Obrázok používateľa CEZ OKNO
Pánbožko by sa tiež volal János?

Aby sme sa v živote nejako od seba rozoznali a aby mohli úrady po poriadku od občanov vyberať dane, ktosi šikovný v minulosti vymyslel, že by sa ľudia mali nejako volať. Časť pomenovania – priezvisko, nech je spoločné pre rodinu a rod, prvá časť pomenovania nech je osobitá špecifická pre každého jednotlivca. Voľakedy v stredoveku to bolo trochu inak, ne-vedno, či jednoduchšie, alebo zložitejšie, ale obyčajní ľudia mávali len meno - iné to bolo u šľachticov, či v kráľovských rodoch. Tam sa jedinečnosť človeka dôsledne dodržiavala a zvýrazňovala. V našich zemepisných šírkach to bola Mária Terézia a Jozef II., ktorí v rámci svojich reforiem ekonomiky i života občanov zaviedli do rozoznávania ľudí a ich pomenovávania faktický poriadok.

O mene dieťaťa rozhodujú rodičia a príbuzní. Mien a priezvisk máme v našom kalendári neúrekom. Obyvateľov síce nemáme najviac v Európe, ale nie je to ani málo. Dane štát i samospráva vyberá od takmer 5 a pol milióna Slovákov. Aby sme si rozumeli, nezabudlo sa na národnosti a menšiny, netreba písať do Bruselu. Len hovoríme, že občan môže byť súčasťou svojho politického národa, teda súčtu občanov patriacich do hraníc istého štátu, ale súčasne môže byť aj príslušníkom svojho kultúrneho národa, teda, podľa toho, aká národnosť je mu srdcu blízka. Národnosť si nesieme zvyčajne so sebou z čias minulých a sme jej dedičmi po svojich predkoch. Národnosť, teda, aj kultúrny kód vrátane jazyka, ktorým hovorili naši predkovia boli vždy citlivou vecou. V stredoveku sa hovorilo, ale najmä písalo na našom území stredovekým esperantom, teda latinsky. Až v čase osemnásteho a devätnásteho storočia začal proces prudkého sebauvedomovania národov. Zrazu ľudia zistili, že sú odlišní, svojím jazykom, zvykmi a neraz i rečou, ktorú používali. A zistili aj to, že ktorý národ má viac príslušníkov, môže postaviť silnejšiu a väčšiu armádu. A ak má panovník veľkú armádu, môžu si vydobyť väčšie územia, môže mať viac poddaných, či daňovníkov, môže byť bohatší. A keď je bohatší, môže byť aj agresívnejší.

Naši slovenskí predkovia mali smolu – aj tu sa zrazu rozpútali a rozvášnili národnostné city. Uhorsko – viac národnostný štát zrazu začalo pár maďarských mudrlantov preinačovať na jeden nacionálny útvar. Bolo im zaťažko viesť dialóg s Viedňou a potrebovali dokázať, že Maďarov je toľko, že sa Viedeň môže schovať. A tak začalo národnostné premaľovávanie Slovákov, Chorvátov, Rumunov, Srbov a každého, kto nemondokoval. Situácia sa odrážala v povinnosti nehovoriť tak, ako človeku narástol jazyk, ale tak, ako chcelo pár štrébelov, ktorí mali v rukách štátnu moc a vojsko.

V tomto čase sa každý ôsmy až desiaty chlapec menoval János. Z tejto doby pochádza príslovie – Aj Pánbožko je János. Švrtina mužov sa volala v tomto čase István alebo János. Či chceli, alebo nie. Mnohí ani nechceli, ale to by sa im nevyplatilo. Úrady by im nič nepovolili, napríklad cestovať, otvoriť si živnosť, stavať domček, študovať a tak v záujme budúcnosti svojich detí si povedali – čo sa budeme ondiť, nech majú Maďari dušu na mieste a my pokoj od nich. No, časom si niektorí na pohodlie zvykli a o desať, dvadsať rokov sa stotožnili s tým, že patria k Jánosom a Istvánom i Bélom a podobným spojencom. Bolo to pohodlné. Prešlo storočie, dve a dnes máme na Slovensku do štyristotisíc potomkov týchto premenovaných občanov a ich rodov. Skupinka si dokonca vytvorila vlastnú reprezentáciu, teda, nie že by to všetci chceli, ale niektorí Jánosovia si povedali, my vás budeme zastupovať a bojovať za vás, vašou jedinou úlohou je keď to bude treba hlasovať, že nás máte radi a o ostatné sa starať nemusíte. A tak aj je. Dodnes.

