Obrázok používateľa CEZ OKNO
Sergej Chelemendik: Slovenské Kosovo

Spomenul som si na svoj verejný dialóg s Ferencom Gyurcsányom, v tom čase maďarským premiérom, v Štrasburgu na plenárnom zasadnutí Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, ktorý sa uskutočnil pred vyše rokom. Moja otázka: Aký má maďarský premiér názor na militantnú organizáciu Maďarská garda a extrémnu a šovinistickú stranu Jobbik? Odpoveď Gyurcsánya: Pre nás, slušných a demokratických Maďarov sú hanbou, ale onedlho ich naše maďarské súdy zakážu. Sú to margináli, ktorých nikto nepodporuje.

Namiesto predslovu

A toto už je novinka, stará dva týždne – nový maďarský poslanec europarlamentu z Jobbiku, podľa Gyurcsánya marginál, ktorého nikto nepodporuje, nielenže vyhral eurovoľby, ale navyše na zasadnutie čerstvo vytvoreného europarlamentu prišiel v uniforme Maďarskej gardy. Porušil tým rokovací poriadok, za čo ho kolegovia jemne a priateľsky kritizovali.
Opýtať sa, prečo radikálov v Maďarsku nielenže nezakázali, ale, naopak, vybrali do Bruselu, už niet koho – Gyurcsány, ktorý sľubil zaviesť poriadok, už nie je premiérom. A podľa všetkého, marginálom sa stáva práve on, kým Jobbik sa dostal nielen do európskeho parlamentu, ale onedlho sa iste dostane aj do národného, maďarského. A možno aj do novej maďarskej vlády. Zadajme prvú ťažkú otázku: kto a prečo maďarských radikálov tak starostlivo „pestuje“?

Vojna v Európe ako jedno z riešení krízy

Takto už bolo po dva razy na prahu svetových vojen, ktoré šli hlavne v Európe a ktoré radikálne menili svet.
Najskôr nastupovala recesia, vzápätí svetová kríza.
Potom sa začínala vojna.
Neskôr sa vojna končila a každému bolo jasné, že všetko staré zostáva v minulosti.
Že všetko staré bolo „pred vojnou“ a teraz prišli nové časy „po vojne“. A tak napríklad v Rusku sa namiesto cára objavuje Lenin a Trockij. Rakúsko-Uhorsko celkom zaniklo, hoci sa chúďa staré držalo tristo rokov. Viedeň sa z metropoly zmenila na zapadnutú provinciu.
Rakúska polícia prijala nového chudorľavého a hysterického informátora menom Adolf Schickelgruber, aby dohliadal na miestnych radikálov.
Z Ameriky sa z Bohom zabudnutého miesta stal pupok sveta.
Všetko vždy bolo v duchu večného sloganu amerických volebných kampaní – svetová vojna v Európe vždy prinášala totálny „change“.
Samozrejme, svetová vojna bola hrozná, ale život ide ďalej.
Niekto sa začal mať zle, niekto práve naopak. Pre niekoho vojna – pre mňa sviatok, hovorí jedno ruské príslovie.
Dá sa dnes zopakovať táto bohatá skúsenosť dvoch európskych a svetových vojen, skúsenosť VEĽKÝCH PREMIEN, detailne preštudovaná generáciami úzko zameraných odborníkov, ktorí nemajú radi publicitu?
Samozrejme áno.

Táto skúsenosť sa opakuje krok za krokom

Je tu recesia, aj kríza, aj peniaze sa stávajú čímsi novým a nepochopiteľným.
Toto všetko tu už raz bolo a nie tak dávno.
Pravda, zatiaľ panuje rozšírený a ľahkovážny názor, že vojna je nemožná, lebo je nevýhodná.
Pretože všetko zničí, zdevastuje. Ako vôbec svet bude žiť bez najväčšieho trhu pod názvom Európa?
Ako žil, tak aj bude!
Budú aj nové trhy, tým viac, že v Európe onedlho nebude mať kto a za čo kupovať.
A pokiaľ ide o nevýhodnosť vojny – je to alebo hlúposť, alebo otvorená lož.
Vojna vždy bola nielen výhodná, ale naši predkovia ju chápali ako hlavnú ľudskú činnosť. Najdôstojnejšiu a najušľachtilejšiu. Pamätáme si a poznáme len tie historické postavy, ktoré bojovali úspešne, presvedčivo a zanechali po sebe najväčšie haldy mŕtvol.
Hlavným brandom Francúzska stále zostáva Napoleon, hoci Mitterand bol veľmi mierumilovný a krotký.
Naši predkovia chápali vojnu správne – ak vznikajú nejaké pochybnosti, stačí si otvoriť hocijakú učebnicu dejepisu, aj tú najprimitívnejšiu a pochybnosti zmiznú.
Všetky vojny boli pre niekoho výhodné – iná vec je, že všetci hovoria o týchto výhodách rôzne. Ešte častejšie však mlčia a toto mlčanie je výhodné pre toho, kto chce bojovať sám, sólo s celým svetom naraz – neozbrojeným a mierumilovným, ktorý verí v nemožnosť novej vojny, ako v ňu veril mladý Hemingway.

Aká môže byť vojna v Európe

Po prvé, ako plný obraz budúcnosti to nikto nevie a ani nemôže vedieť.
Každá nová vojna je vždy záhada.
Kto si v lete roku 1914 mohol predstaviť aká rozsiahla bude prvá svetová vojna a kto do nej bude zatiahnutý?
Podozrieval snáď niekto v roku 1939, že Nemci sa dostanú k Volge a Japonsko začnú bombardovať atómovými bombami?
Alebo, že socializmus nadlho zvíťazí v celej východnej Európe?
Či to, že hneď ako sa Mao dostane k moci, vymyslí čínsky komunizmus? Chronologicky posledná vojna v Európe prebehla v roku 1999 a bola verejným potrestaním neposlušných Srbov.
Trestali Američania s tichou spoluúčasťou všetkých ostatných. Spoluúčastníkmi boli aj Rusi, o čom sa mi nepíše príjemne, ale je to tak.
Bola to naozaj vojna?
Samozrejme!
So všetkými obrovskými výhodami pre víťaza - teda Spojené štáty americké. S veľkými útrapami pre porazených – mimochodom, nielen Srbov.
V tej či onej miere utrpela celá Európa.
Ak by opäť niekto zapochyboval, stačí sa pozrieť na dynamiku kurzu eura a dolára v rokoch 1998-2000.
A pochybosti zmiznú.
Ak budeme vychádzať z tejto najčerstvejšej skúsenosti vojny v Juhoslávii, potom budúca vojna v Európe sa dá predstaviť ako nové trestanie novej „Juhoslávie“ Amerikou.
Ako zastrašujúca šou s ľudskými obeťami a s konkrétnymi ekonomickými úlohami. Preliať peniaze z Európy do Ameriky, napríklad.

