Obrázok používateľa CEZ OKNO
KNIEŽATSTVÁ NA STREDNOM DUNAJI: OD SAMA PO PRIBINU

Na začiatku 9. storočia nepochybne existovali na strednom Dunaji viaceré kniežatstvá: žili tu predsa Marhari a Merehani. „Dnes prevládajúca interpretácia trochu nejasného latinského textu nazývaného Bavorský geograf umožňuje asi k roku 843 tvrdiť, že obyvatelia (dnešnej Moravy) sa nazývali ,Marhari´ a obyvatelia (dnešného Slovenska) ,Merehanos´ (čiže ide azda o niečo ako Moravania a Tiež-Moravania)“, uvádza sa vo Wikipedii pri hesle Veľká Morava. Inde (R. Irša) sa dočítame, že Marehanmi boli Moravania (sídliaci pri Tise) a Marharmi Sloveni (Nitrania), sídliaci na dnešnom Slovensku. A čo bolo predtým? Kto tu vládol?

Život našich predkov okolo zmeny letopočtu, teda pred 80 generáciami (vychádzame pritom z predpokladu, že sa v priebehu storočia vystriedajú štyri generácie), významne ovplyvnili Kelti. „Meno Keltov sa po prvý raz objavuje v názve krajina Keltiké, ktorú grécky historik Hekataios Milétsky kladie na začiatku 5. storočia pred Kristom do bezprostredného susedstva Ligúrie“, oblasti dnešného severného Talianska okolo Janovského zálivu, uvádza Jean-Baptiste Duroselle. Pravda (a zase podľa Durosella), „Herodotos písal o Keltoch už v 5. storočí pred Kristom. Umiestnil ich do Podunajska“ a stotožnil ich s ľuďmi popolnicových polí. Popolnicové polia, pohrebiská s keramickými urnami, sa od roku 1250 pred Kristom objavujú v strednej Európe. Sú prejavom roľníckej civilizácie, tesne spätej s pôdou, a svedčia o spoločenskej rovnosti. Zhruba o dvesto rokov neskôr sa nositelia tejto kultúry dostali do severného Talianska, v 9. storočí do Gálie, v 8. storočí do južného Francúzska a krátko nato do Španielska.

Kelti teda „vzišli“ z presne neidentifikovaného širšieho územia strednej Európy a patrili skôr medzi „koristníkov“, ich expanzia po takmer celej Európe bola jedným z najväčších sťahovaní sa v dejinách Európy, išlo pritom o neusporiadanú migráciu, pričom ňou (ako konštatuje André Aymard u Duroselleho, s. 48) „spôsobili zmenu osídlenia celých krajín, vyvrátili, alebo prinajmenšom oslabili postihnuté ríše, ako napríklad ríšu etruskú, a naplnili domáce obyvateľstvo strachom a hrôzou“.

Aj jedna zo základných charakteristík Keltov, výroba železa, má svoje korene v centrálnej časti európskeho kontinentu. Kelti sa jej priučili v strednej Európe, kde sa v 7. storočí pred Kristom naplno rozvinulo hutnenie a kováčstvo železa. Železná dýka z Gánoviec je najstarším dokladom výskytu železa v strednej Európe. „V 7. storočí pred Kristom dosiahlo hutnenie a kovanie železa (čo je zložitejšia činnosť ako získavanie medi alebo bronzu) osobitne v strednej Európe plný rozvoj, ktorého presvedčivým prejavom bola výroba dlhých mečov“. Išlo o 108. a možno aj staršie generácie pred nami, ktoré sa stretli s bronzom a aj so železom, s výrobou ktorého pravdepodobne už v 15. storočí pred Kristom začali Chetiti.

