Obrázok používateľa CEZ OKNO
Čoho sa bojíme?

Nedá mi nereagovať na dva ostatné príspevky, ktoré do Stálej konferencie PanSÚ zaradili JUDr. F. Lajda a Mgr. J. Sivák, PhD. Som zástancom dobrých susedských vzťahov a riešenia sporných otázok dohodou. Stále totiž platí pravidlo, podľa ktorého vyrovnané účty robia dobrých priateľov. Na úvod spomeniem, jednu príhodu. Keď sme pripravovali zákon o veľkej privatizácii, ešte sa o rozdelení Česko-Slovenska hovorilo potichu a veľmi nesmelo. Napriek tomu už mnohí prinajmenšom tušili (ale ja si myslím, že už aj vedeli), že k rozdeleniu predsa len dôjde.

Toto prirodzene ovplyvňovalo aj obsah rokovaní o znení návrhu predmetného zákona. Kým česká strana navrhovala, aby výťažok z privatizácie spoločných česko-slovenských podnikov patril tej časti federácie, na území ktorej sa nachádza sídlo privatizovaného podniku, slovenská strana navrhovala, aby sa výťažok delil pomerne medzi obidve časti bývalej federácie. O probléme sme viedli mnoho diskusií a raz, počas prestávky v rokovaní Ústavno-právneho výboru Federálneho zhromaždenia, na moju poznámku, že slovenská strana s českým návrhom nikdy súhlasiť nebude, mi jeden český poslanec doslova povedal: „Tak si v těch Uhrách dělejte co chcete.“ a demonštratívne odišiel. Moja odpoveď sa do tohto príspevku celkom nehodí a preto o nej radšej pomlčím. Aj keď bola poznámka tohto českého poslanca nepochybne myslená ako ponižujúca urážka, jej obsah mi prišiel na um práve teraz. Nezabudli Slováci (pod vplyvom čechoslovakistickej propagandy) na Uhorsko, ktoré kedysi bolo (prinajmenšom) aj ich vlasťou?

JUDr. Fedor Lajda venoval svoj príspevok „Vykľulo sa šidlo z vreca von“ istému propagandistickému pamfletu maďarskej iredenty. Je až neuveriteľné, čo všetko si dokážu vymyslieť. Ale aká je reakcia zo slovenskej strany? Buď nijaká, alebo hlúpa. Uhorsko bolo predsa aj naším štátom a uhorské dejiny sú aj našimi dejinami, aj keď na ich priebeh máme s našimi južnými susedmi až pričasto diametrálne odlišné názory. Ako príklad rôzneho poňatia dejín toho istého štátu uvádzam výklad symbolu kríža na zobrazeniach Sv. Štefana. Na takmer každom tomto vyobrazení je dvojramenný kríž.

Podľa maďarského výkladu to má symbolizovať, že tento panovník priniesol svojmu ľudu kresťanstvo. Ideologizovaná maďarská propaganda dokonca tvrdí, že Sv. Štefan priniesol kresťanstvo všetkým obyvateľom strednej Európy. Ten dvojkríž síce naozaj symbolizuje kresťanstvo, avšak v čase keď bol pohanský Vajk pokrstený, aby sa mohol stať kráľom Štefanom vládol už na danom území západný (rímsky) rítus, ktorý nastolil kráľ Svätopluk I. Tak prečo teda heraldici Sv. Štefana nezobrazovali s typickým krížom západného (rímskeho) kresťanského vzoru, ale s byzantským dvojkrížom a prečo s tým tento panovník súhlasil? Odpoveď je jednoduchá, byzantský dvojkríž bol totiž v čase korunovácie Vajka na kráľa Štefana tak silno vžitým symbolom, že ho začal používať aj prvý kráľ (starých) Maďarov, ktorý sa stal aj novým kráľom (starých) Slovákov.

Je to aj dôkazom toho, že kočovní Maďari nemohli do karpatskej oblasti priniesť žiadnu vysoko vyvinutú kultúru – ak len za takúto kultúru nepovažujeme jazdu na koni a streľbu z luku. Asi by bolo vhodné prepísať maďarské učebnice dejepisu (aspoň tie z ktorých sa učia deti na slovenských školách s vyučovacím jazykom maďarským). Každý, čo i len trochu vzdelaný Slovák by však mal vedieť, že Sv. Štefan bol aj naším kráľom - to len jeden všeobecne známy notorický opilec môže o ňom hovoriť ako o nejakom „šašovi na koni“.

