Obrázok používateľa CEZ OKNO
TRANSYLVÁNSKY ÚSVIT: Kapitola V – Veľký objav

Po stretnutí s Cezarom som mal myseľ plnú záhadnej štruktúry, ktorá sa našla v Bucegi. Chcel som sa na tých všetkých predbežných operáciách podieľať a v okamihu prieniku do tunela byť pri tom, ale bol som si vedomý, že to nie je možné. Musel som sa uspokojiť s možnosťou krátkeho prístupu k miestu veľkého objavu, ak sa udalosti neskomplikujú.

Mesiac a pol po našom poslednom stretnutí som bol v horlivom očakávaní, kedy ma Cezara skontaktuje. Premietal som si v hlave všetky možné scenáre a rôzne možnosti. Prakticky neustále som bol plný nekonečnej túžby dostať sa na to miesto v horách. Cezarovi som úplne dôveroval a vedel som, že by urobil všetko, aby som sa mohol do tej oblasti dostať. Taktiež som si bol úplne vedomý toho tlaku, ktorý bol na neho a generála Obadeu vyvíjaný kvôli veľmi komplikovaným zákulisným hrám, udržiavaným v maximálnej možnej rovnováhe. To, čo sa dialo v horách, bola skutočne výnimočná situácia. Jej dôležitosť sa netýkala len národnej bezpečnosti, ale tiež celého ľudstva.

TAJNÁ ZÁKLADŇA V HORÁCH

Mimoriadne očakávaný okamih konečne nastal po polovičke augusta. Za slnečného rána som bol kontaktovaný prostredníctvom bežných kanálov, aj keď som si všimol bezpečnostné preventívne opatrenia, ktoré boli prísnejšie. Nebudem zachádzať do detailov, pretože nie sú nijak zaujímavé.

Krátko poobede som došiel na jednu z tajných vojenských základní na úpätí hôr. Odtiaľ som bol prenesený helikoptérou Oddelenia Nula, sprevádzaný dvomi ozbrojenými vojakmi, oblečenými v špeciálnej uniforme. Dokonca od tejto eskorty nepadlo ani len jedno slovo, dodržujúc svoje povinnosti. Len krátke príkazy, ktoré sprevádzali zmenu vozidla a stráže. Celá akcia sa ukázala byť rýchla a precízna. Aj keď som dobre poznal tieto aspekty a dôvody maximálneho zabezpečenia, stále som bol trochu prekvapený prísnosťou bezpečnostných opatrení, ktoré boli podniknuté. Vnímajúc ich ako trochu prehnané, uvedomil som si čoskoro, že som to nebol ja, kto mal hodnotiť riziko tejto operácie, a že som sa musel považovať za šťastného, že mi bola poskytnutá táto špeciálna príležitosť, ktorej som sa zúčastnil a ktorú som považoval za pravdepodobne najdôležitejší objav modernej doby. Skutočnosť, že ma zavolal Cezar, a že bezpečnostné opatrenia boli tak ohurujúce, mi dodávalo presvedčenie, že objavili niečo značnej dôležitosti. Narážal som na skutočnosť, že zatiaľ čo väčšina ľudí žila svoje dennodenné biedne životy, tento objav mohol zakrátko radikálne zmeniť koncepcie všetkých.

Smejúc sa cynicky, premýšľal som, že za okolností dnešného sveta boli moje myšlienky možno priveľmi idealistické. Aby sa takéto veľká zmena udiala, musela by zahŕňať úprimné zhodnotenie minulosti ľudstva, ako aj hlbokého zmyslu života. Na dosiahnutie takej zmeny by bola potrebná precízna diplomacia, obsahujúca inteligenciu a vyššie myslenie, v záujme prekročenia množstva mentálnych, psychických či dokonca materiálnych prekážok.

Hlboko ponorený v svojich myšlienkach som si skoro nevšimol zosadanie helikoptéry, ako sa pripravovala na pristátie na novej vojenskej základni, ktorá bola vybudovaná v horách. Moje myšlienky sa čoskoro vytratili, keď som videl, čo leží podo mnou. Aj keď som trochu poznal taktické vojenské operácie a technológiu, ktorá sa pri takých príležitostiach používala, to čo som videl, presahovalo moju predstavivosť. Najprv som si všimol veľké množstvo amerických vojakov. Bolo evidentné, že to boli Američania, kvôli ich terénnym vojenským vozidlám a masívnym konštrukciám, skrytým pod nepremokavými textíliami s americkou vlajkou.

