Obrázok používateľa CEZ OKNO
V čom je naša bieda

Keď som písal článok Príčiny našich zlyhaní, netušil som, aký veľký ohlas bude mať u čitateľov. Väčšinou išlo o reakcie súhlasné a podporujúce moje videnie našej situácie. Samozrejme, našli sa aj opačné reakcie, čo ma podnietilo k ďalším úvahám na danú tému. Uvedomil som si, že som problematiku ani zďaleka nevyčerpal, a keďže sa mediálnou problematikou zaoberám viac-menej po celý svoj profesionálny život, rád by som v diskurzoch na túto tému pokračoval.



Čakanie na kvalitný denník, alebo náš mediálny Godot?

Pristavme sa teda pri prvej a takpovediac generálnej výhrade, prečo dnes národné a ľavicové kruhy nemajú svoj denník. Hlavný argument našich kritikov spočíva v tom, že nie sme schopní vygenerovať nijaký životaschopný mediálny projekt. To, samozrejme, nie je pravda. Môžeme totiž poukázať na jeden úspešný precedens. Bol to denník Republika. Rád by som zdôraznil, že tento denník mal denný náklad 90 000 kusov a víkendové vydanie dokonca 110 000 exemplárov, čo bolo aj na tie časy (polovica deväťdesiatych rokov) veľmi slušné číslo. Je jasné, že v dnešných podmienkach na mediálnom trhu by sa už ani pri porovnateľne kvalitnom mediálnom produkte podobný náklad nedal dosiahnuť, no som presvedčený, že keby sa kontinuita tohto projektu nebola prerušila, mohli by sme ešte aj dnes mať denník, ktorého náklad by sa pohyboval v rozmedzí 55 000 – 60 000 exemplárov. Taký náklad spolu s tržbami z inzercie umožňuje denníku samoreprodukciu, teda fungovanie v rentabilných číslach, a to aj napriek tomu, že štruktúrou čitateľov za svojimi konkurentmi (veková, vzdelanostná a príjmová štruktúra) zaostáva, a teda pri rovnakom náklade by boli príjmy z reklamy v tomto denníku o poznanie nižšie. Bohužiaľ, jeho zánik bol dôsledkom osobného zlyhania vydavateľov, teda vnútorných okolností. Ako pamätníci dobre vedia, v roku 1997 vďaka veľmi nevhodným a necitlivým zásahom zvonka denník takmer skolaboval. Nepoznám presné pozadie tejto takmer „likvidácie“, no viem, že ho spôsobila vtedajšia podpredsedníčka HZDS pre médiá Oľga Keltošová. Následkom vystriedania šéfredaktora Jána Smolca a vďaka príchodu Eduarda Fašunga z denníka Práca odišla takmer polovica redakcie. Tým prudko klesla kvalita denníka, čo malo za následok pokles nákladu a denník sa dostal do straty. A ako vieme, z tej sa už nikdy nedostal. Istý pokus o revitalizáciu denníka sme ešte mohli sledovať za pôsobenia Jaroslava Rezníka st. Bohužiaľ, dlh bol už taký veľký a finančná podvyživenosť denníka taká obrovská, že za daných okolností sa už noviny nedali zachrániť. Nič na tom nezmenil ani opätovný návrat Eduarda Fašunga na šéfredaktorský post. No a keď sa vydavateľom denníka Republika stal Jozef Majský, bol osud novín spečatený. Bohužiaľ, pri projekte Nového dňa už o kvalite, ktorá by sa čo ako chcela priblížiť Republike, nemožno hovoriť. Nový deň ako jediný z denníkov po celé obdobie existencie nemal vlastnú webovú stránku, riadili ho ľudia okrem výnimiek bez skúseností s prácou s tlačenými médiami, projekt bol od začiatku silne podfinancovaný, no a nakoniec po istom čase, keďže neboli financie pre externistov, bol pred externými prispievateľmi hermeticky uzavretý. Problémom Nového dňa bolo aj to, že sa rútil ako neriadená strela. Na začiatku sa síce pripravila akási koncepcia, ale potom už denník fungoval ďalej len zotrvačnosťou.

