Obrázok používateľa CEZ OKNO
Ako sa stať americkou vojenskou kolóniou

Presne pred jedenástimi rokmi prebiehal siedmy týždeň leteckej a raketovej vojny NATO proti Juhoslovanskej zväzovej republike, ktorej občania boli svedkami toho, ako viac než 1.000 vojenských lietadiel Západu nalietalo cez 38.000 bojových misií, a ako na ne dopadajú bomby z lietadiel a riadené strely Tomahawk, odpaľované zo Stredozemného mora. Vojenské lietadlá NATO sa po rýchlom vyčerpaní vojenských cieľov uchýlilo k bombardovaniu takzvaných príležitostných cieľov, vrátane mostov na Dunaji, tovární, sídla srbského štátneho rozhlasu a televízie v hlavnom meste Srbska (kde bolo zabitých šestnásť zamestnancov), utečeneckých kolón v Kosove, sídiel vládnych politických strán , vládnych úradníkov a zahraničných veľvyslancov, osobného vlaku, náboženskej procesie, nemocnice, bytových nádvorí, hotelov, švédskeho a švajčiarskeho veľvyslanectva, a všetkých rozvodových sietí v krajine.

Americké bojové krížniky Apache a britské letúny Harrier útočili na pevninu a Juhoslávia bola posiata nevybuchnutými časťami kazetových bômb a kontaminovaná ochudobneným uránom.

Sedemdesiatosemdenné bombardovanie NATO s kódovým označením operácie Spojenecká sila (Allied Force) i americká operácia Ušľachtilá nákova (Noble Anvil) boli vo Washingtone a v ďalších západných metropolách prezentované ako historicky prvá "humanitárna vojna."

USA a NATO dramatickým spôsobom vystupňovali túto bezohľadnú agresiu nočným útokom na čínske veľvyslanectvo v Belehrade, pri ktorom 7. mája päť amerických bômb súčasne zasiahli budovu, pričom zabilo troch a zranili dvadsať čínskych občanov. Vláda Číny odsúdila túto akciu ako "vojnový zločin, barbarský útok a hrubé porušenie čínskej zvrchovanosti a barbarský čin NATO".

Počas dlhých rokov studenej vojny sa predpokladalo, že vojenské akcie zo strany severoatlantického vojenského paktu by mohli mať za následok smrť a zranenia vojakov a civilistov v členských štátoch Varšavskej zmluvy. Prvými obeťami NATO však boli Srbi a Číňania.

Keď vojna 11. júna 1999 skončila, Západ dosiahol svoje ciele:

50.000 vojakov pod velením NATO vstúpilo do srbskej provincie Kosovo, kde ich ešte po jedenástich rokoch zostáva viac než 12.000.

Pentagon poveril firmu Kellogg, Brown & Root, aby vybudovala takmer na 400 hektároch vojenskú základňu "Camp Bondsteel" aj jej sesterskú základňu "Camp Monteith" v Kosove, obe tam nepretržite pôsobia dodnes.

Kosovo bolo odtrhnutie od Srbska a 17. februára 2008 sa samo vyhlásilo za nezávislý štát, a ako taký bolo uznané Spojenými štátmi a väčšinou všetkých jeho spojencov v NATO, nie však takmer dvoma tretinami štátov sveta.

V roku 1999 sa generálny tajomník NATO Javier Solana presťahoval v Bruseli o ulici ďalej, aby sa stal vysokým predstaviteľom pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Európskej únie, v ktorej dohliadal na tzv. "ukážkové rozdelenie" toho, čo zostalo z Juhoslávie, dokonca aj samotný názov Juhoslávia bol vymazaný z mapy, potom, čo v roku 2003 vznikla západom podporovaná Federácie Srbska a Čiernej Hory.

O tri roky neskôr sa Čierna Hora, s počtom obyvateľov menším ako má americké mesto Memphis, stala posledným novovzniknutým štátom sveta. Ako dôkaz toho, že to bolo naplánované už predtým, navštívil počas niekoľkých mesiacov čiernohorské pobrežné mesto Tivat americký raketový krížnik a americké ponorky USS Emory Land tam dorazili v roku 2007 pri príležitosti osláv prvého výročia nezávislosti Čiernej Hory.