Kelti však predsa len boli iní ako „klasickí koristníci ázijského typu“. „Túlali sa“ po celej Európe (v roku 387 ohrozovali dokonca Rím a nebyť husí, ktoré ich vyplašili, by ho možno aj zdolali; v roku 274 vyplienili veštiareň v Delfách), no popri výbojoch zaujali ich aj mnohé civilizačné vymoženosti. Spoznali výhody používania mincí a začali s ich razbou. Ich významným strediskom bolo Bratislavské oppidum s najreprezentatívnejšou rímskou stavbu v keltskom prostredí severne od Álp v prvom storočí pred Kristom na dnešnom Bratislavskom hrade. Bratislava v tej dobe bola kráľovským sídlom s vlastnou razbou mincí (na dnešnej Panskej ulici – inde v Európe sa zatiaľ keltská mincovňa nenašla). Razili tu zlaté a strieborné mince rôznej veľkosti a hmotnosti v rokoch 79 – 58 pred Kristom.

Nápis BIATEC je na väčšine bratislavských strieborných tetradrachiem (13,9 – 18,8 g), ktoré sa vyznačujú bohatstvom obrazových motívov, ale aj na zlatých minciach, ktoré sa našli na Bratislavskom hrade v r. 2009. Vyskytuje sa na nich 14 ďalších mien. Boli to ich vodcovia, vysokí úradníci – vergobret a arkantondan – , ktorých každoročne volila rada starších? Biateky ako platidlo „celej Európy“, po ktorej sa Kelti túlali (predobraz eura?), sa našli v Bratislave na mnohých miestach, a to aj v pričlenených obciach (Jarovce, Devín, Devínska Nová Ves, Rača a Vajnory). Správa o prvom náleze je z roku 1776, no priam symbolický bol nález pri kopaní základov Tatra banky v roku 1923 na dnešnom Námestí SNP – aj preto je štylizovaný Biatek v logu Národnej banky Slovenska.

Existujú určité doklady o možných mincovniach zo Šaštína a Liptovskej Mary, Veľkého Bysterca, dnes súčasti Dolného Kubína, ako aj z Janoviec na Spiši. Na niektorých minciach zo striebra a z medi, ktoré majú na averze hrboľ namiesto zobrazenia hlavy, na reverze štylizovaného koňa, sa objavujú písmená CAT, čo sa považuje za skratku názvu kmeňa Cotinov. V súbore mincí s hrboľom samostatné miesto zaujíma zemplínsky variant drobných strieborných mincí so silne štylizovaným koňom s miestom najväčšieho výskytu na hradisku Zemplín.

A potom, okolo roku 50 pred Kristom, Dákovia porazili Keltov, vystupujúcich ako Kotíni a Bójovia a keltsko-dácke spoločenstvo tu vládlo do druhého desaťročia po Kristovi. Nato ustúpilo kmeňom Markomanov a Kvádov. Nezabúdajme: migrovali skôr kultúry ako ich nositelia, inak povedané, objavenie sa nových „mien“ nijako neznamená, že tu nežili aj ovládaní roľníci: veď aj koristníci zvyknú byť hladní!

Kto boli Markomani a Kvádi? Sú aj názory, ktoré spochybňujú ich považovanie za Germánov. Oskár Cvengrosch[1] prichádza s tézou, že Mark(c)omani je výraz skladajúci sa z dvoch slov: MAR a COMANI. Mar označuje slovenskú Maravu, obrovské územie Karpatskej kotliny s priľahlými pohoriami, ktorému sa svojou rozlohou neskoršia takzvaná Veľká Morava z 9. storočia takmer priblížila; comani pochádza z latinského comāns, čo znamená vlasatý. Mar-comani (Markomani) boli teda vlasatí Moravania, alebo Moravania s dlhými vlasmi, ako oni sami seba nazývali. A podľa Cyrila A. Hromníka Kvádi – Kovádi boli Kováčmi, Kovaľmi.[2]

Na prelome letopočtu prichádzajú k nám Rimania. Po založení provincií Raetia a Vindelicia (roky 16 – 14 pred Kristom), Noricum, Dolné Ilyricum a neskôr provincie Panónia (roky 12 – 9) siahala Rímska ríša až k Dunaju. Ten pod menom Ister (Rieka života) delil Európu na rímsku na juhu a barbarskú na severe. Odteraz štyristo rokov bolo obyvateľstvo Slovenska v priamom kontakte s Rímskou ríšou. V priebehu dvesto rokov Rimania v relatívne pokojnom období dobudovali systém obrany na dunajskej hranici: Limes Romanus. Okrem hlavných vojenských táborov: Vindobony (Viedeň), Carnunta (Deutsch Altenburg-Petronell) oproti Devínu, Brigetia (Komárno-Ó-Szőny) a Aquinca (Starý Budín) vznikli aj pomocné tábory a opevnenia, napríklad Gerulata (Rusovce).