Zmeny na mediálnom trhu v druhej polovici deväťdesiatych rokov - pročitateľská orientácia denníkov

Na trhu denníkov koncom deväťdesiatych rokov nastali zásadné zmeny. Niečím podobným prešli po roku 1997 aj denníky v Čechách. To, čo nastalo, by som charakterizoval ako „pročitateľská“ orientácia. Kým do roku 1998 boli všetky noviny až absurdne spolitizované a ťažiskom boli politické komentáre, analýzy, po víťazstve „modrých“ aj u samotných voličov dzurindovskej koalície nastalo značné vytriezvenie a rozčarovanie. Denníky na to reagovali obmedzením komentatívnych zložiek. Tento trend po príchode českého šéfredaktora Petra Šabatu začal u nás ako prvý udávať denník Pravda.

V Čechách podobným prerodom prešli denníky po známych škandáloch s financovaním koaličných strán, ktoré viedli k povestnému „sarajevského atentátu“ a prvému štiepeniu ODS a vzniku US. Keď sa v plnej ohyzdnej nahote odhalil charakter financovania politických strán a vyšla najavo skutočná podstata pravicovej politiky, znamenalo to aj pre množstvo pravicových žurnalistov tvrdé vytriezvenie. Noviny v Čechách na to reagovali odklonom od ideologických adorácií Kalusovej pravicovej politiky. Noviny sa čoraz viac stávali informačným servisom pre čitateľov. Ako som už spomenul, v slovenských pomeroch prvá zareagovala na globálne znechutenie voličov z dzurindovskej politiky Pravda. Tá postupne takmer zrušila žáner politických komentárov a profilovala sa predovšetkým celou sieťou príloh.

Denník Sme to riešil vyčlenením 3-4 politických komentátorov (Leško, Schutz, Morvay, Hrabko či Štulajter), ale obsah novín sa začal podstatne viac zaoberať tým, čo čitatelia potrebujú v bežnom živote. A tak sme boli istý čas svedkami až trápneho kopírovania oboch denníkov. Tak sa stalo, že napríklad v pondelok som našiel v Pravde prílohu o štúdiu v zahraničí a v stredu bola rovnaká príloha v denníku Sme. A potom sme boli zahlcovaní desiatkami príloh od daňových poradcov cez bankové služby, ponuky poisťovní až po ponuky mobilných operátorov a zdravotných poisťovní. A aj keď sa to robilo často nedokonalo a nie vždy šťastne, noviny vytvorili dojem, že sú pre svojich čitateľov potrebné a mnohí z nich (predovšetkým čitatelia Pravdy) si ich kupovali napriek tomu, že s politickou líniou novín súhlasili čoraz menej. Nič také sme nemohli vysledovať v prípade Nového dňa.

Vydávať v dnešných časoch noviny totiž znamená, že vedenie redakcie denne analyzuje trendy, vymýšľa, čím zaujme čo najširšie publikum, pripravuje čitateľské súťaže, hľadá atraktívne ceny do takých súťaží (osobné autá alebo aspoň exotické zájazdy), vymýšľa, ako atraktívne priniesť nové témy (IT technológie, životný štýl, kultúra, letné čítanie na pokračovanie a podobne). Dnes sa už noviny nekupujú kvôli politike. Takú potrebu saturujú dýchavičné týždenníky či dvojtýždenníky alebo špecializované weby, ale printový denník s tým už sám osebe neprežije. Napokon, ignorácia nového mediálneho trendu sa najväčšmi vypomstila kedysi kultovému antimečiarovskému, resp. prodzurindovskému rádiu Twist. To sa veľmi skoro dostalo do veľkých ťažkostí. Keď si vedenie uvedomilo, že zaspali trendy, už bolo neskoro.