Kto bude novou Juhosláviou

Nová Juhoslávia v Európe zatiaľ neexistuje.
Môže sa však objaviť.
Ak sa Yankeeovia rozhodnú, môže byť vymodelovaná a rýchlo zlepená nová Juhoslávia. Niekde v samom srdci Európy, napríklad vedľa bývalého Československa.
Yankeeovia sa môžu rozhodnúť v Európe uskutočniť novú „operáciu srdca“ – a balkanizácia Európy sa z rozprávky zmení na skutočnosť. A nový Balkán sa nájde hneď vedľa srdca.
Samozrejme, ak to Yankeeom opäť všetko vyjde, ak im opäť nikto nebude prekážať, ak opäť všetci budú pomáhať so zaťatými zubami, ako to bolo pred desiatimi rokmi.
Pravda, v poslednom čase sa Amerike nie všetko darí, nie všetko jej vychádza.
Škodoradostníci hovoria a píšu, vraj sa jej skôr nedarí, ako darí.
Dôvody na to v podstate existujú.
Dokonca ani s malým krotkým a poslušným Gruzínskom na Kaukaze to Amerike nejako nevyšlo – Saakašvilimu sa nepodarilo poraziť oslabené Rusko. Hoci boli aj ambície, aj želanie trochu pobojovať za Nabucco, proti Južnému potoku.
Aby Európa kupovala turkménsky plyn od Američanov, ktorým napadlo, že si vyšľachtia Saakašviliho v zle umytej skúmavke, vyzbroja ho a naučia strážiť americké potrubia.
Podotknime, že Yankeeovia nevlastnia plyn, nevyrábajú ho a dokonca ho ani nespotrebúvajú.
Oni len chcú ovládnuť potrubia podľa práva silného a urobiť tak dodávateľom aj odoberateľom plynu naraz príjemne. Teda ošklbať ich ako husy iba preto, že majú najväčšiu armádu na svete, a za ich ročný vojenský rozpočet by sa dal ľahko vybudovať komunizmus po celej Afrike.
Ale zdá sa, že Európe toto želanie Ameriky prisať sa k cudziemu plynu akoby nevadilo.
Ani s Ukrajinou to Amerike nevychádza.
Juščenko sa navonok zdá, akoby bol ich vlastný, rodný, americkejší od Američana.
Zato ostatní sú na tejto Ukrajine akísi cudzí.
Ostatní nerozumejú, že keď raz Yankeeovia povedali, že Ukrajinci sú samostatný a voči Rusom nepriateľsky naladený národ, tak aj musí byť.
A to, že to bolo vždy inak, sa Yankeeov netýka.
Yankeeovia nevedia, ako bolo vždy a ani nechcú. Sú voluntaristi, experimentátori pôvodom aj svojou podstatou. Vivisektori ľudstva. Vedia a radi tnú do živého. Rozhodli sa huckať Ukrajinu proti Rusku a čakajú, kedy sa rozhodnutie splní.
Pravda, zatiaľ sa neplní.
To znamená, že sa pokúsia nastražiť rozbušku ešte niekde inde.
Yankeeovia operujú svojimi voluntaristickými modelmi a ak sa znova rozhodnú vyhodiť Európu do povetria, ako už rozhodli po dva razy v minulom storočí, potom mechanizmus explózie sa bude podobať na známy model.

Je vojna v Európe nevyhnutná?

Zaručene áno!
Každý rozumný človek, ktorý aspoň ako-tak ovláda históriu, s tým nebude polemizovať.
Iná vec je, že tankové armády nebudú rozorávať tisíc kilometrové fronty, milióny vojakov nebudú mrznúť v zákopoch a mestá nebude zo zemského povrchu zotierať letectvo.
Bude to iná vojna.
Iná bola vojna v Juhoslávii.
Iné vojny prebiehajú na Kaukaze, bez prestávky, o čom sa Európa radšej tvári, že o tom nevie.
Celkom iné vojny vedú Spojené štáty v Iraku a Afganistane. Preto všetci, ktorí naozaj chcú vedieť, aká bude nová vojna v Európe, sa musia lepšie pozrieť na iné vojny, ktoré sa vedú mimo Európy, a uvedomiť si, že to bude niečo podobné. S istými odchylkami súvisiacimi s európskymi špecifikami.

Kto môže chcieť vojny v Európe?

Hocikto.
V prvom rade tí, ktorí sú od Európy ďaleko a môžu počítať s tým, že sa zopakuje americká stratégia v dvoch svetových vojnách – nahuckať, vyčkať, pokým nahuckaní vykrvácajú a potom prísť a zvíťaziť. A pozbierať hlavné plody víťazstva.
Za určitých podmienok, a podmienky sa teraz vo svete menia div nie každú hodinu, môže byť vojna v Európe výhodná pre mnohé veľké subjekty svetovej politiky.
Ak necháme bokom USA ako chronického, ak nepovedať patologického podpaľača vojen po celom svete, vojna v Európe sa môže ukázať ako výhodná pre Veľkú Britániu, Čínu, Japonsko, Rusko, pre islamský svet, Indiu, Afriku a commandante Huga Cháveza osobne.
Európa doteraz bohatá a silná, slabne, starne, degraduje a topí sa v rozvrate. Na druhej strane, mnohé z menovaných subjektov už dnes nemajú čo jesť, onedlho nebudú mať čo piť, a perspektíva zúčastniť sa na deľbe bohatého európskeho dedičstva nebude nikoho z nich strašiť.
A čo s tým má spoločné Maďarsko, opýta sa netrpezlivý čitateľ.
Veď o ňom mnohí z menovaných ani nevedia.
Vedia.
O Maďarsku nevedia iba európski politici-obchodníci, ktorí prišli o schopnosť myslieť globálne, ktorí zaryli hlavy do svojich domácich korýt a celí sa trasú, že im toto koryto niekto zoberie.