Rok po rozbití srbsko-čiernohorskej federácie sa Čierna Hora zúčastnila programu NATO Partnerstvo za mier, za ďalší rok bol dojednaný Akčný plán individuálneho partnerstve a podpísaná Dohoda o štatúte jednotiek NATO, pre ktorú je depozitárom vláda USA. Na konci roka 2009 Čierna hora dostala Prístupový akčný plán, posledný krok pred úplným členstvom v NATO. A tento rok v marci sa stala štyridsiatym štvrtým štátom, ktorý dodal vojakov pre vojnu NATO v Afganistane. Toto všetko sa odohralo len za štyri roky.

Krajiny bývalej Varšavskej zmluvy a bývalej Juhoslávie sa od začiatku expanzie, ktorá nastala v roku 1999 po skončení studenej vojny, stali západnými vojenskými kolóniami, ich armády a vojenské zariadenia hostí návštevy zo strany NATO a jeho jednotlivých členov, predovšetkým Spojených štátov. Tento rok oznámili Poľsko, Rumunsko, Bulharsko a naposledy Albánska, že sú ochotné pristúpiť na požiadavku USA a NATO o umiestnení systémov protiraketovej obrany na svojom území.

Spojené štáty za posledné štyri roky získali štyri vojenské základne v Rumunsku a tri v Bulharsku. Čoskoro tiež chcú aktivovať tri protiraketové systémy Patriot, ktoré boli inštalované na východe Poľska, 35 kilometrov od ruských hraníc. A ďalší v rade budú podľa poľských predstaviteľov systémy proti balistickým raketám s ešte dlhším doletom.

NATO má v Poľsku hlavné tréningové centrum, v Maďarsku zase prvú medzinárodnú strategickú základňu pre vzdušné operácie v Papeete a fakticky aj vlastní bývalú sovietsku leteckú základňu v Litve. Na začiatku tohto mesiaca, po stretnutí s americkým ministrom obrany Robertom Gatesom, oznámil litovský minister obrany Rasa Juknevičienė, že šéf Pentagonu potvrdil americkú podporu pre stálych vojenské základne v regióne Baltského mora, kde vojenské lietadlá NATO vykonávajú leteckej hliadky už od doby vstupu Estónska, Lotyšska a Litvy do NATO v roku 2004.

Litovský minister obrany tiež povedal, že Pentagon chce rozšíriť letecké hliadky NATO v oblasti "až do roku 2018 a ďalej".

Washington plánuje vytvoriť komunikačné centrum protiraketového štítu v Českej republike, zatiaľ čo v Británii sa v súčasnosti vedie medzinárodné cvičenie vzdušného boja, operácie Lietajúci nosorožec 2010 (Flying Rhino 2010) za účasti dvoch tisíc zahraničných a tisíc slovenských vojakov.

Letecké základne v Bulharsku a Rumunsku boli zriadené pre potreby invázie do Iraku v roku 2003 a boli používané nepretržite takmer deväť rokov Spojenými štátmi a NATO i pre vojnu v Afganistane.

Po invázii do Iraku tam poslali noví členovia NATO, teda Česká republika, Maďarsko a Poľsko, rovnako ako neskôr ďalší kandidáti a partneri NATO (Albánsko, Arménsko, Azerbajdžan, Bosna, Bulharsko, Chorvátsko, Estónsko, Gruzínsko, Kazachstan, Lotyšsko, Litva, Macedónsko, Moldavsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko a Ukrajina), svojich vojakov.

Ponúknuť Washingtonu svojich vojakov pre vojnu v Iraku bolo nevyhnutným predpokladom pre pokročilé partnerstvo aj prípadné plné členstvo v NATO. Deväť z vyššie uvedených štátov dostalo za svoje služby odmenu. Bosne, Macedónsku, a od minulého roku aj Čiernej Hore, bolo udelené pridružené členstvo, ktoré bolo zavedené v roku 1999 k päťdesiatemu výročiu na summite NATO vo Washingtone ako predposledná etapa úplnej integrácie. Gruzínsku a Ukrajine boli zo strany NATO ponúknuté špeciálne predvstupové národné programy krátko po vojne Gruzínska s Ruskom v auguste 2008.