Pokus o preformátovanie stanice prišiel neskoro a Twist nakoniec skončil ako relikt studenej občianskej vojny. Dnes na jeho frekvenciách vysiela rádio Viva, ale to s pôvodným Twistom nemá okrem frekvencií v podstate nič spoločné. No aby som sa dostal k meritu veci. Dodnes som absolútne presvedčený, že na slovenskom printovom trhu existuje priestor pre jeden „slušný“, skutočne slušný, národne a sociálne orientovaný denník. Stačí tak veľmi veľa a tak veľmi málo. Musia sa stretnúť vlastníci know-how (tí, čo vedia, ako na to, teda ako sa taký denník pripravuje), a tí, čo vlastnia kapitál. Problém je jediný. K takému spojeniu dosiaľ neprišlo. Pri tvorbe vydavateľskej koncepcie si treba uvedomiť niekoľko špecifík slovenského trhu. Ten je predovšetkým pri denníkoch veľmi neštandardný. Prudký nárast cien denníkov v druhej polovici deväťdesiatych rokov a nízka kúpyschopnosť slovenského obyvateľstva spôsobili zmenu spotrebiteľských návykov. Ľudia sa postupne odučili kupovať si denníky a ich úlohu prebrali týždenníky.

Slovenské špecifikum – denníky – nahradili softbulvárové týždenníky

Prečo na Slovensku nemôže existovať mienkotvorný týždenník? Na tento nový trend najlepšie zareagoval softbulvár Plus 7 dní. Svojim čitateľom namixoval takmer optimálny model týždenného spravodajstva. Okrem toho pracuje na nekonečnom seriáli mapujúcom vilky novozbohatlíkov. Každé číslo okorení nejaký škandál z prostredia celebrít alebo koaličných politikov. Ako sa ukazuje, na úspech časopisu v slovenských pomeroch, okrem spomenutého, úplne stačí správny mix krížoviek, programu a receptu na nejaké atraktívne jedlo či na to, ako zbaliť milionára a ako prežiť „božský“ orgazmus. Naopak, všetky pokusy o etablovanie mienkotvorných týždenníkov, aké sú napríklad v Česku (Týden alebo Reflex), zlyhali.

Aby sme si pripomenuli pochod padlých projektov, môžeme ich aspoň chronologicky vymenovať. Prvým bol týždenník Čas, nasledoval veľmi profesionálne promovaný Moment, potom nasledoval Formát, Live a dnes pokúša osud týždenník Žurnál. Všetky mediálne projekty s výnimkou posledného už skrachovali, pričom ich životnosť sotva prekročila dvojročné obdobie. Možno by niekto mohol namietnuť, že tu stále existujú týždenníky Týždeň, Slovo, Euro Domino (dnes už čerstvo nebohé), Literárny (dvoj)týždenník či Kultúra, resp. mesačník Extra plus. Ani jeden z týchto projektov však nie je stavaný ako samofinancovateľný, resp. ekonomický profit nie je pre ich vydavateľov dôvodom, prečo sa v týchto projektoch angažujú. Skúsenosti teda jasne ukazujú, že na Slovensku nie je trh pripravený na to, aby uživil mienkotvorný týždenník.

Pod mienkotvorným chápem ani nie tak veľa politiky, ako skôr informácie z kultúry, referovanie o najnovších zaujímavých filmoch a knihách, divadelných predstaveniach, reportáže zo sveta, rozhovory so skutočne zaujímavými ľuďmi, nie rýchlokvasenými celebritami. Až prekvapujúco sa darí ženským časopisom. Keď pred pár rokmi prišiel do extrémne konkurenčného prostredia ženských časopisov nový projekt vydavateľstva Plus 7 Šarm, nepredpokladal som, že by v konkurencii s Novým časom pre ženy, Šťastným Jimom, Slovenkou, Životom, Rytmom života, Dorkou a mnohými ďalšími mohol uspieť. Opak sa však stal pravdou. Ukazuje sa, že segment premýšľavých čitateľov na Slovensku je taký malý, že neumožňuje postaviť profesionálny projekt časopisu, ktorý by bol samofinancovateľný. Z toho všetkého vyplýva jedno vážne poučenie. Po krachoch všetkých projektov mienkotvorných týždenníkov (najbližšie k úspechu mal týždenník Live, inak dobre nastavený projekt však nakoniec stroskotal na ľudskom faktore) som presvedčený, že aj Žurnál čaká podobný osud.

Z núdze cnosť, alebo prechod inteligentného čítania na web?