Komu a prečo sa môže hodiť vojna v Európe

Položme si druhú ťažkú otázku: koho možno v súčasnosti upodozrievať z prípravy novej vojny v Európe?
Ako prvé sa medzi podozrivými ocitnú Spojené štáty americké.
Druhých a tretích podozrivých zatiaľ nevidieť, hoci to neznamená, že nie sú.
Teda, len čo príde na vec a vojna v Európe začne nadobúdať kontúry reálnej budúcnosti, kruh spoluúčastníkov na jej príprave sa rozšíri geometrickým radom, tak, ak to bývalo vždy a všade.
Vznikne akýsi vír vojny, ktorý bude do seba vťahovať stále nové a nové národy a civilizácie. Pričom rýchlosť vťahovania je spočiatku malá, potom však rastie a dosahuje silu uragánu.
Tento proces vťahovania všetkého a všetkých je do očí bijúci pri spomienkach na dve svetové (teda európske) vojny. Kto v roku 1938 vedel, kto mohol tušiť, že Mníchovská zrada okolo navonok drobného a neškodného osudu sudetských Nemcov už o pár rokov vyvolá vojnu Američanov s Japoncami v Indočíne, z ktorej ako hlavný víťaz vjyde veľký vodca Mao Ce-tung s jeho čínskym komunizmom? Tušil vari toto všetko Chamberlain, ktorý s láskou nadbiehal Hitlerovi? Tento hlavný architekt Mníchova, „mierotvorca“, ktorému tlieskala celá Európa.
Tu sa natíska tretia a najťažšia otázka: čo konkrétne chcú dosiahnuť USA novou vojnou v Európe?
Presnejšie, čo môžu chcieť.
Toto je najťažšia otázka, pretože po Vojne Dejiny zvyčajne nikomu nedajú možnosť pochopiť, čo vlastne chceli tí, ktorí vojnu začali.
Už len preto, že iniciatívni dobyvatelia spravidla sami nevedeli, čo presne, konkrétne chceli. Dobyvatelia vždy mali more želaní, ktoré sa neskôr ukázali ako nereálne. Existovali ale ilúzie, že celkom presne vedia, čo chcú dosiahnuť.
Hitler „presne“ vedel, že chce dosiahnuť zničenie Ruska, mal jasný plán – vytlačiť Rusov za Ural a z európskeho územia ZSSR urobiť pre Nemecko nový životný priestor.
Napoleon pri svojom vpáde do Ruska očakával od ruského cára kurtoáznu, uhladenú „európsku“ vojnu a bol celkom seriózne presvedčený, že pre ruského cára bude hrozba oslobodenia roľníkov smrteľná. Myslel si, že ruský cár sa zľakne, roztrasie a vzdá sa.
Napoleon v spálenej a vyľudnenej Moskve dokonca na túto tému vydával manifesty – vo francúzštine.
Obvykle existuje nejaký plán vojny, ktorý v posledných storočiach dobyvatelia často verejne oznamujú. Neskôr sa historici naňho s radosťou obracajú a opierajúc sa o tento plán, alebo odvrhujúc ho, ponúkajú rôzne interpretácie vojnových udalostí.
Vo vzťahu k poslednej vojne v Európe to vychádza tak, že USA začali podľa svojho plánu vojnu v Juhoslávii, aby kontrolovali Balkán a prostredníctvom Balkánu Európu.
A zdá sa, že tento plán vyšiel – zatiaľ kontrolujú. Aj Balkán, aj Európu.

Čo však konkrétne vyplýva z tejto kontroly – tu už je hromada interpretácií, najmä amerických:

Potrestali „balkánskeho mäsiara“ Miloševiča.
Kosovo zmenili na svoju bázu.
Zaviedli v Srbsku proamerický režim.
Nechali devalvovať čerstvo narodené euro.
„Odsali“ peniaze z Európy do Ameriky.
Nasadili Albáncov na obchod s drogami.
Je toto všetko pravda?
Viac-menej áno.

Naozaj USA toto všetko chceli, keď začínali vojnu?
Alebo možno začínali vojnu tak, ako to vždy býva?
Čiže – existuje smer strategického myslenia, existuje plán, začíname bojovať, uvidíme, čo z toho vyjde.
Odpoveď na našu najťažšiu otázku je preto takáto – USA nemusia vedieť, na čo konkrétne sa im môže vojna v Európe hodiť.
Spojené štáty pravdepodobne nevedia, načo sú im všetky ostatné potenciálne vojny. Počínajúc Severnou Kóreou, až po Venezuelu.
Príprava vojen – to je historický reflex amerického impéria, reflex starý ako sám náš svet.
Tak ako rozpútavanie vojen medzi kolonizovanými národmi bolo reflexom Britského impéria.
Čím sa vôbec zaoberali impériá a imperátori?
Správne, veľa bojovali a takmer so všetkými súčasne.
Vydobýjali niečo, utvrdzovali svoju moc, a potom ustupovali novým dobyvateľom.
Americké impérium nie je výnimkou.
Existuje však jeden kozmetický rozdiel – Amerika sa snaží pred svetom zatajiť, že je impérium, snaží sa vystupovať v úlohe dobrodincu dobytých. S prostým sloganom: „Prinášame vám slobodu, výmenou za váš majetok!“
To, že pre oslobodených to znamená slobodu oslobodiť sa od svojho pokrvného – to sa odhalí nie hneď a nie všetkým.
Treba však uznať, že donedávna sa to Amerike darilo dosť presvedčivo.