Vzťahy Rimanov s domácim obyvateľstvom sa vyostrili za vlády Marka Aurelia, keď vypukli markomanské vojny. Tunajšie kmene prenikli v roku 167 do Panónie a v nasledujúcom roku až do severného Talianska, čo sa po ich vytlačení Aureliom zopakovalo aj v roku 171. Začiatkom roku 172 Marcus Aurélius prekročil Dunaj a úspešne tiahol proti prúdu Hrona. Vo vojenskom tábore pri Hrone písal Rozhovory so sebou samým. Našiel sa u nás Auréliov sestercius so scénou znázorňujúcou prechod rímskej armády po pontónovom moste cez Dunaj; tento výjav z roku 113 možno vidieť na Trajánovom stĺpe v Ríme. Na inej razbe z roku 174 je zázračný dážď v „krajine Kvádov“, ktorý pomohol zachrániť cisárove vojská. Videli ho aj starí Slováci? V rokoch 179 – 180 prenikli Rimania hlboko na naše územie a zanechali tu svoje légie v dočasných táboroch. Takouto jednotkou bolo aj 855 vojakov z II. pomocnej légie, ktorí pod vedením Marka Valeria Maximiana (140 – 185) prezimovali v Laugaritiu (Trenčín) a na skale ostal po nich nápis z roku 179.

Keďže Markus Aurelius 17. 3. 180 zomrel v Carnunte (čo bolo veľké, asi 50-tisícové mesto, dnešný Deutsch Altenburg-Petronell, oddelený od Devína iba Dunajom), jeho plány zriadiť na severe od Dunaja nové provincie sa nikdy neuskutočnili. Ktovie, ako by vyzerali naše dejiny?

V dvoch ďalších storočiach rímskeho pobytu na strednom Dunaji (181 – 380) rímske stavby vznikali aj na ľavej strane Dunaja, v zhruba štrnásť kilometrov širokom pásme. To vyjednal v roku 182 syn cisára Marka Aurélia Lucius Aurelius Commodus Antonius: Devín, Stupava, Dúbravka, Iža pri Komárne. V areáli staršej kvádskej osady v Dúbravke vzniklo rímsko-kvádske sídlisko s murovaným rímskym kúpeľom. V jeho blízkosti bola staroslovenská osada, ktorú podľa črepov keramiky možno zaradiť do 4. – 5. storočia. Aj podľa archeológie sa teda predsa len svet antiky, Germánov a Slovenov dotýkal minimálne v Dúbravke.

O obchode Rimanov s miestnym obyvateľstvom svedčí množstvo rímskych mincí na celom Slovensku, lebo kde bol obchod, tam boli aj mince. Od koho iného kupovali Rimania potravu, ak nie od roľníkov?[3] Okrem nálezov mincí sa dodnes zachovali z čias Ríma aj slová, názvy viacerých našich lokalít odvodené od castellum – kostol, Kostoľany. Nie sú dokladom prvej christianizácie Slovenska, ktorú mali na svedomí kresťanské légie spomedzi Rimanov po roku 312? Slová cirkevného otca, rodáka z Panónie, sv. Hieronyma zo 4. storočia o „hriešnosti boháča“ a o tom, že „hromadiť pôdu alebo peniaze znamená brať druhým, čo im patrí“, svedčia o prísnosti etických noriem v začiatkoch kresťanstva. Nie sú aj tu prakorene jednej z čŕt, ktoré sme na začiatku pomenovali slovenskosťou? Nepokradneš!

Posvätenie kostola v Nitre v roku 828 súvisí s bavorskou etapou našej christianizácie, ktorá však bola až treťou v poradí. Druhá, írska christianizácia, to sú aktivity sv. Kolumbána (521 – 597), Íra, ktorý šíril kresťanstvo na strednom Dunaji. Vrcholom christianizácie našich predkov bola nepochybne byzantská misia, ktorá nezmazateľne zapisuje do našej histórie Byzantskú ríšu. Okrem stôp bratov zo Solúna ostali u nás byzantské stopy aj pod zemou: nevšedný poklad 18 strieborných mincí zo 7. storočia v nádobe šperkov zo Zemianskeho Vrbovka (okres Zvolen).