Tiež som mohol vidieť vhodnú cestu, vcelku širokú, ktorá prichádzala z lesov. Nachádzali sa tam dva vojenské okruhy, ktoré zabezpečovali prístup na základňu. Vyzerali ako široké hranice, každá temer uzatvárajúca vstup k horskému zátarasu. Medzi dvomi zabezpečovacími kruhmi boli vojenské nákladné vozidlá, niekoľko terénnych vozidiel a niekoľko vozidiel, ktorých tvar a účel som nebol schopný jasne identifikovať. Odhadoval som, že tam bolo v rámci týchto dvoch kruhov približne dvesto vojakov. Tí z vnútorného kruhu nosili špeciálnu čiernu uniformu a tí z vonkajšieho kruhu mali uniformu bežnú. Každý z nich disponoval samopalom a vzdialenosť medzi nimi bola len niekoľko metrov.

Videl som, že kempy vojakov boli umiestnené medzi bezpečnostnými okruhmi a tí zo špeciálneho týmu boli hneď za druhým okruhom. Cesta bola blokovaná dvojitými masívnymi bariérami a dvojitou strážou po každej strane. Povedal by som, že vzdialenosť medzi kruhmi bola tak päťdesiat metrov. Vyzeralo to na horlivú aktivitu, pretože bolo vidieť neustále chodenie sem a tam medzi dvomi veliteľskými stanovišťami, obzvlášť v okruhu vstupného výrezu do hory.

Moje pozorovanie bolo prerušené pristávaním helikoptéry v hlavnom okruhu a za druhým bezpečnostným kruhom. Vystúpil som a ocitol som sa okamžite medzi dvoma vojakmi, tentoraz Američanmi. Išli sme len asi dvadsať metrov od helikoptéry, pričom ma sprevádzali dvaja zo špeciálneho týmu vpredu a dvaja Američania za mnou. Povedali mi, aby som zastavil, a zostali sme tam stáť všetci piati asi hodinu. Evidentne očakávali príkazy na moje prebratie.

Až potom som si začal uvedomovať rozsah operácie, ktorá sa diala, a jej výnimočnú dôležitosť. Najprv som bol zmätený zo spôsobu, akým sa ku mne chovali; nie preto, že by som sa cítil urazený, ale kvôli neskutočnej prísnosti, s ktorou sa vykonávali všetky činnosti na základni. Sledoval som štyroch vojakov, ktorí ma sprevádzali slušne, ale držiac sa striktne príkazov. Nepohli sa, neuvoľnili ani nerozprávali a skoro ani nemrkli po celú tu hodinu, čo sme čakali. Úplne bez pohybu pripomínali viac robotov, než ľudské bytosti. Nemajúc na výber, tiež som stál medzi nimi, pohybujúc sa mierne z času na čas, aby som nestŕpol.

Snažil som sa zistiť príčinu, kvôli ktorej sme čakali, ale bolo to akoby som hovoril so štyrmi sochami. Potom som si uvedomil, že príkazy boli značne prísne a zamedzovali akýmkoľvek otázkam, preto som rezignoval a stál po dlhú dobu na tom istom mieste. Využil som to ako príležitosť pre sledovanie toho, čo sa deje okolo mňa.

Emócie, ktoré ma ovládali odvtedy, čo sme opustili Bukurešť, boli intenzívnejšié. Bol som v princípe len asi 100 metrov od cieľa svojich snov, prianí a želaní, od fenomenálneho objavu, ktorý čakal tisícky a tisícky rokov, než ho odhalia. Záhadná atmosféra základne uviedla myseľ každého do enigmatického stavu.

Predo mnou, trochu napravo, bol veľký vstup do tunela v hore. Mohol som vidieť moderný, osvetľujúci systém, ktorý bol vo vstupe a pokračoval po celej dĺžke tunela. Nanešťastie môjmu výhľadu prekážal veľký stan a dve ultramoderné modulárne konštrukcie. V tej istej zóne, ako som bol ja, boli americké džípy a vozidlá. Po mojej ľavej strane stáli dve veľké štruktúry, každá zakrytá nepremokavou textíliou, pričom ich tvar pripomínal veľkú krabicu s neznámym obsahom. Vstup do tunela bol blokovaný širokou kovovou bariérou, stráženou dvomi americkými vojakmi po oboch stranách. Ich uniformy pripomínali, že sú to elitní mariňáci.

