnuk
XXII. Samomirus
XXIII. Samoslaus
XXIV. Lechus
XXV. Hormidorus
XXVI. Mogemirus I. - Mojmír I., zlatomoravské knieža?
XXVII. Brynno, feu Brennius, aliis Privina – Pribina, nitrianské knieža
XXVIII. Mogemirus II. - Mojmír II.
XXIX. Radislaus, feu Rafticen - Rastislav
XXX. Svatoplugus – Svätopluk
XXXI. Swatobogius – Svätoboh?, Svätobož?, Svätoboj?, syn Svätopluka

- pokračovanie -

Ing. Pavol Kleban, 22. 7. 2013

www.kleban.sk

pavol.kleban@gmail.com


Druhú časť nájdete na tejto adrese.

exkluzívne.cez.okno


Súvisiace:

Slovensko
http://cez-okno.net/rubrika/rubriky/slovensko


Autori: 
august 14, 2013 22:55 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top