„Slovenský národ ako historický národ bez štátu mal svoju kultúru zakorenenú v duchovnej kultúre kresťanskej,“ tvrdí Emília Hrabovec (Som človek hľadajúci pravdu, www.slovaci.at). Naša najstaršia báseň Proglas je staršia ako prvé básne prevažnej väčšiny európskych národov. Náš národ ťažil z civilizačného diela, ktoré uskutočnilo kresťanstvo, teda cirkev. Farnosti stáli na začiatku existencie obcí, ktoré sú späté s našou súčasnosťou. Vďaka krstným matrikám a súpisom uzavretých sobášov či smrti založila sa evidencia všetkých ľudí, dnešných „občanov“ (najstaršie záznamy u nás vinou vojen a nežičlivých storočí nepresahujú hranicu stredoveku). Nemožno zabudnúť ani na mníchov (z našich „vlastných“ poznáme mená pustovníkov sv. Svorada a Benedikta a sv. Mojseja Uhrína), dôležitej súčasti raného kresťanstva, ich duchovnú prácu (kópie rukopisov, zaznamenávanie dejín), ale aj zúrodňovanie pôdy, vysúšanie močiarov či stavebnú činnosť.

Osud našich predkov, starých Slovákov, sa veľmi pravdepodobne podobal osudu dedinčanov z filmu Sedem statočných: zlodeji prišli, obrali roľníkov o výsledky ich celoročnej práce, pomilovali im manželky a dcéry a zase odišli. To bol dôvod, prečo si roľníci, muži v dlhých bielych rubášoch, zaplatili žoldnierov ako svojich ochrancov. Po tom, čo stáročia dobyvatelia a votrelci prichádzali k našim predkom prezimovať a „na lôžka si brávali ich manželky a ich dcéry a vyberali od nich poplatky“, „synovia dobyvateľov, ktorých splodili z manželiek Sporov a ich dcér, neznášali ďalej zlo krutosti a násilia, vzpierali sa nadvláde“, a začali sa búriť. Pred hrozbou zániku sa naši predkovia konečne dohovorili, spojili a nechali viesť schopným mužom, kupcom Samom (623 – 658). Ten vytvoril prvý známy štátny útvar, ktorý si ubránil nezávislosť nielen voči Avarom, ale aj voči Franskej ríši v bitke pri Vogastisburgu (rok 631), a do dejín vošiel ako Samova ríša.

Kto bol kupec Samo? Všeobecne sa považuje za fakt, že to bol franský kupec. Skúsme však trochu kombinovať.

V Priorských dokumentoch (bližšie Michael Baigent, Richard Leigh, Henry Lincoln, Svätá krv a svätý grál, Bratislava 2003) sa hľadá pôvod najstaršej franskej dynastie Merovejov v gréckej Arkádii, pričom predkami Arkádiovcov boli biblickí Benjamínovci (jeden z 12 kmeňov Izraela). Tí sa v čase, keď Mojžiš prijímal kamenné tabule s Desatorom, klaňali zlatému teľaťu a posvätným zvieraťom aj v Arkádii bolo teľa. Benjamínovci „jedného dňa opustili svoju krajinu“ (územie okolo Jeruzalema) a fenické lode ich doviezli do Grécka, Arkádie, ktorú „v klasických časoch ovládal silný militaristický štát Sparta“, pričom „v jednom spise, ktorý pojednáva o Sparťanoch a Židoch, našlo sa, že sú bratia a pochádzajú z pokolenia Abrahámovho“ (Prvá kniha Machabejcov, 12, 21). Merovejskí predkovia „v bližšie neurčenom čase na úsvite kresťanskej éry“ – „emigrovali ďalej proti prúdu Dunaja“. Keď dorazili na stredný Dunaj, do rozľahlej krajiny pri horách a lesoch (u hôr) na črtajúcich sa kopcoch i na rovinách, zdržali sa tu. Možno mali pocit, že sú v cieli svojho putovania. Krajina na južnej strane Dunaja bola Panónia, rímska provincia, na severe sa črtali kopce a hory. Všade žilo roľnícke obyvateľstvo, čo osada, to iné meno, a oni tu „uzatvárali manželstvá s teutónskymi kmeňmi“ (Svätá krv, svätý grál. s. 246).