Čo zaujalo moju pozornosť bol veľký hangár, vykopaný do hory po pravej strane stráženého tunela. Bol značne veľký, majúc výšku okolo desať metrov a ako som bol schopný odhadnúť, tak asi päťdesiat metrov do hĺbky. Bol dokonale vyrobený s obrobenými stenami a bezchybným zaoblením. Premýšľal som, akú techniku použili, keď zvládli všetko vybudovať len za mesiac. Neskôr som zistil, že im vykopanie hangáru zabralo len jeden deň.

V hangári bolo mnoho naskladaných krabíc. Na druhej strane stáli tri zvláštne štruktúry, ktoré vyzerali ako dlhé miestnosti, pravdepodobne používané na skúšky a výskum. V hangári to bolo vcelku vybavené a mohol som vidieť mnoho ľudí v bielych odevoch chodiť sem a tam cez tieto laboratóriá, pričom nosili rôzne predmety alebo papiere. Ako v strednom koridore hangáru, tak i mimo neho, v blízkosti vstupu tunela, som mohol vidieť pár malých motorizovaných vozidiel, ktoré niektorí ľudia používali na cestovanie vnútri tunela.

Ani tunel, ani hangár nemali posuvné dvere, možno kvôli konštrukčným ťažkostiam a možno ešte neboli potrebné. Avšak hangár disponoval systémom „závesov“ z polopriehľadného materiálu, ale bol zosunutý len do jednej štvrtiny celkovej výšky vstupu. Systém osvetlenia bol bezchybný a všimol som si dva veľké generátory, pracujúce niekde na nižšom svahu hory. Nachádzali sa medzi dvoma bezpečnostnými okruhmi a strážcami.

V určitej vzdialenosti od veľkého vojenského stanu po mojej ľavici bolo niekoľko moderných veľkých budov za sebou: a za nimi stredne veľké vojenské stany, ktoré dozaista museli byť nočnými úkrytmi pre vojakov a výskumný personál. Stále som nevidel nič, čo by pripomínalo jedáleň alebo miesto pre prípravu jedla. Odvodil som si, že sa tam vozilo denne nákladným autom, možno pod mimoriadnymi bezpečnostnými opatreniami. Neskôr som sa dozvedel, že kuchyňa bola niekoľko kilometrov nižšie, a že skupina vojakov zo špeciálneho týmu Oddelenia Nula vozila jedlo pre ľudí v kempe na nákladnom aute. Zvolili si toto riešenie, aby zamedzili pohybu personálu na okrajoch a vyriešili tým bezpečnostnú otázku. Každá skupina vojakov jedávala oddelene v svojej kabíne. V okruhu sa jedlo servírovalo vo veľkých vojenských stanoch pre rumunských a amerických vojakov, ako aj pre výskumné tímy. Zistil som, že Američania si doviezli svoje vlastné jedlo a kuchárov a poslali ich do kuchyne pod horou spolu s rumunskými.

Obe pologuľaté konštrukcie boli sídlom rumunskej a americkej posádky. Neskôr mi Cezar povedal, že v jednej z nich, tej menšej, býval generál Obadea. V druhej boli generáli z Pentagonu a vyslanec Washingtonu pre bezpečnostné otázky. Veľmi ergonomické stavby vyzerali skôr ako výskumné stanice z iných planét a poskytovali príjemný pocit komfortu a veľkej bezpečnosti. Materiál, z ktorého boli postavené bol biely a mal skoro šesťhranný tvar. Blízko vrchu bol prúžok z tmavomodrého materiálu. Na tomto prúžku boli veľké žiarovky. Povedali mi, že sa zapínali v noci, vytvárajúc veľmi pokojnú a príjemnú atmosféru. Chvíľku som sledoval činnosti v okruhu. Každý sa rýchlo pohyboval a vyzeral, že vie presne, čo robí. Z času na čas prichádzal alebo odchádzal džíp. Niektorí vojaci niečo vykladali z krabíc pod nepremokavou textíliou. Nanešťastie vzdialenosť a prekážky vo výhľade mi znemožňovali vidieť jasne na tieto predmety, ktorými pohybovali. Stále som bol prekvapený relatívne vysokým počtom Američanov, pretože z Cezarovho rozprávania som pochopil, že tam bude len tým pre manipuláciu s plazmovým hĺbiacim zariadením.