Prečo sa práve Maďarsko môže stať rozbuškou novej vojny

Pretože po Balkáne, ktorý USA v tej či onej miere kontrolujú, Maďarsko predstavuje najslabšie ohnivko zjednotenej Európy.
Je to jediný štát, člen NATO a EÚ, ktorý má početné národnostné menšiny vo všetkých susedných krajinách, s výnimkou Rakúska.
To znamená, že iba na Maďarsko sa v súčasnej Európe dá použiť model sudetskej rozbušky, oživený a modernizovaný na Balkáne, v Kosove a Bosne.
Dôležité je, že maďarské menšiny v Rumunsku, na Slovensku a vo Vojvodine sú početné vo vzťahu k štátotvorným národom. Zato napríklad percento etnických Maďarov na Zakarpatskej Ukrajine voči ukrajinskému obyvateľstvu je mizivé.
V percentuálnom vzťahu sa najviac „pošťastilo“ Slovensku – slovenskí Maďari tvoria asi 10 percent obyvateľstva krajiny, kompaktne žijú pozdĺž hraníc s Maďarskom na juhu Slovenska.
Takýmto spôsobom Maďarsko pri želaní, tým viac tlaku niekoho silného zvonku, môže podporiť rozdúchavanie troch regionálnych etnických konfliktov – v rumunskej Transylvánii, na juhu Slovenska a v srbskej Vojvodine.
Druhým dôležitým aspektom sú maďarské dejiny a mentalita maďarskej elity.
Maďarsko sa v dvadsiatom storočí dvakrát ocitlo medzi porazenými v svetových vojnách a hoci druhú svetovú vojnu nezačínalo, stalo sa jej neprimerane aktívnym účastníkom. Z hľadiska územných strát jedným z najneúspešnejších.
Viac než Maďarsko stratilo po druhej svetovej vojne iba Nemecko, to sa však znovuzrodilo, zjednotilo s pomocou najlepšieho Nemca roka 1989 Michaila Gorbačova a stalo sa najsilnejším štátom Európskej únie.
S Maďarskom je všetko inak.
Dnes je to štát-bankrot, usadený vo vrecku MMF a iných finančných dravcov, bez výrazných nádejí na zmenu tohto postavenia.
Okrem toho, revizionizmus je jednou z hlavných súčastí mentality maďarskej politickej elity v priebehu posledných desaťročí, ba dokonca storočí.
Pretože maďarská elita sa formovala ako vojenská aristokracia, ktorá v Habsburskej ríši plnila špinavú a krvavú prácu vojny. Aristokracia, ktorá bola chronicky nespokojná so svojím malým podielom koristi. Keď v roku 1938 v dôsledku Viedenskej arbitráže pod dohľadom Hitlera a Mussoliniho Maďarsku „prisúdili“ juh Slovenska, Maďari nevyčkali ani na mierovú procedúru prechodu časti bývalého Československa pod ich jurisdikciu, ale jednoducho napadli Slovensko, v tom čase rovnakého vazala a spojenca Hitlera, ako oni sami. Napadli ho na pozadí opovržlivých posmeškov Nemcov, ktorých Slováci prosili, aby „skrotili“ agresora-spojenca.
Nemci vtedy pohŕdali všetkými.
Maďarmi a Slovákmi opovrhovali zvlášť.
Ale Slovákmi predsa len o čosi viac, výsledkom čoho Maďari opäť obsadili juh Slovenska, ktorý považovali za svoj.
Ako okato k lepšiemu sa líšilo správanie Slovákov, keď Hitler, ktorý si so Stalinom podelil Poľsko, navrhol slovenskému prezidentovi Tisovi ako „bonus“ poľské mesto Zakopané.
Slováci rázne odmietli tento bonus, s odôvodnením, že v Zakopanom nežijú Slováci, čo u Hitlera vyvolalo posmech nad neplnohodnotnými Slovanmi, ktorí nerozumejú zmyslu jeho veľkých činov. Dávajú im kúsok a oni to odmietajú! Správanie Slovenska počas druhej svetovej vojny sa líšilo aj od Poľska, ktoré, podľa Chamberlainových slov, „sa s chamtivosťou hyeny“ vrhlo odhryznúť od pokoreného Československa mesto Tešín, ktoré nakoniec zostalo jedným z niekoľkých európskych miest rozdelenými dejinami.

Existuje ešte jeden argument v prospech Maďarska ako možnej rozbušky

Ak veriť tomu, že ako obvykle to budú USA, ktoré budú vyhadzovať Európu do vzduchu, potom má Amerika v Maďarsku veľmi veľké možnosti, ktoré nemá v iných krajinách.
Hovorí sa a píše o maďarskej loby v americkom kongrese.
Táto loby vznikla preto, lebo veľká časť maďarských emigrantov, ktorí po prvej a druhej svetovej vojne utekali do USA, sa zžili a obsadili tu silné pozície.
Stačí spomenúť pána Sorosa.
Maďarská loby v USA nie ani tak početná, ako je vysoko postavená a maďarskú elitu môže riadiť priamo, bez sprostredkovateľov.
Je to silný kanál vplyvu.
Tento argument sa môže ukázať silnejší než všetky predchádzajúce.
Podporou USA sa vysvetľuje aj nerovnomerne silný vplyv Maďarska v inštitúciách EÚ.
Nakoniec, aj francúzsky prezident má typicky maďarské meno...
Môže sa história maďarských pokusov revízie všetkého, čo „Maďarom patrilo“, zopakovať na špirále vyššie v nových podmienkach?

Dobré a zlé scenáre budúcnosti Maďarska

Scenár veľkolepý: Maďarsko – prosperujúci člen EÚ

Začnime tým najlepším a najjasnejším obrazom budúcnosti pre Maďarsko a Maďarov. S Maďarskom sa môže výnimočne alebo zázračne udiať všetko to, čo maďarskí politici svojmu národu sľubujú už dvadsať rokov.
V iných postkomunistických krajinách sa tieto sľuby vo všeobecnosti neplnia – ale zato v Maďarsku sa do toho pustia a splnia sa.
Maďarsko sa môže stať demokratickou prosperujúcou európskou krajinou. V súčasnom ponímaní môže prosperita pre Maďarsko znamenať nasledovné – porovnať sa úrovňou spotreby a sociálneho zabezpečenia so susedným Rakúskom. A hoci v Rakúsku zďaleka nie všetci súhlasia s tým, že rakúska úroveň znamená prosperitu, pre Maďarsko by dosiahnutie rakúskej úrovne znamenalo veľké víťazstvo svetlých ideálov konzumnej spoločnosti a sociálneho štátu súčasne.
Na dosiahnutie v podstate stačí málo – platy štvor- až päťnásobne vyššie ako teraz a kvalitatívne iný systém sociálneho zabezpečenia. Podobný na po celom svete preslávený rakúsky systém sociálnych záruk, pri ktorom štát div nie na každý prípad svojim občanom štát vystiela cestičku.
Je to dobrý scenár, ktorého splnenie maďarskému národu úprimne a z celého srdca prajem.
Pretože ak bude takto, potom dobre bude nielen Maďarom. Mnohým iným národom, najmä maďarským susedom, odľahne na duši.
Sú predpoklady veriť takémuto scenáru? V súčasnosti nie sú žiadne. Mnohí dnes Maďarsko označujú za krajinu riadenú zvonku, majúc na mysli obrovské dlhy, ktoré si Maďarsko narobilo hlavne v posledných rokoch.
Všetko sa ale mení. A aj dlhy sa niekedy odpisujú.
Najmä, ak ide o dlhy amerických bánk.
Toxické aktíva, ako je dnes zaužívané hovoriť.
Alebo sa zrazu začínajú vojny – a vtedy sa o dlhoch hovorí už celkom inak.