Kto boli Teutóni? V staronemeckom význame znamená tout, tót „ľud“, resp. „jednoduchý ľud“. Keď o niekoľko storočí k „zbožným Uhrom“ dorazili starí Maďari, od úžasu nad ich schopnosťami dorábať obilie, dali im úctivé meno Tout, Tót, čo podľa mnohých prameňov znamená Ľud, Človek. V slovensko-maďarskom slovníku A. Pechányho Magyar és Tót Szótár (bez dátumu) sa uvádza: „Slovák, m. tót (ember)“, to znamená Slovák je Tót, človek. Nie je hanlivé „Tót nem ember“ (Slovák nie je človek) ničím iným, iba typickým popieraním pravdy našimi južnými susedmi? Jazykovedec Šimom Ondruš presne nevie, „odkiaľ starí Maďari prevzali slovo Tout na označenie pre najstarších obyvateľov Uhorska, Slovanov“, používali ho v oficiálnych textoch na označenie Slovákov (Slovanov) až do druhej svetovej vojny. Po druhej svetovej vojne sa už Maďari v oficiálnych textoch vyhýbajú etnonymu Tót namiesto Szlovák. Na mape nadpísanej Magyar Ország z prvej polovice 19. storočia sa uvádza tento zoznam „uhorských“ národov: „Horvát, Tót, Dalmat és Erdély Országok.“

Arkádiovci, ktorí sa pravdepodobne prisťahovali k strednému Dunaju po roku 362, uzatvárali tu „manželstvá“ s teutónskymi kmeňmi. Ostal im zvyk patriarchov zo Starej zmluvy: boli polygamní, vyhľadávali teda aj cudzie ženy a plodili s nimi potomstvo. Môžeme pripustiť, že jedným z takýchto potomkov boli aj rodičia, či prarodičia, neskoršieho kupca Sama (Samuela?). A to, že sa o ňom hovorí ako o Frankovi, nemôže súvisieť s tým, že okolo roku 400 sa rozhodli Arkádiovci ujsť smerom na západ, proti prúdu Dunaja až k Rýnu, usadili sa na území dnešného západného Nemecka a tam splodili sikambrijských Frankov – bezprostredných predchodcov kráľovského rodu Merovejov? O sto rokov neskôr sa táto oblasť stala kráľovstvom nazývaným Austrázia a jeho jadrom bolo územie dnes známe ako Lotrinsko podľa jedného z vládcov, Lothara, a v jeho erbe je dodnes – dvojramenný kríž.

Arkádiovci odišli v obave pred Hunmi, ázijskými koristníkmi, a v Panónii a pri horách (u hôr) ostali po nich celé rody. Vodca Hunov Atila dorazil do Lotrinska v roku 451 a s Frankmi sa zrazil v bitke pri Metzi s Childerichom, prvým franským kráľom. Franskí králi – po roku 481 sa prvým kresťanským kráľom Frankov stal Childerichov syn Clovis-Chlodovik (vládol 481 – 511) – vytvorili nový systém správy ríše, neskôr zdokonalený ich nasledovníkmi karolovcami (Karolom Mertelom a Karolom Veľkým), nazvaný feudalizmom.[4] Vnuk Karola Mertela Karol Veľký-Charlemagne (742 – 814) tento systém zdokonalil a s cirkvou sa vyrovnal tak, že každý užívateľ prv cirkevného majetku musel jej odvádzať desiatok. Po Karolovej smrti sa postupne Franská ríša rozpadla na Západofranské kráľovstvo (budúce Francúzsko), Východofranské kráľovstvo (Bavorsko a budúce Nemecko), pričom sever Lotharovej ríše (Lotrinsko) sa pripojil k Východofranskému kráľovstvu, na juhu vzniklo Burgundsko a na východe Talianske kráľovstvo. To sa už Arkádiovci dávno miešali tak s Merovejmi – a keďže tí prevzali od nich samsonovský zvyk zo Starej zmluvy nestrihať sa, vďaka tomu Merovejov označovali za dlhovlasých kráľov – , ako aj so starostami paláca, budúcimi Karolovcami. Aj jedni, aj druhí boli polygamní. Príležitostne si zakladali háremy orientálnych rozmerov, pretože verili, že ich krv nemohla byť znevážená akýmkoľvek spojením.