Zdá sa teda, že pre intelektuálnejší diskurz ostáva priestor (aspoň v slovenských pomeroch) len na špecializovaných weboch. Tento priestor ako-tak pokrýva prop.sk, no ak to porovnávame s úrovňou českých britských listov – blisty.cz –, počtom, aktuálnosťou a kvalitou príspevkov sú to neporovnateľné svety. Prop.sk má navyše skôr charakter rešeršného servisu, pretože absolútna väčšina príspevkov je prevzatá z iných periodík, predovšetkým SNN, Slovenských pohľadov, Kultúry, Literárneho (dvoj)týždenníka či Dimenzií. Iste nemalé ambície mal aj liberálno-ľavicový web jetotak.sk. Bohužiaľ, skutočnosť hlboko zaostáva za očakávaniami a úsilie spojiť na jednom webe ľavicových intelektuálov Eda Chmelára a pravicového oportunistu Ľuba Lintnera svedčí len o strate súdnosti šéfredaktora Michala Havrana ml. Zaujímavé články, i keď len vo formáte pdf, ponúka NII (Naše interné informácie, ktoré rediguje Julius Boško, emigrant z Nemecka). Tento web je dostupný na webe Matice Slovenskej.

Môj výpočet alternatívnych webov nie je ani zďaleka úplný, vyratúvať však všetky mikroprojekty, ktoré sa updatujú možno raz za mesiac (alebo poredšie), nemá význam. Pozastavil by som sa však nad úlohou webu v dnešných časoch. Ak sa chcel v ére socializmu človek dostať k alternatívnym informáciám, musel počúvať rušené vysielače ako Slobodnú Európu či Hlas Ameriky, dnes práve nezávislé weby plnia úlohu alternatívnych zdrojov informácií. Problém je v tom, že tieto médiá oslovujú len veľmi úzky segment spoločnosti. Vyžadujú totiž aktívnych prijímateľov informácií, ktorí v úsilí získať nové fakty či vedomosti musia prekonávať isté prekážky. V čase socializmu to bola nutnosť vyrovnať sa s rušičkami, dnes je to nevyhnutnosť naučiť sa vyhľadávať informácie na internete a, samozrejme, investovať (pre mnohých z hľadiska príjmu nemalé prostriedky na internetové pripojenie).

Ďalším veľmi atraktívnym spôsobom mediálneho diskurzu sa stali blogy. Pôvodne veľmi demokratický koncept, ktorý bol založený na tom, že každý si mohol písať na webe svoj denník a vyjadrovať sa k čomukoľvek. Navyše zaujímavosť, kvalita či atraktívnosť blogov bola takpovediac online podrobená kritike čitateľov, ktorí sa mohli k danej téme slobodne, iste často aj hlúpo a vulgárne vyjadriť. Tento koncept bol (aspoň v slovenských pomeroch) značne ideologicky skresaný, keď najprv Domino v čase, keď ho viedol neoboľševik Hríb, zlikvidovalo diskusie k článkom, ale boľševici majú potrebu sebareflexie nulovú, takže sa ani niet čo čudovať. Neskôr sa blogy stali súčasťou elektronických vydaní denníkov a niektoré denníky, predovšetkým Sme, ale aj Pravda či Hospodárske noviny, voľnú diskusiu (nešlo o slušnosť vyjadrovania, štylistickú zručnosť, ale len a len o ideologické hľadisko) začali „ideologicky“ nepohodlných blogerov likvidovať. Klasickým príkladom je Stano Háber na hnonline.sk či v podstate odchod Eda Chmelára z blogerskej stránky sme.sk. Paradoxne Stano Háber sa na svojom blogu politike vyhýbal ako čert svätenej vode. Dedičný hriech vlastného mena a svojho predchádzajúceho publicistického pôsobenia však asi dostatočne nezmyl.