Všetkých dvanásť nových východoeurópskych členov NATO má jednotky v Afganistane, rovnako ako budúci členovia Arménsko, Azerbajdžan, Bosna, Gruzínsko, Macedónsko a Čierna Hora.

NATO prevzalo štáty bývalej Varšavskej zmluvy a bývalej Juhoslávie. V prvom prípade bez jediného výstrelu, v druhom pomocou dvoch bombardovacích kampaní (Bosnu v roku 1995 a Srbsko v roku 1999) a tromi výkonmi pozemných vojsk (v Bosne v roku 1995, Kosove v roku 1999 a v Macedónsku v roku 2001).

Vojaci všetkých bývalých štátov Varšavskej zmluvy okrem bývalého Sovietskeho zväzu teraz zabíjajú a zomierajú pod velením NATO v Afganistane, vojaci z niekdajšieho východného Nemecka sú navyše v Iraku, pričom žiadny z nich túto povinnosť nemal v rámci Varšavskej zmluvy ani v priebehu desaťročného sovietskeho angažmán v strednej a južnej Ázii. Sedem z pätnástich bývalých sovietskych republík má aj vojakov, ktorí slúžia v afganskej vojnovej zóne pod vedením NATO.

USA a ostatní hlavní spojenci vykonávajú v rámci pravidelného medzinárodného Partnerstva pre mier vojenské manévre vo všetkých troch bývalých sovietskych republikách v oblasti južného Kaukazu - Arménsku, Azerbajdžane a Gruzínsku - a vykonávali porovnateľné cvičenia na Ukrajine a v Kazachstane.

Hlavným účelom týchto vojnových hier a cvičení je pripraviť hostiteľské i pozvané armády pre interoperabilitu v armáde, vrátane boja a zahraničných misií, v posledných niekoľkých rokoch predovšetkým pre misie v Afganistane a v Iraku.

Gruzínsko mala v roku 2008 v Iraku 2.000 vojakov, v tej dobe to bol tretí najväčší zahraničný kontingent, hoci má niečo málo cez 4 milióny obyvateľov, čo je zlomok počtu USA, Británie a ďalších veľkých dodávateľov vojakov do misií.

Väčšina z týchto vojakov bola letecky prevezená späť do Gruzínska americkými vojenskými dopravnými lietadlami počas päťdňovej vojny s Ruskom o Južné Osetsko v auguste 2008. Gruzínsko bude mať čoskoro v Afganistane takmer 900 vojakov, čo je najväčší príspevok na jedného obyvateľa zo všetkých päťdesiatich štátov, ktoré dodávajú vojakov Severoatlantickej aliancii na toto bojisko.

Počas 36 rokov trvania Varšavskej zmluvy jej štáty okrem Sovietskeho zväzu len zriedkakedy rozmiestnili vojenské jednotky mimo svoje hranice - a nikdy do zámoria.

V poslednom desaťročí mali všetky nesovietske krajiny bývalej Varšavskej zmluvy a všetky bývalej juhoslovanskej zväzovej republiky s výnimkou Srbska rozmiestnené svojich synov a dcéry pod vedením NATO v nespočetných vojnách a konfliktných zónach ako je Balkán, Afganistan a Irak, rovnako ako v krajinách s týmito vojnovými zónami susediacimi, ako je Kirgizsko, Uzbekistan a Kuvajt. Viac ako sto poľských, rumunských, bulharských, českých, estónskych, lotyšských, maďarských, litovských a slovenských vojakov sa vrátilo do svojich krajín z Afganistanu a Iraku v rakvách.

Zdroj: http://www.outsidermedia.cz/Article.aspx?id=3365

Celý text v origináli nájdete na Global Research

Prevzaté z: Dôležité.sk; jamaja

máj 17, 2010 20:55 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top