Obrázok používateľa CEZ OKNO
Tak si tu žijeme. Na Slovensku. Po revolúcii

... žiadna protikomunistická revolúcia tu nikdy nebola. A ktovie, či ešte bude. Bola tu iba jedna obrovská, mohutná inscenácia, aj so státisícovými davmi štatistov, ktorým - presne ako v hollywoodskych veľkofilmoch - režiséri rozdali aj drobné úlohy, napríklad na hlavnom námestí zakričať heslá, ktoré scenáristi starostlivo pripravili, prípadne ich občas odoslať na iné, menšie námestie, aby tam zakričali iné heslá, ktoré im tiež starostlivo vybrali a ako drobné umelecké ozvláštnenie ich nechali občas pocengať kľúčmi. Samozrejme, že viac už nič, veď na štatistov toho bolo až-až. Zaujímavé však bolo sledovať „revolučnú" metamorfózu davu: keď odrazu ľudia chceli niečo, čo nebolo v scenári, náhle sa z „demokratických občanov" stala „ulica", s ktorou sa netreba baviť.

Jeden pražský kulisár, ktorý usilovne pomáhal rozkladať kulisy tejto inscenácie, si zvykol za starých čias budovať svoju popularitu výrokom, že žijeme v lži. (Že to bolo prebraté od Solženicyna, to sme sa už akosi nedozvedeli.) Skutočnosťou je, že pre komunistov bola lož najpoužívanejším prostriedkom, pretože ináč sa ich patologické nezmysly ani nedali vnášať do reálneho života. No ten podstatný svorník fungovania ich režimu bol predsa len teror a násilie. Možno okrem pár naivných komunistov sa o ostatných občanoch len ťažko dalo povedať, že boli oklamaní. Všetci sme veľmi dobre vedeli, kde a ako žijeme. My sme neustupovali lži, ale hrubému násiliu. A naša lož tu bola iba vo funkcii orientálneho obradu priznania si podriadenosti. Až teraz, po Veľkej novembrovej inscenácii sa lož stala funkčnou a - vševládnou. Od konkrétnych lží inscenovaného prevratu sme sa postupne prepracovali ku každodennej propagandistickej lži. Až teraz ľudia masovo žijú v lži. Lož ako vrcholné štádium marxizmu- leninizmu. Samozrejme, že musia byť aj obušky a cely, ináč by sa to rozsypalo oveľa skôr, ako by im to bolo milé. Teraz však už použitie obuškov nie je ospravedlňované rigidnými propagandistickými floskulami vedeckého komunizmu. Súdruhovia sa nám už „prevzdelali". Nie, obušky sa nám vrátili zadnými dvierkami, maskovanými heslami z internacionálneho ľavičiarskeho smetiska. Ale bijú tých istých, ktorých bili komunisti, a to v záujme tých istých, potomkov Kominterny.

Médiami propagovaní „disidenti" už nehovoria o nedeliteľnosti slobody, naopak, slobodu opäť definovali svojou rovnicou a do menovateľa zlomku dosádzajú tie najťažšie kalibre patetickej nadutosti, aby sa výsledok opäť približoval nule. Keďže lož je neprirodzený prvok, jej udržiava nie stojí veľa úsilia. Samotné násilie, napriek všetkému úsiliu, predsa len už nemôže mať tú intenzitu, na akú boli zvyknutí, už len preto nie, lebo by to bolo príliš nápadné. A tu prichádza neoceniteľná armáda, vždy pripravená, garnitúra, ktorú si starostlivo, dlhé desaťročia pripravovali a vychovávali - naši novinári. U nás boli za čias, keď vládol pokrok a mier, dve profesie, kde sa robil mimoriadne starostlivý výber, kde kádre nemohli zlyhať - pohraničníci a novinári. Nenápadné poukazovanie na zahraničné vlastníctvo napr. printových médií má len odvrátiť pozornosť od skutočnosti, že stále píšu tak, ako to vyhovuje našej neokominterne.

A išlo ešte o jednu mimoriadne dôležitú vec. O peniaze nielen ako majetok, ale ako prostriedok politického boja a presadzovania cieľov neokominterny. Aby sa ich veľa nedostalo do nekontrolovaných rúk. Všadeprítomní našepkávači, oveľa skúsenejší v pravidlách tzv. demokratického boja, našej avantgarde určite nezabudli poradiť, že len ťažko udržia svoju demokraciu totalitného strihu, ak nebudú kontrolovať všetky, alebo takmer všetky financie. Pretože tie by potom mohli prúdiť na neboľševické a proslovenské aktivity, tak kultúrne ako aj politické. Napríklad na tlač, až by ich to nakoniec predsa len mohlo zmiesť.

V tejto súvislosti si vždy spomeniem na jednu slávnu Čarnogurského vetu: „My ich naučíme báť sa!" Málokedy človeku ujde takéto prerieknutie, ktoré je viac hodné ako 60-stránkové priznanie. V tej vete sa veľmi lapidárne prejavuje človek, ktorý celú tú moc, ktorej sme sa štyridsať rokov tak báli, pociťuje ako svoje zázemie a čuduje sa, že súper to nechápe.

Ján Litecký Šveda

Z autorskej knihy "Oko uragánu" » T U «

Titulok: NIFMV

Zdroj: Voltaire.netkosice.sk

december 01, 2009 15:44 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top