Ako na tom boli štúrovci a prečo je naša situácia iná

Súčasťou polemiky či diskusie o zúfalom stave publicistiky postavenej na prezentácii hodnôt sociálneho štátu či národných hodnôt je poukazovanie na postavenie štúrovcov v polovici predminulého storočia. Táto argumentácia kríva na obe nohy, pretože sa tu porovnávajú neporovnateľné veci. Situácia štúrovcov bola totiž diametrálne odlišná od tej našej. Oproti dnešku nad nimi stále visel Damoklov meč maďarskej brachiálnej moci. To nám dnes, samozrejme, nehrozí, o to horšie sú navonok mäkšie, ale o to sofistikovanejšie metódy mediálnej manipulácie. Zásadný rozdiel medzi postavením štúrovcov a súčasníkov je v prúde a protiprúde mediálnych informácií, ktoré nás zahlcujú. Štúrove Slovenskje narodnje novini či Hurbanove Slovenske pohľadi vychádzali v čase, keď svojím dosahom a mienkotvornosťou mohli v slovenskom prostredí plne konkurovať režimistickým maďarónskym periodikám. Nedávno som si všimol „komický“ paradox, ktorý svedčí o váhe písaného slova medzi inteligenciou v druhej polovici 19. storočia a dnes. Keď Vajanský vydával básnickú zbierku Tatry a more, vyšla v náklade 800 kusov. Dnes vychádzajú básnické zbierky súčasných autorov v náklade 250 či 300 kusov. Aj to svedčí o tom, kam sme sa za 150 rokov v oblasti nekomerčnej literatúry dostali. Z hľadiska človeka, ktorý má za sebou skúsenosť (viac-menej sprostredkovanú) z 20. storočia, stojí za to spomenúť politický útlak, ktorému čelili štúrovci a potom ich nasledovníci v 20. storočí.

Je samozrejmé, že Štúrove Slovenskje narodnje novini boli pod tvrdým dohľadom cenzúry, že štúrovci predovšetkým v čase hurbanovského povstania v rokoch 1848 – 1849 boli priamo ohrození nielen na slobode (bol na nich vydaný zatykač), ale dokonca boli v neprítomnosti odsúdení na trest smrti. Iste, obdobie Bachovho absolutizmu bolo veľmi zlé, ale keď to porovnávame s totalitnými diktatúrami 20. storočia, miera a metódy útlaku sú neporovnateľné. Asi pred desiatimi rokmi som čítal Vajanského zápisky z väzenia. Politickí väzni si mohli jedlo objednávať z blízkej reštaurácie, mali prideleného sluhu, dokonca mohli z väzenia voľne písať do rôznych periodík. Pre človeka, ktorý dôkladne pozná pomery v komunistických gulagoch, je konštatovanie, že Vajanskému predĺžili trest výkonu väzby za tlačové delikty – teda za články, ktoré písal z väzenia – totálne absurdné.

Priam sa chce konštatovať: Vďaka za autokratický režim, ktorý niečo také vôbec umožňoval. Tým, samozrejme, nechcem zľahčovať pomery, v ktorých títo ľudia pôsobili. Porovnajme si ich však s našou situáciou. Najlepšie ju vystihuje konštatovanie, že „ak by voľby mohli niečo zmeniť, dávno by ich zrušili“. Je to možné preto, že hlavný mediálny prúd, teda všetky relevantné printové a elektronické médiá, sú priamo nástrojom na roztáčanie konzumnej špirály. Inzercia je závislá od počtu konzumentov, teda od „podliezania väčšinového vkusu“. Okrem toho majú tieto médiá ešte jednu „osvetovú“ misiu – obhajobu idey nedotknuteľnosti súkromného kapitálu, ktorý preto, aby systém prosperoval, musí mať čo najmenej bariér. Výsledok je potom jasný. Máme tu nepredstaviteľne silné mediálne cunami hlavného mediálneho prúdu, proti ktorému je tu ako protiprúd skromná sieť alternatívnych periodík živoriacich v amatérskych či poloprofesionálnych podmienkach, a stále sa rozrastajúcu komunitu alternatívnych webov a subkomunitu blogerov ako undergroundovú odpoveď na mediálny hlavný prúd. A o tom, ako dopadne konfrontácia zaoceánskeho parníka s krehkou bárkou, škoda hovoriť. I keď z dejín poznáme aj osud Titanicu, o ktorom si všetci v čase, keď opúšťal doky, mysleli, že je nepotopiteľný...

Roman F. Michelko

Čerpané z: Prop.sk


júl 01, 2008 05:45 dopoludnia
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top