Obrázok používateľa CEZ OKNO
Slovensko na Ptolemaiovej mape IV. časť 2

V Papánkovom zozname slovenských vladárov môžeme zaregistrovať aj markomanských kráľov, nakoľko Kvádom vládli panovníci nielen zo ctihodného rodu Tudru, ale striedavo aj z rodu Marobuda. V minulosti totiž dochádzalo medzi Kvádmi a Markomanmi k častým utuženiam ich vzájomných vzťahov sobášmi.

V súčasnosti vieme Papánkov zoznam slovenských (kvádskych) kráľov doplniť a rozšíriť z iných zdrojov a prameňov. Poznávame kráľa Italicusa, Aistomódiusa, Ariogaisa, Viduara a jeho syna Vitrodorusa, kráľa Gabiomara a iných. Pri dôkladnom štúdiu vieme u niektorých panovníkov stanoviť približné obdobia ich vlády – napríklad u kráľa Marobuda a následne u kráľa Vanniusa, jeho synovca Vangiusa a jeho syna Thudrusa. Vieme taktiež určiť skon kráľa Gabinia...

Zastavme sa však nateraz až pri 19. kráľovi Samovi, kráľovi Vinidov. Fredegarova kronika datuje vznik Samovej ríše a kráľovstva Vinidov na prelom rokov 623-624. Kronikár uvádza, že Samo mal 12 žien a 37 detí (22 synov a 15 dcér). S veľkou pravdepodobnosťou sa po Samovej smrti ujal vlády jeho najstarší mužský potomok. Ako dvadsiateho vladára v poradí nám Juraj Papánek uvádza kráľa Marothusa. Encyklopedista Johann Jacob Hofmann a jeho Lexicon Universale z roku 1698 nám tentoraz pri termíne MORAVIA prináša ďalšiu zaujímavú informáciu a to, že okolo roku 700 po Kristovi nastúpil práve v nami spomínanom Samovom a neskôr Marothusovom kráľovstve pri Bratislave? na vladársky stolec po otcovi jeho syn Svätoš (Suathes).

 


Obr. J. J. Hofmann, Lexicon Universale: MORAVIA

 

Toto kráľovstvo neskôr nazýva Ján Dúbravský Svätoplukovo, ako to môžeme vidieť na detaile z encyklopédie Lexicon Universale. Ján Skala z Dúbravky (1486-1553) bol olomoucký biskup, historik a spisovateľ, známy tiež ako Ján Dubravius. Uvedená citácia je na obrázku zvýraznená červenou čiarou dole:

„Marothus regnum hoc tenuit, circa A.C. 700. cui successit filius Suathes, apud Bonsinium (Ponsinium? – lat. Possonium – Bratislava, pozn. autor) quem Dubravius Suato-Plucum appellat“ .

Johann Jacob Hofmann nám pri termíne MORAVIA prináša aj iné zaujímavé informácie, ktorým sa ale budeme venovať až v samostatnej rozprave o časoch Svätoplukových. Pre nás je však teraz najpodstatnejšia správa o umiestnení Kvádov, ktorú nám Lexicon Universale prináša:

„Ibi alias Quadi, fere in 2. partes ab Moravo fluvium dividitur.“

a teda: „Na tom mieste sú inak Kvádi na 2. časti riekou Moravou rozdeľovaní.“. Kvádi podľa tohto historického prameňa v určitom období už žili a obývali územie aj za riekou Moravou. Nenachádzame tu náhodou pomoc pri preklade latinského „Sclavos Margenses“ z čias Rastislava a Svätopluka zo zaužívaného termínu „moravskí Slovania“ na „moravskí Slováci“? Veď koniec koncov celá oblasť juhovýchodnej Moravy si do dnešných dní zachovala pomenovanie Slovácko, v nedávnej minulosti nazývané výlučne ako “moravské Slovensko“. Je to práve oblasť, ktorá je z celej Moravy archeologicky najhodnotnejšia a najbohatšia. Navyše najstarší ľudia v tomto regióne si do dnešných dní hovoria “Slováci“.

(V rokoch 1939-1940 vzniklo priamo na Morave hnutie, ktoré vyvíjalo úsilie o pripojenie časti územia Moravy k Slovensku. Táto požiadavka polmilióna moravských Slovákov aj napriek snahám slovenskej diplomacie v Nemecku neprešla. Jednalo sa o regióny miest Hodonín, Kyjov, Strážnice, Veselí nad Moravou, Uherský Brod, Uherské Hradiště, Otrokovice, Zlín, Hranice, Valašské Meziříčí, Vsetín, Bylnice... pozn. autor)

 


Obr. Dŕžava Kvádov podľa neznámeho kartografia na mape z roku 1751 vydanej v Bratislave

 

Rozmach vplyvu a územného rozpínania Kvádov v strednej Európe natrvalo nastal až po rozpade Rímskej ríše. Hraničný val Limes Romanus prestal plniť svoju obrannú funkciu a tak Kvádi obsadili a osídlili bývalé rímske provincie na strednom toku Dunaja. Na základe dostupných prameňov môžeme prehlásiť veľkú zhodu rozlohy kvádskeho ,,Slovenského kráľovstva,, s územím, ktoré na základe lingvistickej analýzy stanovil významný slovenský jazykovedec a slavista Ján Stanislav, ktorého meno nesie aj dnešný Slavistický ústav Jána Stanislava SAV. Vo svojom diele Slovenský juh v stredoveku analýzou toponým stanovil hranice vplyvu Slovákov v strednej Európe.

