Obrázok používateľa CEZ OKNO
Expanzionistickým chúťkam maďarského revizionizmu ustupovať nesmieme!

Súčasné slovensko-maďarské vzťahy nie sú ani trochu dobré a zdá sa, že ešte ani dlho nebudú. Jedným z prvých signálov napätia medzi Slovenskom a Maďarskom bol spor o Gabčíkovo-Nagymaros. Aj keď Maďari súdny spor prehrali nikdy sa nemienili, a nemienia sa ani teraz, právoplatnému rozsudku podriadiť. V tom čase maskovali svoju trucovitosť ako snahu o ochranu životného prostredia. Napokon svoje činy maskovali vždy, a to najmä vtedy, ak chceli zakryť svoje skutočné ciele.

Trianonská mierová zmluva alebo Trianonská zmluva alebo trianonský mier bola zmluvou, ktorá riešila hranice maďarského štátu, ktorý bol jedným z nástupníckych štátov po rozpade Rakúsko-Uhorska. Táto zmluva bola len deklaratórna; hranice, v tej podobe, ako ich opisovala (až na menšie výnimky), totiž ustanovila už Najvyššia rada spojencov vo svojom uznesení z 12. júna 1919. Zmluvou boli potvrdené hranice Maďarska s Rakúskom, Česko-Slovenskom, Rumunskom a Juhosláviou. Maďarsko zároveň definitívne uznalo úplnú nezávislosť Česko-Slovenska, vrátane Podkarpatskej Rusi a vzdalo sa všetkých nárokov na územia mimo určených maďarských hraníc.

Právnici hovoria „Pacta sunt servanda“, teda zmluvy sú záväzné. Maďarským politikom však toto pravidlo nič nehovorí, najmä vtedy nie, ak zmluva nevyhovuje ich záujmom. Namietajú, že Trianonská zmluva bola Maďarsku vnútená. Podľa všeobecne uznávaných pravidiel medzinárodného práva je to však tak, že pravidlá mierovej zmluvy vždy určuje víťaz – to je totiž podmienka skončenia vojny a naši južní susedia by si mali uvedomiť, že vojnu prehrali. Maďarské náreky nad „ukrižovaním Maďarska na kríži Trianonu“ a cielene pestovaný pocit ukrivdenosti, sú preto nemiestne. Trianonská zmluva je realitou a snahy o jej revíziu sú nereálne. Každá snaha o zmenu Trianonskej zmluvy zo strany Maďarska je revizionizmom a to je (ako s obľubou hovorí Pál Csáky) neeurópske. Pokiaľ si túto skutočnosť maďarské politické kruhy neuvedomia, tak v slovensko-maďarských vzťahoch nikdy nedôjde k obratu k lepšiemu.

Problémom Maďarska, ale aj Slovenska je tiež osobitné maďarské videnie dejín, najmä ich viera v maďarskú povesť o „zaujatí vlasti“. Maďarskí historici ignorujú skutočnosť, že Slovania sú autochtónnym európskym etnikom. Naopak tvrdia, že v čase príchodu staro-maďarských kmeňov do priestoru strednej Európy, tu žili len zvyšky Keltov a Avarov a idú až tak ďaleko, že si dovoľujú tvrdiť taký evidentný nezmysel, že obyvateľstvo Uhorského kráľovstva v stredoveku z 80% pozostávalo z etnických Maďarov. Kam však zmizli títo etnickí Maďari? A načo bola teda potrebná maďarizácia po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, keď sa programovo uskutočňovalo „skultúrňovanie“ nemaďarov a „posilňovanie vyspelejšej maďarskej rasy“?

