Boli by sme psychicky chorí, ak by sme nemali „komplexy“

Po rokoch útlaku a tvrdej maďarizácie v ktorej sme ako Slováci mali však aj niekoľko zástancov na poli svetovej politiky,  by sme boli asi psychicky chorí, ak by sme nemali „komplexy.“ Prečo sa „komplexy“ nevytýkajú napr. Židom za ich neustále pripomínanie si udalostí súvisiacich s holokaustom? Nikoho to ani nenapadne, pretože každý sa snaží spolucítiť a pochopiť. My dnes nemáme nikoho, kto by nás a naše postavenie, naše problémy na poli národnostnom pochopil a správne interpretoval. Doma i smerom do sveta. Lebo inak budú zaznievať len informácie z druhej strany. A to je nebezpečné. Kto sa postavil proti výrokom maďarského europoslanca  Csanáda Szegediho na pôde európskeho parlamentu?

Ten žiadal, aby bolo Slovensku pozastavené členstvo v EÚ. Ako dôvod označil „sústavné porušovanie menšinových práv a naše xenofóbne správanie.“ Otvorene pritom nielen jeho strana hovorí o zrušení tzv. Benešových dekrétov, ktoré okrem iného upravujú súčasné hranice Európy. Preto, aby nemohli byť napadnuté a zrušené Benešove dekréty, odmietal prezident Václav Klaus podpísať Lisabonskú zmluvu. Odôvodnenosť jeho obáv potvrdzujú dnes nielen snahy maďarských extrémistických politikov. Rakúsky prezident Heinz Fischer napr. označil nedávno Benešove dekréty za „ťažké bezprávie.“  A opäť všetci s výnimkou prezidenta Klausa mlčali.

Ako by reagovala Európska únia, keby na mieste maďarského europoslanca stál slovenský europoslanec a na mieste rakúskeho prezidenta prezident slovenský? To by sme dostali demarš asi aj od marťanov. Dnes však každý mlčí. Dokonca aj vtedy keď maďarský prezident László Szolyóm vyhlási, že „Maďari by sa mali učiť štátny jazyk ako cudzí jazyk nielen v Srbsku, ale aj v Rumunsku a na Slovensku.“ Ak k tomu pridáme jeho slová o potrebe kultúrnej autonómie, rovnica je jasná. V Európskej únii, ktorá si prechádza vážnou krízou identity to môže vyznievať viac ako podozrivo.

Vieme, ako sa nielen v politike riešia problémy. Problém sa prekryje novým problémom. Ekonomický problém (Grécko) sa môže prekryť veľmi ľahko problémom dvoch štátov Slovenska a Maďarska. Ako zámienka stačí naše „xenofóbne správanie a neustále porušovanie menšinových práv“ o ktorom sa čoraz hlasnejšie hovorí  v Európskej únii a môže to byť dosť na to, aby nás začali európske štruktúry „oficiálne“ riešiť. Pomôcť tomu môže aj nedávno prijatý vlastenecký zákon, ktorý odmietajú samotní Slováci. V ich „boji“ proti vlastným záujmom prišli študentov podporiť politici, ktorí požadujú na Slovensku územnú (SMK) a školskú a kultúrnu autonómiu (Most)! Je to paradox, ktorý sa zrejme na svete ešte nestal a preto by si zaslúžil pokus o zápis do Guinesovej knihy rekordov. Myslím, že by sme uspeli.

Dnes ráno som si pustil známy americký film Sestra v akcii. Jedna zo záverečných scén je naozaj silná. Zbor spieva a plný kostol tlieska. Nad tým všetkým akoby „sa vznášal“ Boh a prekvapujúco americká vlajka. Tá nie je v amerických kostoloch žiadnou výnimkou. Skúsili by sme si ju dať do nejakého slovenského kostola. To by sme sa len dozvedeli, čo sme to za národ extrémistov, šovinistov a neviem ešte akých „istov.“ Isto viem ale jedno, bytostne nám chýba niekto ako Bjornstjern Bjornson. (Bol to nórsky prozaik, dramatik, básnik a publicista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 1903. Bojovník za národnú nezávislosť Nórska, za slobodu malých a utláčaných národov, zástanca Slovákov.)

V roku 1907 odmietol svoju účasť na mierovom kongrese zvolanom do Mníchova. Dôvodom bola prítomnosť maďarského ministra pre kultúru a osvetu, grófa Alberta Apponyiho. Doma podľa Dr. Jozefa Rudinského “pohŕdal smradľavými Slovákmi, na ich vraždenie odpovedal iba veľkopánskym gestom, ale za hranicami vystupoval ako anjel mieru a apoštol demokracie.“ Túto dvojtvárnosť vtedajšej maďarskej politiky, (naozaj len vtedajšej?) odhalil práve Bjornstjern Bjornson. Vo svojom liste, v ktorom vysvetľoval dôvody svojej neúčasti na konferencii v Míchove napísal. „ Maďari sú veľmi horliví, keď ide o dielo mieru a humanity. Ale doma utláčajú tri milióny Slovákov.

Zakazujú im, aby hovorili v reči svojej duše, tupia ich lásku k svojim historickým tradíciám, zavreli im múzeá, konfiškovali všetky prostriedky, ktorými by zostali v stálom spojení so životom ich predkov. V parlamente ich urážajú, prezývajú ich sviňami, napľúvajú na nich vo svojich časopisoch. Muž, ktorý ako minister výučby z úradu viedol túto hanebnú kampaň, je súčasne šampiónom kresťanstva. Jeho meno je gróf Apponyi, je prítomný všetkých mierových konfereniciách a vždy on hovorí najviac.“

Pán Mihály, skúste svoje zhromaždenie proti vlasteneckému zákonu navrhnúť zapísať do Guinesovej knihy rekordov. Možno to raz bude niečo, prečo vás vaše deti a vnúčatá neodsúdia. Budete môcť povedať, že to bola jednoducho recesia. Úrovňou argumentov, ale aj prinesených transparentov ste sa znížili na úroveň, tých, čo ste prišli kritizovať. Tých, ktorí podobne ako väčšina z vašich spolubojovníkov (stačí si pozrieť dostupné televízne záznamy), neovláda našu hymnu. To je pre mňa nateraz dostačujúci dôvod, prečo upraviť veci národné na Slovensku zákonom. Lebo ako národ sa nevieme správať národne. A žiaľ ani rozumne. A takéto národy nemajú šancu prežiť. Tu nejde o Jána Slotu, tu ide o život. O život jedného malého národa. Ten priniesol na svet Róberta Mihályho. Bytostne mu však chýba niekto ako Bjornstjern Bjornson. Aby si uvedomil a pochopil sám seba. Ak vám tlieskali, mladý muž, politici maďarských strán, niečo je prehnité a smrdí, v tomto našom štáte slovenskom. Žeby mal gróf Apponyi pred rokmi pravdu?

Klára Ward

Zdroj: Zdruhejstrany.sk