A čo sa dialo na strednom Dunaji po Samovi (či Samuelovi)? Keď po 35 rokoch vlády zomrel (rok 658), mal veľa synov a dcér a tí možno rozdelili ríšu na menšie kniežatstvá okolo Dunaja. Spravovali územie Panónov na juh od Dunaja, územie Marharov, kde bolo jedenásť hradov, smerom na východ územie Merehanov, kde bolo okolo roku 815 tridsať hradísk. „Devín, Váh, Nitra, Ipoľ, Novohrad, Demeš, Vyšehrad, Vacov, Piliš, Jedľovo, Rákoš, Budín, Pešť, Tetyň, Blatoň, Meček, Belegrad, Solnok, Černhrad, Bihar, Arad, Krasna“, to sú názvy miest a riek slovenského pôvodu, ktoré oveľa neskôr prevzali Maďari. „Na týchto miestach Sloveni žili už pred dovandrovaním Maďarov“ (Lajos Mangold, podľa Zigmundíka).

Oficiálna história uvádza, že v rokoch 675 – 791 bol súčasťou slovenských dejín Avarský kaganát. Ten „v čase svojho maximálneho teritoriálneho rozsahu, t. j. okolo polovice 8. storočia, zahŕňal ... menej ako 15 percent rozlohy Slovenska“. Išlo o územie dnešnej Bratislavy a južné okrajové územia okolo dnešných slovenských hraníc až po Košickú kotlinu s náleziskami asi 6 400 hrobov v 180 lokalitách. Väčšinu dnešného Slovenska „tvorilo samostatné slovanské územie“ (Jozef Zábojník, Slovensko v období avarského kaganátu, Historická revue č. 1 / 2009).

Je možné, že dosiaľ neznámym centrom jedného z kniežatstiev, spravovaného Samovými potomkami, bola Bojná pri Topoľčanoch, kde z obdobia najmenej 50 rokov pred príchodom bratov zo Solúna pochádzajú unikátne nálezy. Ide o „šesť pozlátených plakiet, na ktorých sú „znázornené okrídlené postavy a nápisy v latinke“, pričom „skrinka s týmito plaketami bola pravdepodobne prenosným oltárom“, „odlievaný zvon z rovnakého obdobia, ktorý dodnes zvoní“. „Ide o zatiaľ najstaršie dôkazy šírenia kresťanstva v rámci národných dejín a o prvú stopu písomného prejavu na našom území“ (Bohuslav Chropovský, Slováci nemusia mať zlý pocit z dejín, Pravda, 12. 8. 2006).

Centrom jedného z kniežatstiev bola Nitra. Tu na kopci uprostred roviny vyrástol ústredný dvorec, z ktorého jeho vládcovia spravovali územie, ktoré sa možno nazývalo Biele Uhorsko (Nitrianske kniežatstvo). Z dynastie vládnucej v Nitre pochádzal Pribina. Ten, podľa mena prvý historicky známy slovenský knieža, pôvodne bol pohanom, no vo svojom sídle dal postaviť kostol, ktorý mu v roku 828 vysvätil soľnohradský arcibiskup Adalram. Týmto rokom začal sa koniec pohanskej éry u nás. Bol to prvý známy kostol v slovanskom svete a na území strednej a východnej Európy vôbec.