Scenár jednoducho dobrý: bude tak, ako je dnes

Všetko bude pokračovať približne tak, ako celých dvadsať rokov priaznivého demokratického rozvoja Maďarska, smerujúceho k svetlej budúcnosti, ktorú opísať v slovách a obrazoch sa však už nikto neponáhľa.
Vie sa, čo je svetlá a každý sa snaží v rámci možností svojich síl.
Alebo to povedzme ešte skromnejšie: v Maďarsku nebude horšie ako je teraz.
Tento scenár je v zásade možný a v takomto prípade maďarský revizionizmus zostane na súčasnej úrovni politického folklórneho ornamentu – povinných cvičení v súťaži o hlasy maďarských voličov.
Takže, maďarskí politici podľa svojich potrieb pokrikujú o svinstve Trianonu, o nespravodlivosti Dejín, ktoré Maďarsku odňali div nie polovicu zemí, ktoré Maďarsko považovalo a považuje za svoje na základe toho, že na týchto územiach žije veľa Maďarov.
Zaujímavá osobitosť maďarskej politickej rétoriky spočíva v tom, že maďarskí politici sa v zásade nepýtajú Maďarov v rumunskej Transylvánii či srbskej Vojvodiny, či sa chcú znova pripojiť k Maďarsku, už len aspoň na pamiatku o naveky zapadnutej sláve Habsburského dvora. Alebo len tak, čisto z vlasteneckých citov.
Odpovede na takéto otázky by pre maďarských politikov mohli byť nepríjemné, preto sa otázky nekladú, ale jednoducho sa tým rozumie, že opätovné pripojenie k historickej „predtrianonskej“ vlasti je vrodenou túžbou každého Maďara.
Všetky tieto revizionistické hry v prípade jednoducho dobrého scenára však zostanú na súčasnej úrovni rozhovorov.
Maďarská garda v parádnej čiernobielej uniforme raz do roka prepochoduje pred slovenským veľvyslanectvom v Budapešti, dvakrát do roka sa táto garda lenivo pobije s políciou, a po bitke si bojovníci na obidvoch stranách riadne vypijú, niečo zahryznú a rozídu sa, spokojní jeden s druhým, aj so sebou samým.
Maďarská vláda zase zaplaví európske inštitúcie sťažnosťami na to, ako strašne sú maďarské menšiny utláčané, hlavne, nevedno prečo, na Slovensku, kde sa reálne Maďari cítia oveľa lepšie ako v Rumunsku, tým viac na Ukrajine alebo v Srbsku. Zvlášť horlivo sa budú sťažovať práve na Slovensko – možno preto, že je najmenšie, dobré a bezbranné.
A na takom môžeš hoc aj drevo rúbať.
Obhajovať budú maďarskí politici slovenských Maďarov s penou na ústach, kým slovenskí Maďari zatiaľ nijaké hájenie nežiadajú a v hĺbke duše dúfajú, že maďarskí Maďari ich nechajú na pokoji a nezatiahnu do cudzích hier.
Toto „bránenie záujmov“ maďarskej menšiny na Slovensku sa už dnes podobá na nešikovný pokus podgurážených záchrancov zachrániť dobrého plavca, ktorý sa prišiel na jazero okúpať. Plavec si spokojne pláva a zrazu sa k nemu blíži loďka. Vyťahujú ho z vody, násilne mu dávajú umelé dýchanie a potom žiadajú vďačnosť za nevyžiadanú „záchranu“.
Ak toto všetko zostane na verbálnej, rétorickej úrovni, maďarská otázka pre Európu a svet bude vyčerpaná, presnejšie, nakoniec ani nevznikne – bude len malá búrka v malom pohári s vodou, búrka, ktorá znepokojuje iba fantáziu Slovákov, po stáročia zvyknutých vidieť v Maďaroch utláčateľov. Slovákov, ktorí ešte neuverili, že Maďari teraz nebudú nikoho utláčať, že oslabli a napili sa ušľachtilých štiav demokracie.
Na Slovensku sú takí podozriví ľudia, ktorí dokonca neveria tomu, že EÚ a NATO v nijakom prípade Maďarom nedovolí, aby Slovákov nejakým spôsobom urážali. Dobrý scenár by sa mohol pokladať za hotovú vec, natískajú sa však otázky.
Prečo v Maďarsku čoraz častejšie zabíjajú Rómov neznámi a napolapiteľní „masoví vrahovia“, na ktorých už dokonca nasadili aj špecialistov z FBI?
Prečo maďarský prezident chodí upokojovať rodiny pozostalých Rómov, ale nejako sa neponáhľa za pochodujúcimi „maďarskými gardistami“?
Prečo v Bruseli onedlho bude otvorené zastupiteľstvo novej politickej organizácie Maďarov z pohraničných krajín – fóra Karpatskej kotliny?
Pod Karpatskou kotlinou Maďarsko rozumie presne tú istú mapu „obnoveného predtrianonského“ Maďarska, ktorou sú oblepené mnohé autá a ktorú so sebou nosí na stretnutie s voličmi najpopulárnejší politik v krajine Viktor Orbán.
O tri minúty víťaz budúcich volieb a o päť minút premiér.
Prečo Maďarsko vedome a systematicky zhromažďuje už na prvý pohľad nepochopiteľné obvinenia na adresu susedných krajín z utláčania maďarskej menšiny?
Na čo slúži celá táto búrlivá a mnohostranná činnosť?