Ako som si ohľadom tohto aspektu začínal robiť rôzne závery, jeden z rumunských vojakov predo mnou si dal ruku na pravé ucho, pozorne počúval a potom povedal pár slov. Hneď potom sme sa začali presúvať k tmavému vstupu do tunela, ktorý sa s našim približovaním stále viac a viac zväčšoval, až vyzeral desivo. Zastavili sme v tej istej formácii pri jednej z dvoch pologuľatých budov, len niekoľko metrov za tunelom. Moje srdce silno bilo. Za širokou bariérou, chránenou dvomi americkými vojakmi, sa môže nachádzať najtajnejšia záhada na planéte. Čo sa udialo za ten jeden a pol mesiaca od môjho posledného stretnutia s Cezarom? Čo objavili?

Potom som si všimol, že pred tunelom a v jeho vnútri, na dva metre širokom rozpätí bol pás gumy, na ktorej bolo niekoľko amerických elektrických vozov zoradených za sebou. Mohol som vidieť, že vnútrajšok tunela bol mierne osvetlený neónkami na strope a po bočných múroch, ale potom sa tunel po desiatich metroch otáčal doľava, takže som už viac nevidel.

Potom sa objavil Cezar. Prišiel z tunela, riadiac jedno z elektrických áut. Vedľa neho bol postarší muž so šedivými vlasmi s jasnými a rozhodnými rysmi. Obaja boli vážni a mlčanliví. Ako Cezar vystúpil vedľa mňa, štyria vojaci zasalutovali a potichu odišli. Stretol som generála Obadeu, ktorý na mňa chvíľku hľadel s ostrým pohľadom. Potriasol mi rukou a po niekoľkých slušných slovách odišiel do pologuľatej budovy. Bolo očividné, že generál o mne vedel všetko od Cezara a súhlasil s tým, že sem prídem. To bolo pravdepodobne súčasťou ich plánu a cítili, že musím byť pri tom tiež. Aj keď som si pripadal len ako malý zub v celom tomto súkolí záhadných prvkov, aspektov a intríg, bol som veľmi nadšený, že som dostal túto výnimočnú príležitosť a bol som pripravený prevziať všetku zodpovednosť za úlohu, ktorú som vzal na svoje plecia.

-pokračovanie-

Ak chcete, aby Vám nič neušlo, napíšte na: redakcia@cez-okno.net, budeme Vás o nových častiach informovať mailom, pozn. red.


Všetky vydané časti seriálu nájdete na tejto adrese.


Z anglického originálu: Radu Cinamar, Peter Moon, “Transylvanian SUNRISE”

Preklad: M.B.

Korektúry: Sokol

exkluzívne.cez.okno


Tento článok, ktorý sme pre vás preložili, má 1886 slov.

Len vďaka Vašim darom môžeme ďalej prinášať informácie všetkým bezplatne a neustále sa zlepšovať. Ak chcete našu prácu oceniť
prispejte na ďalší chod portálu: POZOR, ZMENA! Číslo účtu pre dary zo Slovenskej republiky: 2401591699/8330 │ IBAN: SK5283300000002401591699 │ SWIFT (BIC): FIOZSKBAXXX │ │ Číslo účtu pre dary z Českej republiky: 2401591699/2010 │ IBAN: CZ4120100000002401591699 │ SWIFT (BIC): FIOBCZPP

2401591699/8330 (DAR z SK) alebo 2401591699/2010 (DAR z CZ)

Číslo účtu pre dary zo Slovenskej republiky:
2401591699/8330 │ IBAN: SK5283300000002401591699 │ SWIFT (BIC): FIOZSKBAXXX │ │ Číslo účtu pre dary z Českej republiky:
2401591699/2010 │ IBAN: CZ4120100000002401591699 │ SWIFT (BIC): FIOBCZPP


Keď nemáte PAYPAL konto, prispejte cez bankovú kartu:
kliknite na DONATE a potom vo formulári na ›› Continue

Aktuálny STAV vidíte vľavo HORE

›› BILANCIE PORTÁLU


Súvisiace:

Podzemné systémy
https://www.cez-okno.net/rubrika/rubriky/podzemne-systemy

Odhalenie
http://www.cez-okno.net/rubrika/odhalenie


júl 19, 2018 23:27 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top