Pri sčítaní ľudu v roku 1910 bol spravidla za Maďara zapísaný každý nemaďarský obyvateľ Uhorska (teda aj Slovák, či Chorvát), ktorý aspoň trochu rozumel po maďarsky a vďaka maďarizačnému tlaku po maďarsky rozumelo dosť nemaďarských obyvateľov Uhorska, ktorých bolo možné takto administratívne asimilovať. Takto sa stalo, že po tomto sčítaní sa počet Maďarov v niektorých slovenských mestách zvýšil až o 200%. Štatistiku z tohto sčítania ľudu Maďari (vrátane SMK) dodnes používajú ako svoj oficiálny argument aj v orgánoch EÚ. Tu sa žiada pripomenúť skutočnosť, že podľa moderných genetických výskumov (napr. podľa výskumu prof. LL. Cavalli-Sforzu zo Stanfordskej Univerzity v USA) je z celkového počtu Maďarov len cca 5% pôvodných genetických Maďarov (zato Slovákov viac ako 80%). Zvyšok sú pomaďarčení Chorváti, Srbi, Rumuni, Nemci, Židia, Rómovia a  Slováci.

Podľa niektorých maďarských politikov zaujatie vlasti dodnes neskončilo ale pokračuje aj v súčasnosti. Čo to znamená? Akú vlasť, aké územia, chcú dnes ešte zaujať? Je to jednoznačné – chcú všetky územia, ktoré patrili bývalému Uhorsku pred prvou svetovou vojnou. A keď aj nie celkom všetky, tak aspoň niektoré ich časti. Zo Slovenska chcú získať aspoň jeho južnú časť. Na Slovensku pracujú zoskupenia (či už neformálne, alebo zaregistrované ako občianske združenia, či ako politické strany), ktoré možno pokojne označiť ako maďarskú iredentu. Keďže niektorí slovenskí politici maďarského pôvodu proti pomenovaniu iredenta protestujú a označujú to za hlúposť, pokúsim sa im toto označenie vysvetliť. Iredentou sa rozumie nacionalistické hnutie za pripojenie územia obývaného národnostnou menšinou k štátu ku ktorému sa iredenta hlási (k tzv. materskému štátu). Podľa môjho názoru maďarskí nacionalisti so slovenským štátnym občianstvom definíciu pojmu iredenta spĺňajú vo všetkých smeroch. Samozrejme, že za iredentistov, nemožno označiť každého slovenského Maďara. Ja osobne poznám viacero etnických Maďarov žijúcich na Slovensku, ktorí Slovensko považujú za svoju vlasť a ktorých možno bez zaváhania označiť ako slovenských vlastencov. Tých však maďarskí šovinisti označujú ako zradcov.

V súvislosti s politikou maďarskej iredenty na Slovensku by som chcel poukázať ešte na jednu historickú skúsenosť a na jej podobnosť s dneškom. Sudetendeutsche Partei Konráda Henleina svojho času používala pojem „národná menšina“, domáhala sa práva na sebaurčenie nemeckej „národnej menšiny“ a na uzákonenie nemčiny ako ďalšieho úradného jazyka v Česko-Slovensku, predkladala česko-slovenskej vláde stále nové a nové (čoraz radikálnejšie) požiadavky, pričom ústupky česko-slovenskej vlády (v záujme znemožnenia dohody) neakceptovala a napokon sa dožadovala pripojenia českého pohraničia k Nemecku – čomu Hitler „veľkoryso“ vyhovel. Maďarská iredenta na Slovensku tiež používa (alebo používala) pojem národná menšina (používa tiež pojem maďarské národné spoločenstvo, prípadne maďarský národ na Slovensku), tiež sa domáha práva na sebaurčenie a na uzákonenia maďarčiny ako ďalšieho úradného jazyka na Slovensku, domáha sa autonómie (zatiaľ) a predkladá stále nové a nové požiadavky (10% cenzus na používanie jazyka menšín, informačné tabule, používanie geografických názvov z územia Slovenska v maďarčine a teraz odmietnutie novely jazykového zákona).