Scenár zlý: Maďarsko ako ohnisko napätia v EÚ

K tomuto scenáru sa prikláňa väčšina slovenských politikov, schopných rozmýšľať, a teda rozmýšľať aj o zmysle politických procesov v susednom Maďarsku.
Agresívny maďarský revizionizmus môže byť rozdúchaný až do celoeurópskeho problému a stať sa reálnym ohniskom napätia.
Môže tak oslabiť EÚ ako napolovicu utvorenú superkonfederáciu európskych štátov, ktoré viac či menej úspešne spolunažívajú v „Európe bez hraníc“ a využívajú výhody „jednotného ekonomického priestoru“, v čase keď najvytrvalejší a „najzažratejší“ hľadači sa k týmto výhodám dopracúvajú.
Jednoduchšie povedané, Amerika nahucká Maďarsko proti susedom, a tak zadrie do tela EÚ novú veľkú triesku. EÚ namiesto toho, aby zabránila výtržnostiam amerických farmaceutických koncernov, bude dlho, neplodne a s odporom rokovať o maďarských pretenziách k slovenskému jazykovému zákonu. Rokovať s vedomím, že celé je to vycucané z prsta, ale odbiť sa to nedá.
Pretože za chrbtom Maďarov sú americkí patróni a ešte aj preto, že je demokracia.
Tento zlý scenár sa v podstate už dávno krok za krokom realizuje.
V tomto prípade až zarážajúco energickí maďarskí politici ako neúnavné mravce nosia kúsky tohto zlého scenára. Maďarskí europoslanci sa už dávno zunovali svojim kolegom v Bruseli, ktorí sú nútení počúvať nekonečné a neopodstatnené maďarské pretenzie.
Dobrá na tomto zlom scenári je akurát „rozvláčna“ rýchlosť jeho realizácie.
A ak rýchlosť zostane stále rovnakou, potom to nie je až taký zlý scenár. Dalo by sa s ním zmieriť ako s menším zlom.
Veď koľko je v EÚ zadretých triesok a ohnísk napätí. O jedno viac či menej.

Maďarsko ako rozbuška – scenár vojenský

Scenár novej vojny v Európe s využitím Maďarska ako rozbušky môže vyzerať takto:

-Maďarsko sa stáva poslušným objektom silnejšieho, nástrojom cudzej vôle, želajúcej si v Európe novú vojnu;
Nastáva mobilizácia a radikalizácia maďarských národnostných menšín na Slovensku a v Rumunsku, pričom Slovensko je kandidát číslo jeden;
Na Slovensku, v Rumunsku, možno aj v Srbsku a za určitých podmienok aj v Zakarpatskej Ukrajine vzniknú riadené regionálne etnické konflikty podľa balkánskych vzorov. Zvonku riadia cudzí, ako je to v zónach tzv. „zmrazených konfliktov“ – v Kosove, Bosne, Macedónsku, Gruzínsku, Náhornom Karabachu a Abcházsku. Ako sa pripravujú riadiť nové „perspektívne“ konflikty v Moldavsku, v Pridnestrovsku, na Kryme, na Ukrajine a v Pobaltsku;

- Do konfliktov s účasťou Maďarska sa zamiešavajú veľké a silné subjekty svetovej politiky, dochádza k ich internacionalizácii a dostávajú sa na úroveň udalostí globálneho významu. Zamiešanie sa „veľkých“ pritom nadobúda charakter vojenskej prítomnosti – Kosovo je príkladom čistého klasického žánru, ktorému môže konkurovať iba mníchovské „riešenie“ sudetskej otázky Hitlerom a Chamberlainom v roku 1938;

-Podľa toho ako sa bude ťahať tento nový proces, začatý Maďarskom, sa zrazu vysvetlí to hlavné: že hranice v Európe po druhej svetovej vojne, „jaltské“ hranice, sa môžu meniť nielen v priestore bývalého ZSSR, „divokého a barbarského“ a nielen na Balkáne. Hranice sa dajú meniť aj v starej, „civilizovanej“ Európe – urazené a ukrivdené nespravodlivosťami Maďarsko sa ukáže ako pionier tohto procesu, pôjde príkladom, bude dôvodom, vytvorí precedens, po ktorom sa miliónov sudetských Nemcov v Nemecku odrazu zmocní nostalgia za historickou vlasťou. A títo nostalgiou zachvátení Nemci, odvolávajúc sa na „úspešnú maďarskú skúsenosť“, budú odrazu od Česka žiadať kompenzáciu za „masakru“ svojich anjelom podobných mierumilovných predkov. Po odmietnutí sa sudetskí Nemci začnú zaoberať zemou svojich otcov, Vaterlandom, veľmi konkrétne a s nemeckou pedantnosťou. Tým viac, že veľa zo „svojho bývalého“ sudetskí Nemci už predvídavo kúpili od chamtivých a bezzásadových českých vlastníkov.

Takto sa môže spustiť ďalšie kolo prerozdelenia hraníc v Európe, jav typický, banálny, predchádzajúci vojnám, sprevádzajúci vojny a vrcholiaci v povojnovom prerozdelení majetku porazených.

Aké strategické idey môžu vzniknúť, ak sa Maďarsko stane rozbuškou:

-USA sa môžu a budú riadiť stratégiou posilnenia svojich pozícií v Európe a s pomocou Maďarska nastolia úplnú kontrolu nad tzv. sanitárnym kordónom okolo Ruska. Do tohto kordónu istým spôsobom patria aj noví členovia EÚ a NATO z východnej a strednej Európy. USA môžu chcieť vytvoriť nové vojenské základne na území týchto krajín bez mnohoročného tárania o mýtickej hrozbe zo strany iranských rakiet, ktoré poletia smerom na Veľkú Britániu z nejakých dôvodov zaručene cez Poľsko, a potom v ústrety americkému radaru do Česka. Stratégiou USA bude zatiahnuť do konfliktu kľúčových geopolitických hráčov EÚ, najmä Nemecko a určite Rusko a jeho okolie. Pretože bez účasti Ruska konflikt nebude plnohodnotný, a USA nedosiahnu očakávaný efekt;
- Stratégiou Nemecka sa môže stať spojenectvo s Maďarskom, s cieľom posilniť svoje pozície v sanitárnom kordóne a vrátiť sudetskú oblasť. Takáto stratégia by Nemecko obrátila tvárou k vlastným nedávnym dejinám;
- Stratégiou Maďarska môže byť snaha získať naozaj silných spojencov a s ich pomocou „obnoviť spravodlivosť“. Historicky Maďari inklinujú k spojenectvu s Nemcami a môžu sa dať zlákať predstavou získať na svoju stranu súčasne Nemcov a Američanov výmenou za sľub nového silného Maďarska vystupovať proti Rusku spoľahlivejšie a dôslednejšie ako Česi alebo Poliaci. Nehovoriac už o rusofiloch-Slovákoch. Maďari v podstate nemajú Západu čo ponúknuť okrem sľubu stať sa žandárom východnej a strednej Európy.
- Stratégiou Ruska bude pravdepodobne pokúsiť sa pozrieť sa na novú európsku vojnu zo strany a nevmiešavať sa. Rusko sa určite pokúsi osvojiť si víťaznú anglo-americkú stratégiu: nech len bojujú a my sa budeme pozerať. Hoci vyprovokovať na vojnu, sa budú snažiť, ako vždy, práve Rusko.

Kedy idey vojny v Európe s využitím Maďarska treba začať brať vážne?

Uviedol som niekoľko scenárov. V skutočnosti ich môže byť oveľa viac. Ako rozbuška môže byť využité Maďarsko, môžu byť využité aj iné vysoko výbušné regióny. Procesy môžu prebiehať súčasne, postupne, rôzne rýchlo. Môžu rezonovať, teda navzájom sa umocňovať, môžu sa navzájom prelínať neuveriteľne rýchlo – ako to bolo v začiatočných fázach prvej a druhej svetovej vojny. V súvislosti s Maďarskom však existuje niekoľko príznakov, ktoré sa jednoznačne prejavia v prípade, že vývoj tejto krajiny a tohto národa nadobudne zhubný charakter.

Po prvé, je to zosilnené pestovanie akéhosi salónneho rafinovaného maďarského nacionálneho revanšizmu, ktorý sa dnes mnohí snažia nazvať fašizmom, čo podľa môjho názoru nie je presné, a iba mýli. Vhodnejšie je slangové slovo „náckovia“. Ak maďarských náckov začnú pestovať rovnako rýchlo ako kurence na hydinovej farme, znamená to, že plány sú seriózne.
Po druhé, absolútnym príznakom bude politizácia a mobilizácia menšín v susediacich s Maďarskom krajinách pod heslami autonómie. Ide o zložitý a zdĺhavý proces, od úspechu či neúspechu ktorého v konečnom dôsledku závisí, či konflikt reálne vznikne.
Po tretie, „mobilizovaným“ maďarským menšinám začnú vnucovať nacionálno-osloboditeľské družiny, či dokonca vojenské jednotky typu UČK v Kosove. Len čo sa začnú vytvárať „bojové“ štruktúry tohto druhu na území susedných štátov, začiatok regionálneho etnického konfliktu s Maďarskom v hlavnej úlohe bude viac či menej nevyhnutný.
Pretože len tak pre zábavu takéto jednotky nevznikajú a o to viac sa nevyzbrojujú.
Po štvrté, osud rozdúchaného konfliktu zrazu začne naraz zaujímať celú svetovú pokrokovú verejnosť. Tak ako to bolo s kosovskými Albáncami, o existencii ktorých svet netušil, pokým náhle nevysvitlo, že týchto utláčaných treba súrne zachraňovať. Absolútnym príznakom začiatku konfliktu môže byť mediálna príprava svetovej verejnej mienky, a táto príprava v prípade Maďarska zaberie dosť veľa času. O Maďarsku a jeho potenciálnych ambíciách v súčasnosti vo svete takmer nikto netuší.

Preto bude užitočné vymodelovať potenciálny konflikt s účasťou Maďarska ako nejaký celok, ako sujet možnej historickej drámy – podobne ako v rokoch 2002-2003 v knihe My... ich! boli dosť úspešne vymodelované udalosti posledných rokov.

Kto a za čo sa má biť?

Skôr než vykreslíme najrealistickejší scenár, ktorý bude trochu rozmazaný, hmlistý, ponášajúci sa na plátna impresionistu Renoira, musíme preskúmať najdôležitejšiu otázku – kto sa vlastne chystá bojovať, kto chce a kto môže bojovať?
Neskôr plynulo a logicky prejdeme k hlavnej otázke – či sa Maďarsko, napriek veľkej dôvere a pocte, ktorú mu preukazujú vládcovia sveta spoza oceána, vôbec môže stať rozbuškou vojny v Európe a naozaj niečo vyhodiť do vzduchu?
Alebo aspoň sa vyhodiť do vzduchu samostatne – aby bolo na čo pozerať.
V skutočnosti je to otázka otázok, adresovaná vôbec nie iba pre Maďarsko.
Môže sa vôbec z postkomunistického nedorasteného meštiaka, tohto ustrnulého v rozvoji zárodku mýtickej strednej triedy, počatého v nevypláchnutej skúmavke kriminálnej privatizácie stať odrazu bojovník, ktorý vezme do rúk zbraň a začne sa biť?
Za čo sa má biť?
Ako sa má biť, keď ruky a nohy má zviazané?
Na krku mu visí hypotéka na dom, vybudovaný veľmi rozšafne, s ambíciou vytrieť zrak všetkým svojim susedom v okolí, tiež ľuďom ambicióznym.
Má lízing na tri autá – svoje, ženino a synovo.
V hlave mu s krikom a s odporným diabolským skuvíňaním tancuje obraz niečoho, čo sa nazýva svetová kríza.
Tento „stredotriedňar“, ak mu aspoň ako-tak fungujú mozgové závity, sa prirodzene dovtipuje, že kríza, je vlastne iba niečí hnusný výmysel – aby jemu, zapriahnutému na tridsať rokov dopredu zobrali ešte nejaké peniaze.
Tie, ktoré nemá, ktoré musí zarobiť, aby si ich kríza mohla od neho vziať.
A ak nedokáže zarobiť toľko, koľko kríza chce, potom si od neho nemusí zobrať peniaze, ale milovaný dom, ten predmet zbožštenia a obetavého slúženia. Môže si vziať auto a hodiť ho naspäť do bytu v ošarpanom paneláku.
Celé to môže vypáliť strašne a trpko – preto oslík „stredotriedňar“ bude drieť do úmoru.
Aký je potom tohto oslíka, naprogramovaného na najbližších tridsať rokov chodiť kol dokola bojovník za Veľké Maďarsko?
Správne, nijaký.
Ak by si niekto chcel prejsť okolie Budapešti, Prahy a Bratislavy, okamžite pochopí to hlavné – obyvatelia týchto metropol pracujú na tie isté a samé IKEY, TESCÁ, BILLY a BAUMAXY.
Teda sú zapriahnutí rovnakými poháňačmi, ktorí si dávno uvedomili neochvejnú pravdu: keby otrokári v starom Ríme vedeli, čo je to hypotéka, hneď by otroctvo zrušili a prestali by otrokov šľahať bičmi. Hypotéka je lepšia ako bič, otrok sa šľahá sám.
To je ešte jeden prístup k téme, svojím spôsobom absolútny a nevyvrátiteľný – nie na to sa budovali naprieč miest východnej a strednej Európy všetky tie obrovské sklenené škatule, aby tieto chrámy konzumu rozniesla na márne kúsky nejaká miestna svoloč pre akési svoje etnické rozpory.
Samozrejme že priemerný stredovýchodný Európan, ktorému nakoniec vysvetlili v čom spočíva zmysel jeho života, nebude ani bojovať, dokonca ani sa biť. Nemá kedy – musí platiť účty.
Pravda, je tu istá nuansa.

