Obrázok používateľa CEZ OKNO
Urodzená beštia

Alžbeta Báthoryová bola údajne jedna z najvplyvnejších, najbohatších, najvzdelanejších a dokonca aj najkrajších žien svojich čias. Okrem toho sa jej prisudzujú aj čarodejnícke sklony. Slovenskému novinárovi a spisovateľovi Andrejovi Štiavnickému počarila do takej miery, že sa jej fenoménu venuje už niekoľko desaťročí a zaujímavé závery svojho výskumu publikoval v piatich knihách. Už prvé „stretnutie“ s ňou na Čachtickom hrade v osemročnom Štiavnickom zanechalo hlboké stopy. Jeho záujem o grófku Báthoryovú sa však návštevami hradu neskončil. Ako 12-ročný si prečítal historický román Joža Nižnánskeho Čachtická pani o „krvavej grófke“, a to ho podnietilo k úvahám o tom, čo je na tomto príbehu pravda a čo fikcia.



Téme sa venuje profesionálne, spolupracuje napríklad aj s odborníkom na 16. – 18. storočie Dr. Jozefom Kočišom, renomovaným historikom uznávaným nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Preštudoval množstvo autentických historických listín a artefaktov. Na ich základe sa Štiavnický snaží psychologicky, ale aj ľudsky analyzovať príčiny, ktoré viedli k psychickej poruche Alžbety Báthoryovej. Táto bohatá a vplyvná dáma totiž počas svojho života týrala a zavraždila množstvo nevinných mladých dievčat. Podstatnú úlohu nesporne zohráva historický kontext. Uhorská grófka Alžbeta Báthoryová žila na prelome 16. – 17. storočia (1560 – 1614) v mimoriadne krutých časoch. Mučenie alebo poprava nebolo nič výnimočné, život poddaného človeka mal pre uhorského šľachtica menšiu hodnotu ako cena dobrého koňa. Ak berieme do úvahy tento faktor, už nás natoľko neprekvapuje, ako je možné, že 25 rokov mohla Alžbeta Báthoryová slobodne páchať zločiny proti ľudskosti.

Dieťa incestu

Z medicínskeho hľadiska k jej zverským sklonom nesporne prispela aj genealógia rodu Báthoryovcov. Jej rodičia totiž obaja pochádzali z tohto rodu, z dvoch rôznych vetiev. Boli dokonca blízki príbuzní, bratranec a sesternica, takže ich potomok bol v podstate dieťa incestu. Mnohí predstavitelia tohto uhorského šľachtického rodu boli výstrední, mali sklony k tyranstvu, násilnostiam alebo sexuálnej zvrátenosti. Nečudo, že sa podobné negatívne znaky v Alžbete nešťastnou hrou osudu, alebo lepšie povedané génov, nahromadili. Impulzívny sadizmus sa u nej dokázateľne prejavoval už od jej siedmich rokov. Báthoryovské vášne a krutosť však u nej postupne prerástli až do potreby mučiť a zabíjať dievčatá. Sedliacke dievčatá lákala na hrad prostredníctvom svojich sluhov pod zámienkou dobre platenej služby, neskôr keď jej už dcéry poddaných nestačili, získavala šľachtické dcéry na údajnú výchovu.

Jej osoba sa v povedomí čitateľov románu J. Nižnánskeho spája s krvavými orgiami pomocou brutálneho vynálezu – železnej panny. Takéto oklieštenie je prejav absolútnej infantilnosti, zároveň je to však aj dehonestácia histórie. Ak sa chceme dozvedieť pravdu o všetkých hrôzach, ktoré páchala, treba nazrieť do historických dokumentov, predovšetkým do výpovedí svedkov. Podľa nich dievčatá pichala špendlíkmi, ihlami, mučila horiacimi sviečkami, rozpáleným železom, kliešťami, na mraze ich polievala studenou vodou, trhala a pálila im rôzne časti tela. Pri mučení sa postupne dostávala do tranzu, vtedy sa premenila na beštiu so sklonmi ku kanibalizmu. Obetiam totiž osobne vytrhávala mäso zo stehien a prikázala z nich vyrábať mäsové výrobky, ktoré - netušiac, že ide o ľudské mäso - ochutnal aj Juraj Turzo, neskorší palatín.

Okrem sadizmu a kanibalizmu trpela aj sexuálnymi deviáciami – všetky jej obete, výlučne mladé dievčatá, museli byť pri mučení nahé, poddané boli obnažené už pri prijímaní do služby. Jej orgie, pri ktorých vykonávala rituálne vraždy a obete za nevysloviteľných fyzických múk odchádzali z tohto sveta, možno označiť za satanistické. Všetci svedkovia jednoznačne vypovedajú, že to bola beštia posadnutá diablom, pričom väčšinou vypovedajú ľudia vysoko postavení, zemania a šľachtici, kasteláni jej panstiev. Nikto zo svedkov však nehovorí o krvavých kúpeľoch alebo o železnej panne.

Legendy a skutočnosť

Z historického i technického hľadiska je nemožné, aby v tom období zostrojili podobný vynález. Dokonca ani v Londýne, kolíske technického pokroku, sa nenašiel prototyp niečoho podobného. Nikde sa nenašli ani zvyšky fiktívneho vraždiaceho nástroja. Pravdepodobné by to bolo až v druhej polovici 19. storočia, čiže o 300 rokov neskôr. Ani z medicínskeho hľadiska nie je možné, aby sa Báthoryčka kúpala v krvi svojich obetí. Po 14 minútach sa ľudská krv začína zrážať. Keby sa naozaj kúpala v krvi ako v románe Čachtická pani, kde dievčenská krv stekala podzemným žľabom do pripravenej vane, na jeden kúpeľ by potrebovala týmto spôsobom zavraždiť (keďže železnú pannu musíme vylúčiť) minimálne 70 dievčat. Podľa odborníkov z človeka môžu vytiecť 3 litre krvi, dva vždy zostanú v cievnom systéme. Tak dostaneme potrebných asi 200 litrov krvi. Aký kat by to dokázal za 12-13 minút? Veď krv musí byť teplá, pretože vieme, že bola nezriedená. Čiže z historického, technického i medicínskeho hľadiska sú krvavé orgie a železná panna absurdné.