Odmietanie jazykového zákona plus snahy o ustanovenie maďarčiny, ako druhého úradného jazyka na Slovensku možno označiť ako snahy o oddelený vývoj maďarskej národnostnej menšiny, čo sa v politológii označuje pojmom apartheid. Pokojne možno povedať, že po získaní autonómie, by prišli s požiadavkou na federalizáciu Slovenska a neskôr by nasledovala secesia a následné pripojenie južného Slovenska k obnovovanému Veľkému Maďarsku. Že fantazírujem? Kiež by tomu tak skutočne bolo. Ale že mám pravdu, o tom svedčí veľa skutočností. Napríklad: programovo cielené útoky maďarskej politiky na Slovensko v orgánoch EÚ, aktivity tzv. Fóra poslancov Karpatskej kotliny, snahy o „spanilé jazdy“ maďarského prezidenta po štátoch, ktorých územia boli kedysi súčasťou Veľkého Uhorska a podobne – úplný výpočet týchto skutočností presahuje možnosti rozsahu tohto príspevku. Som presvedčený, že v blízkej, či vzdialenejšej budúcnosti sa pokúsia použiť kosovský precedens – preto je veľmi dobré, že Slovensko samostatnosť Kosova (tohto vredu na tele Európy) neuznalo a dúfam, že ani nikdy neuzná.

Podľa niektorých maďarských historikov Slováci a Maďari spolu žili tisíc rokov v jednej spoločnej vlasti a na spoločné uhorské dejiny môžu byť hrdí. To by malo byť základom budúcich dobrých slovensko-maďarských vzťahov. Slováci by však mali prijať maďarský výklad (najmä spoločných) dejín a potom budú naše vzťahy harmonické. Nie som proti dobrým susedským vzťahom. Obávam sa však, že protislovenské útoky sa budú množiť, a to nielen v súvislosti s voľbami. Jeden z lídrov 17. novembra na Slovensku (v súvislosti so slovenskými politikmi maďarského pôvodu pôsobiacimi v ich etnických stranách) povedal, že oni už dávno zabudli, že kedysi boli socialistami, liberálmi, či konzervatívcami – oni sú predovšetkým Maďarmi. Toto hodnotenie však žiaľbohu platí v plnom rozsahu aj pre politikov v Maďarsku.

Popisovanie daného stavu a jeho analýzy sú nepochybne potrebné a užitočné, avšak len toto nepostačí. Je už „dvanásť hodín“, teda najvyšší čas. Je už preto nanajvýš naliehavo potrebné z urobených analýz urobiť aj strategickú syntézu a je tiež nanajvýš aktuálne uvedomiť si, že slovenský záujem stojí nad záujmom straníckym. Sme v situácii, keď je potrebné vytvoriť alianciu vlasteneckých síl, ktorá by obsiahla nielen (najmä parlamentné) politické strany, ale aj občianske združenia a jednotlivcov. Malé strany nemajú žiadnu šancu, mali by spájať svoje sily podľa rady kráľa Svätopluka.

Nemusí a nemôže byť každý lídrom. Slovensko dnes naliehavo potrebuje disciplinovanú kolektívnu hru. Vzorom nám môže byť spolupráca slovenských strán v Nitrianskom kraji v tohoročných voľbách do VÚC – kde je vôľa, tam je cesta, alebo keď sa chce, tak sa dá. Vyžadovala by sa aktívnejšia politika slovenskej vlády, bolo by potrebné prezentovať pravdu o maďarskej (najmä národnostne) politike nielen v EÚ, ale aj v celom svete, bolo by treba prijať zákon o ochrane národnej kultúry a viac podporovať slovenskú národnostnú menšinu v Maďarsku, uvažujme tiež o zmene územného členenia Slovenskej republiky na štyri kraje (východoslovenský, stredoslovenský, západoslovenský a bratislavský), je potrebné tiež viac aktivizovať slovenskú národne uvedomelú inteligenciu a prijať ponúkanú spoluprácu zo zahraničia. Pre prípad krízového vývoja by sme možno mali mať pripravený aj zákon na ochranu republiky. Nerobím si patent na rozum a preto uvedený výpočet tohto, čo treba urobiť, je len deklaratórny. Expanzionistickým chúťkam maďarského revizionizmu však ustupovať nesmieme! Inak sa naši potomkovia budú za nás hanbiť.

JUDr. Milan Janičina
predseda Panslovanskej únie
Zdroj: protiprudu.info

Rubriky: 
september 24, 2009 10:00 dopoludnia
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top