Kto má nos v zadku?

Prišiel čas, aby som porozprával moju obľúbenú židovskú anekdotu.
Pravoverný žid prišiel za rabínom s otázkou, ktorá mu nedala pokoja.
„Rabín, vysvetlite mi, čo je to nuansa.“
„Žid, prečo chceš vedieť o nuanse?“ začudoval sa rabín, ktorý predtým uňho nespozoroval filozofické sklony.
„Veľmi to chcem vedieť!“ Hanblivo zašepkal žid.
„Keď chceš, vysvetlím ti to.“ Súhlasil rabín. „Strč svoj nos do môjho zadku.“
Žid poslúchol.
„Vidíš, pokračoval rabín. „Teraz mám nos v zadku. Je tu ale drobná nuansa – nos je tvoj a zadok môj.“
Hlavná nuansa budúcnosti východnej a strednej Európy, ako aj všeobecne celej Európy spočíva v tomto. Áno, samozrejme, všetci sú zapriahnutí na veľa rokov dopredu, všetko je pod kontrolou, všetci budú drieť...
Zatiaľ všetci majú dom, auto, dovolenku v Grécku so slnečnými spáleninami druhého a tretieho stupňa.
Bude však zaujímavé, čo sa stane s týmto meštiakom veľmi strednej či dokonca nižšej strednej triedy, ak mu toto všetko, jeho srdcu tak blízke, zoberú?
Konkrétne, keď mu zoberú dom, auto a dovolenku.
Hovoríte, že sa to nedá?
Hovoríte, že existujú zákony, existuje posvätný majetok a vôbec, že také niečo nebolo?...
Ale choďte, také niečo nielenže bolo – takým niečím sa v Európe stále zaoberali, pričom v dvadsiatom storočí priam zúrivo aktívne.
A nielen v Európe.
Prirodzene, všetko nebolo tak organizované a centralizované ako dnes, keď sotva sa u ľudí objavili peniaze, títo ľudia s celými rodinami rýchlo sadajú do áut a utekajú na celý deň do Nákupného Chrámu, aby tu tieto peniaze míňali.
Meštiaci však vždy raz bohatli, raz krachovali. Raz sa stávali kupcami, šľachticmi, či dokonca grófmi, alebo sa menili na žobrákov, chudobneli.
Tak to bolo vždy.
V bohatom Nemecku v dvadsiatom storočí sa tak stalo minimálne dva razy.
Kto bol všetkým, stával sa ničím.
A naopak, slobodník ranený vo vojne, s námesačne vypúlenými očami sa stával víťazom sveta a viedol nemecké davy zachvátené extázou rovno na jatky.
Prečo si teda máme myslieť, že bude niečo iné?
Kde sú dôvody pre takéto priam chorobné podozrenia – že IKEA a TESCO tu budú navždy?
Že všetci budú stále bohatší a šťastnejší, budú si môcť vychutnávať slobodu a rôzne ľudské práva?
Takéto dôvody nie sú a ani nemôžu byť.
Prečo potom všetci rozmýšľajú práve takto?
Pretože im prikázali takto rozmýšľať, pretože pre niekoho je to takto výhodné. Aby všetci verili vo večný mier, rovnako, ako je pre svorku levov výhodné, aby sa antilopy pásli pokojne, zhŕknuté dohromady a nebehali po savane ako strelené.
Stredoeurópsky meštiak, vrátane východoeurópskeho už dávno trčí nosom v nejakom zadku, len zatiaľ to ešte nepostrehol.
Ale aj keď na to príde a začne mu byť zle z tepla a arómy, nemá nijaké šance pochopiť, čí je to zadok, komu patrí a kto mu doňho strčil nos.
Zbavili ho vedomostí aj rozumu, je zombie, ktorého trápi akurát to, či Madona naozaj ukázala nohavičky čiernej farby alebo je to len hanebný novinársky výmysel.
Stredoeurópsky meštiak nebude môcť vytiahnuť svoj nos a bude drobčiť v nepríjemnej a nepohodlnej polohe tam, kam ho veľký a tajomný zadok povedie.
Ako metaforický nos v zadku súvisí s Maďarskom a vojnou?
Priamo a bezprostredne.

 

Sergej Chelemendik

 

Pre svoju krajinu, pre svoje deti, pre spravodlivosť šírte ďalej tento text...
Viac informácií TU!

 

Zdroj: Chelemendik.sk

 

Film ULOUPENÉ KOSOVO nájdete TU!

 

október 30, 2009 23:36 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top