Nezniesol by som na žiadnom Bratislavskom námestí maďarského turula, ale Sv. Štefan by mi určite nevadil – aj keď mi vadí odhaľovanie jeho sochy v Komárne, ktoré je demonštráciou maďarskej arogancie. Teda tvrdenia pána Z. Balássa, že starí Maďari obsadili územie, na ktorom, okrem pozostatkov Avarov a Keltov, prakticky nikto nežil, že ešte v stredoveku až 80% z obyvateľstva Uhorska tvorili etnickí Maďari a ďalšie „perly“ z pamfletu, ktorý F. Lajda kritizuje, sú ideologickými bludmi.

Mgr. Jozef Sivák, PhD zaradil do Stálej konferencie PanSÚ príspevok s názvom „Uhorský alebo slovenský?“, ktorý je skrátenou verziou jeho (ako sám uvádza) pokusu o etymologický rozbor problému s názvom „Uhorsko, (H)Ungaria, Slovensko“. Tento príspevok síce (zatiaľ) nie je celkom konformný s oficiálnym, či vžitým názorom a možno očakávať aj zamietavé reakcie, avšak na druhej strane verejne otvára iný pohľad na uhorské dejiny. Sivák svoj názor nikomu nevnucuje a jeho ambíciou je klásť otázky a problém etymomológie Uhorska dostať na medzinárodnú pôdu. Počas spolužitia Slovákov s Čechmi v Česko-Slovensku sme si akosi zvykli na to, že Uhorsko bolo údajne výlučne maďarským štátom. v ktorom boli Slováci tisíc rokov utláčaní. Bolo to však inak, a to si musíme uvedomiť. Poznámka onoho českého poslanca má teda (nevdojak) skutočne aj iný význam.

Hovorí sa: „Človeče pomôž si a aj Pán Boh Ti pomôže.“. Ak nám Boh dal slobodnú vôľu. tak to znamená, že sa máme, v prvom rade, sami starať o svoje záležitosti. Ak tak nečiníme, ani Pán Boh nám nepomôže. Národné dejiny sú súčasťou národnej kultúry a preto sme povinní ich dôsledne skúmať a nebáť sa odhaľovať biele miesta len preto, že nám niekoľko desaťročí vymývali mozgy, či už veľko-maďarskí šovinisti alebo čechoslovakisti. Ak je pravda, že Slovensko je kolískou Slovanskej kultúry, tak tým viac je našou povinnosťou dôsledne odhaľovať pravdu o slovenských (teda aj uhorských) dejinách – sme to dlžní celému slovanskému svetu. Uplatnime si naše oprávnené nároky na historické symboly, ktoré užívajú iné štáty a tiež na historicky, či kultúrne významné osobnosti, ktoré boli dlhý čas podvodníckym spôsobom deslovakizované.

Podľa dohody, ktorú Česi a Slováci uzavreli pri delení federácie, ani jedna strana nemala, po zániku spoločného štátu, používať jeho symboly - Česká republika si však neprávom prisvojila česko-slovenskú štátnu vlajku a používa ju ako svoj symbol. Uhorsko bolo mnohonárodným štátom, v ktorom žili nielen Maďari, ale aj Chorváti, či Slováci.

Maďari si však prisvojili názov Uhorsko/Uhor (Hungary) a používajú ho bežne vo svete na označovanie svojho štátu a svojho národa. A treba tiež spomenúť hudobného génia a obdivovateľa slovanských vierozvestcov Cyrila Metoda, Slováka Františka Lista (Franz Liszt), ktorý síce po maďarsky nevedel povedať ani slovo, zato sa ho však Maďari usilovne snažili prisvojiť si, a keď im to nevyšlo, tak ho aspoň označili za Cigána. Toto všetko nám patrí a na toto všetko musíme vzniesť oprávnené nároky. Je vecou príslušných orgánov štátu, aby konali. Alebo sa konať bojíme – a koho a čoho?

A na záver by som chcel s plnou vážnosťou vyhlásiť, že do Stálej konferencie PanSÚ nebudeme zaraďovať stokrát potvrdené a overené oficiálne pravdy, o ktorých sa učia malé deti na základných školách. Radšej uverejníme neotrepaný (možno že aj kontroverzný) názor, ktorý donúti lenivé mozgy rozmýšľať a pomôže nielen slovanskej ale aj slovenskej veci pohnúť sa kúsok dopredu.
JUDr. Milan Janičina
predseda PanSÚ
Zdroj: protiprudu.info

Rubriky: 
september 01, 2009 19:00 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top