Uveďme si teda ďalšie pramene, ktoré nám prinášajú informácie o Kvádoch v Dunajskej, resp. v Karpatskej kotline:

O živote Rufiusa Festusa dnes veľa nevieme. Cisár Valentinianus, ktorý vládol od roku 364 do roku 375 n.l., ho však poveril úlohou napísať stručné dejiny Rímskeho impéria. Jeho dielo Breviarium rerum gestarum populi Romani – Súhrnné pojednávanie dejín národa rímskeho nám prináša dôležitú správu, aké územie postupne zaberal kmeň Kvádov, kam sa rozširoval a usádzal:

„Markomani a Kvádi boli vytlačení z krajov Valérie, ktoré ležia medzi Dunajom a Drávou, a medzi Rimanmi a barbarmi bol zriadený hraničný val (ťahajúci sa) od vindelickej Augusty cez Norikum, Panónie a Moéziu...“

„Marcomanni et Quadi de locis Valeriae, quae sunt inter Dannuium et Drauum, pulsi sunt et limes inter Romanos ac barbaros ab Augusta Vindelicum per Noricum, Pannonias ac Moesiam est constitutus..“

Kvádi mali v dŕžave nielen Panóniu, ale aj druhý breh Dunaja napravo od nej. Môžeme sa odvolať opätovne na dielo Ammianusa Marcellinusa Rerum gestarum libri XXXI, kde okrem iného nachádzame: „Napred bol teda vyslaný Merobaudus s oddielom pechoty, ktorému velil, aby vojaci plienili a pálili barbarské kraje, a ako comes sa ku nemu pripojil Sabastianus; Valentinianus potom rýchlo presunul svoj tábor do Aquinka (Budín), zhromaždil pre prípad pohotovosti lode a potom čo dal urýchlene zostaviť drevený most, prenikol na územie Kvádov z inej strany. Tí síce pozorovali jeho príchod z horských zrazov, kam sa ich väčšina so svojimi rodinami uchýlila v rozpakoch a v neistote, čo sa robí, avšak ostali úžasom, keď proti všetkému očakávaniu zazreli vo svojej vlastnej zemi cisárske zástavy...“

Práve na tomto mieste by som z predchádzajúcej kapitoly opätovne citoval stredovekého kronikára a letopisca Nestora (1056-1114). Jeho tvrdenie o Rimanoch, ktorí napadli dunajských Slovenov - Slovákov (Sloveni, Slovenky, Slovensko) naberá v súvislosti s Kvádmi - čoby Slovákmi, reálne opodstatnenie. Rehoľný mních kyjevského kláštora vo svojej práci Povesti dávnych liet obdobne ako Papánek tvrdí, že Slováci sú pôvodným a teda najstarším slovanským národom...

„Po dlhom čase zo Slovenov na Dunaji, kde je teraz Uhorská a Bulharská zem. A od tých Slovenov sa rozišli Slovania po zemi a pomenovali sa svojimi menami, kde sa osadili, na ktorom mieste. Takže jedni prišli a osadili sa na rieke, čo sa volá Morava, a zobrali si meno Moravy, a druhí nazvali sa Čechmi. A ďalší to tiež Sloveni - Bieli Chorváti, Srbi a Korutánci. Keď Rímania (v originále Volochi; Taliansko – poľ. Włochy) napadli dunajských Slovenov a usadili sa tam trápiac ich, títo Sloveni odišli a usadili sa na Visle a pomenovali sa Liechmi (Lechmi), a od tých Liechov vyšli Poliaci, a druhí Liechovia - Lutiči, iní Mazovšania, iní Pomorania.

... A takto sa rozišiel slovenský národ.“

Z rôznych historických prameňov sa dozvedáme o veľmi dobrých vzťahoch medzi kmeňom Kvádov a Markomanov. Tieto informácie dávajú predpoklad, že to boli blízko susediace kmene. Ich kráľovstvá však netvorilo len územie, ktoré obývali oni samotní, ale samozrejme aj územia kmeňov, ktoré si podmanili. Kráľ Markomanov Marobud si v období jeho panovania získal pod svoju správu kmene Lugiov, Zumov, Gutonov, Mugilonov, Sibinov a zo samých Suebov veľký kmeň Semnonov.