Aj pri odhadoch počtu obetí sú veľké nezrovnalosti. Zaužívaný počet je 300 až 600. Čitatelia Nižnánskeho sú v súlade s románom presvedčení, že podľa listiny, ktorú Alžbeta Báthoryová písala vlastnou rukou, jej padlo za obeť okolo 650 dievčat. Je to trochu zjednodušené, hoci táto listina naozaj jestvuje. Spomínaných 650 dievčat bola iba časť obetí, zavraždených na dvoch hradoch, Lockenhaus v Rakúsku a Keresztúr v Maďarsku. Práve na týchto dvoch hradoch žil Jakub Silváši, ktorý bol za 23 rokov služby svedkom 650 vrážd dievčat. Grófka Báthoryová však vlastnila celkovo 32 hradov a panstiev na území dnešného Slovenska, Maďarska, Rakúska a Rumunska. Podľa Štiavnického možno na základe svedeckých výpovedí recipročnou metódou určiť približný počet – za 25 rokov nám tak vychádza minimálne okolo tritisíc zavraždených dievčat jej vlastnou rukou. „Nie je to genocída?“ kladie rečnícku otázku Štiavnický. Prívlastok „čachtická pani“ možno považovať za komerčný. V skutočnosti by sa mohla volať podľa niektorého z tých jej hradov, kde bolo najviac obetí – výstižné by bolo lockenhauská, keresztúrska alebo šárvárska, prípadne aj beckovská. Nižnánsky ovplyvnil čitateľov natoľko, že mnohí sú presvedčení o tom, že sa jej život skončil tam, kde sa končí spomínaný román. Alžbeta Báthoryová však žila ešte štyri roky a práve tomuto poslednému obdobiu jej života sa venuje Andrej Štiavnický. Legendami je opradený nielen jej život, ale dokonca aj smrť. Hovorí sa o tom, že bola otrávená. Štiavnický to však na základe existujúcich historických dokumentov vyvracia. Svedkom jej prirodzenej smrti bol neskorší palatín Stanislav Turzo. Zachoval sa list palatínovi Jurajovi Turzovi, ktorý mu písal vlastnou rukou 25. augusta 1614. Alžbeta Báthoryová zrejme zomrela na následky silnej depresie, ktorou trpela aj posledné roky na slobode pred uväznením, najmä však počas štyroch rokov od zatknutia.

Z masovej vrahyne svätica?

Ako je možné, že nikto z kompetentných za celých 25 rokov neurobil nič preto, aby ju zastavil? Palatín Turzo ako predstaviteľ najvyššej justičnej moci, ktorého panovník poveril objasnením týchto zločinov proti ľudskosti, vyšetrovanie len zdržiaval – nečudo, veď Báthoryovci boli jeho dobrí priatelia. Celá záležitosť sa tak dlho preťahovala, až panovník prestal naliehať. Prečo nezasiahli aspoň predstavitelia duchovenstva, keď už svetská moc zlyhala? Jej komplicov neurodzeného pôvodu popravili (postava Nižnánskeho románu Ficko medzi nimi nebol, ide totiž o vymyslenú postavu), grófka sa však nedostala ani pred súd. Zachránil ju pred zaslúženým trestom jej urodzený pôvod? Zachovalo sa približne 400 autentických svedeckých výpovedí. Aj keď boli svedkovia pod prísahou, predsa minimálne dve tretiny z nich nehovorili úplnú pravdu, pravdepodobne zo strachu pred beštiálnou grófkou. Prečo ju však ešte aj dnes niektorí obhajujú? Snažia sa ju vykresliť ako ženu, ktorá predbehla svoju dobu, liečiteľku, psychotroničku. Všetky obvinenia z hrozných skutkov sú vraj len výplod závisti, aby sa niekto mohol zmocniť jej obrovských majetkov. Žiaľ, tieto tendenčné nezmysly, ktoré seriózni historici môžu len zmiesť zo stola, sa objavujú aj v novom filme Juraja Jakubiska. A tak sa obraz beštie kúpajúcej sa v litroch dievčenskej krvi mení v našom povedomí na predstavu div nie svätice. Takéto príbehy však nepatria do histórie, ale medzi rozprávky.

(Spracované podľa relácie Českého rozhlasu "Nad věcí", kde v decembri 2007 na otázky moderátora Vladimíra Kroca odpovedal novinár a spisovateľ Andrej Štiavnický)

Zdroj: Mesačník EXTRAPLUS, www.extraplus.sk

Ďalšie materiály o Alžbete Báthoryčke a Jurajovi Turzovi.


august 19, 2008 22:33 popoludní
  • krát komentár

2 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymdecember 25, 2008 18:25 popoludní

    Komentár: 

    takých skvostov ako je PERINBABA, či TISÍCROČNÁ VČELA dnes natáča TAKÉTO filmy...

  2. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymfebruár 27, 2009 17:11 popoludní

    Komentár: 

    tu je cela vec dooost dobre vysvetlena
    http://www.cez-okno.net/node/1074

 

 

Top