Na veci by nebolo nič neobvyklé okrem toho, že tí, ktorých si zvolila maďarská menšina ako svojich reprezentantov sa snažia o vytváranie jazykových get pre svojich voličov. Robia všetko pre to, aby občania maďarskej národnosti neboli príslušníkmi slovenského politického národa, a aby sa nemohli dohovoriť na úradoch, u lekára, so svojimi spoluobčanmi, či u svojich inojazyčných zamestnávateľov. Hovoria, že v školách by sa nemala vyučovať slovenčina, lebo nám to kazí našu maďarčinu. Dosiahli pekné úspechy, lebo veľká časť učiteľov v školách s vyučovacím jazykom maďarským sa už nedohovorí po slovensky a to isté platí aj o absolventoch škôl s vyučovacím jazykom maďarským. V týchto školách sa totiž slovenčina vyučuje ako cudzí jazyk a všetko ostatné je v maďarčine. Niektorí menej poslušní žiaci hovoria, že je to škoda, lebo učitelia by im mohli trebárs do žiackych písať aspoň poznámky za prehrešky po slovensky, aby rodičia nerozumeli a mysleli si, že je to pochvala.

Premenovávanie ľudí na Jánosov pokračuje. Aj takých, čo už nežijú. Nedávno sa odohrala v Komárne smiešna prestrelka (teraz nemám na mysli prestrelku Pápayovcov v Dunajskej Strede) pri označovaní gymnázia a univerzity. V Komárne - niekde sa píše, že vo Viedni, sa na prelome 19. a 20. storočia narodil vojenskému dôstojníkovi a jeho manželke chlapec s priezviskom Selye (čítaj Šeje). Mladík podľa miestnej obyčaje dostal pred svoje priezvisko v kronike meno János. Čo čert nechcel, chlapčiatko sa dobre učilo, vybralo sa do sveta, vietor ho zavial až do Nemecka a Kanady a tam mladý muž vyhútal, prečo je človek nervózny, keď ho napríklad učiteľ vyvolá k tabuli a on nič nevie. Teda objavil základy teórie stresu.

Pravdaže, ani v Nemecku, ani v Kanade by ho nikto nevolal János, ale volali by ho Hans. Dnes nájdete v tejto podobe prepis jeho mena v svetových encyklopédiách, napríklad Brittanica, Francúzska encyklopédia, kanadské pracoviská sa hrdia, že u nich pracoval a objavoval zákutia nepoznaného Hans Selye. Na internete nájdete vo vyhľadávači tisícky odkazov na meno Hans Selye z krajín celého sveta. Ak tam vložíte János Selye, počítač vám vychrlí tento prepis mena iba z maďarských stránok. Detto svetový citačný index. V roku 1968 vyšla na Slovensku jeho kniha s názvom Teória stresu. V týchto časoch vychádzali na Slovensku naozaj dobré knihy. Kniha bola zaujímavá prebalom, ktorý mal na vnútornej záložke krátky životopis autora a na konci bolo faximile podpisu autora. Čo myslíte, ako sa autor, ako vedecká kapacita podpisoval? No, asi sklamem priaznivcov maďarskej národnosti – fakt je tam prepis Hans Selye a dám ruku do ohňa, že žiaden Slovák mu pri podpisovaní nedržal ruku. Keď som sa začiatkom deväťdesiatych rokov rozprával s úžasným bonvivánom, elegánom a profesorom pedagogickej psychológie Lacom Ďuričom o Selyem, Laco vraví – veď ja som ho ešte zažil keď chodil na Slovensko i do Maďarska. Boli sme kamaráti. Keď som prišiel s ním do Budapešti (profesor Ďurič bol maďarskej národnosti a hovoril dobre aj po maďarsky), Hans všetkým, ktorí to čakali hovoril – ja som Maďar, najlepší Maďar, akého si viete predstaviť. Keď prišiel do Bratislavy hovoril v podstate to isté – ja som Slovák, som najhrdší Slovák, akého dnes matička Zem nosila a nosí.

V Komárne sa Gymnázium s vyučovacím jazykom maďarským pomenovalo čestným názvom Hansa Selyeho, lebo vedenie bolo na svetovosť i pravdu o Selyem upozornené a aj keď tomu nechcelo príliš veriť, dnes (dúfam) verí, že tak je to pravdivé. Ale v Komárne je aj Univerzita Jánosa Selyeho. Asi preto, lebo, keby to bolo možné, aj Pánbožko by sa volal János.
PhDr. Ľubomír Pajtinka
Zdroj: protiprudu.info

Rubriky: 
september 07, 2009 01:29 dopoludnia
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top