Marobud pochádzal z veľmi urodzeného markomanského rodu. Narodil sa niekedy v rokoch 35-30 pred Kristom a žil až do roku 37-38 po Kristovi. Zomrel v Ravenne. V kapitole, v ktorej sme pojednávali o hraniciach Slovenska na Ptolemaiovej mape sme si už o Marobudovi okrem iného uviedli: „kmeň Markomanov bol vytlačený zo svojich pôvodných sídiel hlbšie do vnútrozemia za rieku Moravu až na územie Slovenska, kde mu voľný postup zastavil veľmi silný kmeň Kvádov. Markomanov na Slovensko zakreslil aj Ptolemaios. Systém rímskych (trvalých aj dočasných) táborov popri rieke Morave ťahajúci sa od Carnunta cez Bernardstahl (Rakúsko), Brěclav, Kostice, Kroměriž (obec Pračice) až po Olomouc slúžil na kontrolu už obsadeného územia na Čechách a Morave a mal funkciu chrániť územie obsadené Rimanmi pred barbarskými vpádmi od rieky Váh.“

Správa, ktorá nám môže pomôcť pri samotnom ohraničení územia Kvádov na Ptolemaiovej mape, pochádza z pera českého kronikára Václava Hájka. Vieme, že kráľ Marobud si Kvádov nepodmanil (boli skôr “vojnoví partneri“ pri ich spoločných lúpežných prepadoch) a v prípade, že ich kráľovstvá spolu susedili, mohli by sme podľa tejto správy považovať v určitom období za časť hraníc medzi Kvádmi a Markomanmi slovenskú rieku Hron. Václav Hájek z Libočan totiž definuje vo svojej Kronike českej z roku 1541 hranice kráľovstva Markomanov v dobe panovania Marobuda následovne:

„V čase tom, dokiaľ ešte Marobud (Hájek uvádza kráľa Markwarta ako Marobuda, neskôr už používa ale len pomenovanie Markwart) prvý kráľ Moravský od Rímanov tak podvodne oklamaný nebol, veľmi veľká moc Moravanov bola a ich sily obávali sa okolité národy, lebo šírka tohto slávneho Moravského kráľovstva siahala od Ostrihomu (leží na Dunaji v mieste, kde sa vlieva rieka Hron) až do planin Hermundurských, ktoré v tom čase Boemovia držali, tu kde je miesto, ktoré sa teraz volá Český Brod. Medzu Moravského kráľovstva tiež Labe a Dunaj rozdeľoval až do krajín vlašských a bavorských.“

„Cžasu toho dokawadž ještie Markwart prvnij Král Morávsky od Ržijmanuow tak podwodnie oklaman nebyl, welmi welika moc Morawanuow byla, A jich syly obawali se okolnij Narodowé, Neb Širokost toho Slawneho Kralowstwij Morawskeho wztahowala se od Ostřehomu až do planin Hermundurskych, kterež ku naten čas Boemové držali, tu kdež nynij Cžesky Brod slove. Meze take Kralovstwij Morawskeho, Labe a Dunaj rozdieloval, až do Krajin Wlaskych a Baworskych.“

Kronikár Hájek nám prináša aj veľmi zaujímavú správu o tom ako Rimania dosadili na trón kráľa Vannia v čase, keď bol Marobud porazený a vyhnaný náčelníkom Cheruskov - Arminiom. Vannius pochádzal z kmeňa Kvádov a v roku 21 po Kristovi s podporou Ríma založil štátny útvar, ktorý Rimania pomenovali Vanniovo kráľovstvo – regnun Vannianum a Vanniovi udelili titul kráľ - rex. Spomínané kráľovstvo sa rozprestieralo medzi riekami Morava a Váh. Vanniovo panstvo si po jeho zvrhnutí rozdelili jeho synovci Wando a Sydo. Hájek v súvislosti s Vanniom a bitke, ktorá sa odohrala pri Dunaji pod hradom Pica (Pisa? - Posa? - lat. Possonium – Bratislava, pozn. autor) píše:

„…a tu pod jedným hradom, ktorý sa volá Pica, odohrala sa bitka, v ktorej bol Vannius ťažko ranený a ľud (vojsko?) jeho jednak na hlavu porazené bolo a tak Boemovia, Hermundurovia, a Rátovia resp. Slezania po takom víťazstve do svojich krajín sa vrátili, a Slováci tí Vanniovi žoldnieri tu v Pannónii sa usadili a zostali.“

„a tu pod jedním Hradem Rzečenym Pica, sešla se Bitwa w kterež byl Wannyus škodnie ranien, a Lid jeo jednak na hlawu poražen, a tak Boemowe, Hermundurowe, a Rátowe neb Sležacy po takowe witiezstwí do swych krajin se nawratili, a Slowacy ti Wannyowi žoldneřy, tu w Pannonij se osadili a zuostali.“

 


Obr. Václav Hájek – Kronika česká. Detail na termín Slowacy - Slováci

 


DOKONČENIE nájdete na tejto adrese.

 

Ing. Pavol Kleban, 22. 7. 2013

www.kleban.sk

pavol.kleban@gmail.com

 


Prvú časť nájdete na tejto adrese.

 

 

exkluzívne.cez.okno

 


Súvisiace:

Slovensko
http://cez-okno.net/rubrika/rubriky/slovensko


Autori: 
august 16, 2013 23:35 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top