Prudkému útoku Mojmírových Moravanov na Nitru v roku 833 neodolali viaceré hrady Pribinovho kniežatstva. Pobedim, Majcichov a Čingov práve niekedy v tomto období zničil oheň. Zanikla aj Ostrá Skala na Orave. Pribina utiekol s družinou k správcovi franských východných oblastí, Avarskej a Korutánskej marky, Ratbodovi, ktorý ho v máji 833 v Rezne predstavil budúcemu východofranskému kráľovi Ľudovítovi Nemcovi (ten vládol vo východnom Fransku v rokoch 843 – 876). Na jeho príkaz potom Pribinu pokrstili, alebo znova pokrstili, ak Pribina nevedel dokázať, či nebol svojho času pokrstený len nesvätenou vodou, ako to robili írski misionári. V roku 840 Pribina dostal od Ľudovíta Nemca do správy Panónske kniežatstvo. Jeho hlavné mesto Blatnohrad dal prestavať na obrovskú pevnosť a postavil najmenej 15 kostolov. Pribina bol verným vazalom franských kráľov, ochraňoval Franskú ríšu pred útokmi Veľkej Moravy, Bulharska a juhozápadných Slovanov.

24. januára 850 Pribinovi soľnohradský arcibiskup vysvätil na kniežacom hrade v Blatnohrade prvý zo série kostolov. Príslušný text uvádza zoznam významných ľudí, ktorí sa na tomto akte zúčastnili. Začína sa slovenskými menami: Chezil (Koceľ), Unzat, Chotemir, Liutemir, Zcurben, Siliz, Wlkina, Witemir, Trebiz, Brisnuz, Zuemir, Zeska, Crimisin, Goimer, Zistilo. Môžeme ich považovať za členov Pribinovej družiny (teda osoby, ktoré spolu s Pribinom utiekli z Nitry). A pokračuje 17 čisto nemeckými menami. O jedenásť rokov (861) padol Pribina v bojoch s Rastislavom za nevyjasnených okolností. Jeho nástupcom sa stal syn Koceľ. Ten spravoval Panóniu do roku 876, po ňom Arnulf Korutánsky (850 – 899), kmotor kráľa Svätopluka.

Označenie Sama ako franského kupca, osud Pribinov, ale aj niektoré Svätoplukove činy akoby nepriamo svedčili o tom, že nitrianska dynastia bola spríbuznená z franskou dynastiou. Neboli to dávne príbuzenské korene, ktoré viedli k pozvaniu Svätopluka za kmotra Karlomanovmu synovi Arnulfovi? Mohlo to súvisieť s pobytom Arkádiovcov na strednom Dunaji? Zachované listiny o tom mlčia, ale v oných časoch bola ničím nepreplnená ľudská pamäť oveľa „dlhšia“ ako dnes. Napokon nemohol východným Frankom (Bavorom) a Svätoplukovcom pripomenúť dávnu spoločnú arkádiovskú minulosť franskej i svätoplukovskej dynastie mních a neskôr biskup Wiching na základe nám neznámych dokumentov?

O tom, že dvojramenný kríž sa dostal do lotrinského znaku (a tým aj do znaku degaulleského Francúzska) práve na základe kmotrovstva Svätopluka s Arnulfom, moderné encyklopédie nepochybujú. Napokon Arnulfov nemanželský syn sa volal Zwentibold.
Marián Tkáč
1. októbra 2009
[1] Marava (Morava) a Markomani, www.beo.sk, máj 2009
[2] Cyril A. Hromník, Vstup údajných Slovanoc-Zablatencov do európskych dejín, Kultúra 16. septembra 2009.
[3] Zlatých rímskych mincí sa u nás našlo 147 z 27 nálezísk, zatiaľ čo celkove 3 500 mincí z 350 nálezísk. Unikátny je poklad zlatých mincí z Bíne, pozostávajúci zo 108 zlatých solidov, uložených v malej hlinenej nádobke, ktorý váži takmer pol kila zlata a priemerná hmotnosť solida je 4,46 gramov.
[4] Peňažný systém zanikol, kráľ prideľoval majetky svojim vazalom, ktorí ako protislužbu namiesto platenia daní boli povinní postaviť každý jedného bojovníka so zbraňou a koňom a zabezpečovať miestnu správu. Vyvinuli sa grófstva a ich správcovia, feudáli, sa výmenou za vernosť a plnenie povinností tešili kráľovej ochrane.
Zdroj: Dôležité.sk

október 07, 2009 13:50 popoludní

 

 

Top