Obrázok používateľa CEZ OKNO
VABANK

VABANK ZNAMENÁ učiniť r o z h o d n u t i e, z ktorého niet návratu... Znamená to „staviť všetko na jednu kartu“... Je to hra VŠETKO ALEBO NIČ... Vaša vôľa je pri vabanku jednoznačná: učíníte s k o k do neznáma... A strácate pri tom oporu všetkých rozumových riešení... Cieľom vabanku, o ktorom bude dnes reč nie je posilnenie nášho ja, ktoré prípadným víťazstvom získava pocit božskej priazne ale naopak: pri tomto vabanku ho nadobro strácate – to, čo máte získať je vaše autentické ja, teda vaša autentická vôľa: to, čo tvorí vaše pravé /a nie získané a umelé/ živobytie... Vabankom strácame všetko, čím sme doteraz boli a nemali sme tým byť – a získavame všetko, čím sme byť mali, no neboli sme...

Poznáme svoju autentickú vôľu? Aká je to vôľa a ako sa odlišuje od iných typov vôle? Sú aj iné typy vôle? Aká je vlastne n a š a vôľa?

Celkom iste sú tu rôzne typy našej vôle: zaiste je tu vôľa nášho tela, pomerne ľahko môžeme rozpoznať vôľu emócií a vôľu rozumu... Nechcem pokračovať v klasifikácii typov vôle, /ktoré sú súčasťou jednej vôle/ – odviedlo by ma to od témy. Podstatné je, že tieto „typy vôle“ nemusia fungovať súčinne – nemusia byť „vyladené“... Jednotlivé typy vôle môžu fungovať harmonicky, ale môžu sa od seba vzďaľovať, ba môžu /a to v stave súčasnej civilizácie najčastejšie/ účinkovať jedna proti druhej...

Vôľa tela môže chcieť pravý opak ako vôľa mysle, či emócií: naše telo môže „voliť“ celkom čosi iné, ako „volí“ náš racionálny rozum... Každý z nás môže vysypať z rukáva tisíc vlastných prípadov a skúseností, pri ktorých konáme veľmi protikladne, rešpektujúc svojimi rozhodnutiami vôľu, ktorá v danej situácii prevláda... V zásade platí, že všetky typy vôle sú len časťou vôle, ktorá je „za tým všetkým“ rovnako, ako je za spektrom farieb dúhy jediné priezračné svetlo...
Naša vôľa stojí za našimi príbehmi – prostredníctvom našej vôle /našich vôlí/ tvoríme rozhodnutia a tak formujeme naše špecifické a jedinečné osudy.

Našej realite je celkom jedno, či máme „typy“ vôle pod kontrolou, alebo si s nami robia doslova, čo sa im zachce – realita reaguje na naše rozhodnutia bez ohľadu na to, či sú učinené vedome, alebo automaticky /nevedome/. Chaos dnešného sveta vyplýva aj z toho, že nie sme pánmi typov svojej vôle a typy vôle sú ovládané zvonka.

Na ovládaní typov našej vôle stojí a padá súčasná ekonomika sveta – ekonomika, založená na spotrebe. To, čo kupujeme roztáča kolo výroby a obchodu a tak nie je žiadnym tajomstvom, že marketing a reklama sú spúšťačmi tohto kolotoča: reklama sa usiluje podchytiť jednotlivé typy našej vôle a priviesť našu vôľu k rozhodnutiam, kam ju „investovať“. A tak ju investujeme smerom von, do chimérických oblastí a tak dávame vzniknúť neskutočnému svetu – matrixu...

Dosiahneme to, čo sme „chceli“ - ak to dosiahneme, zistíme, že sme to vlastne ani „nechceli“.... Čo sme to teda chceli? Vieme, čo n a o z a j chceme?

To, čo chceme n a o z a j /autenticky/ leží pomimo nášho zorného poľa – naše zorné pole je obmedzené na virtuálny svet okolo nás. Tento virtuálny svet nám z a k r ý v a naše „autentické chcenie“...

Váhame: existuje n a o z a j čosi, čo je našim „autentickým chcením“ /vôľou/?

Je vo vnútri nás samotných naozaj čosi, čo vyjadruje nás samotných a našu vlastnú podstatu? Existuje v nás skutočná harmónia dúhového spektra všetkých našich vôlí a z nej vyplývajúci pocit rovnováhy, mieru a skutočnej sily?

Tá odpoveď je jednoznačná a veľakrát ju každý z nás už počul: ÁNO JE...

Kdesi hlboko v nás sa stretávame s pocitom vlastného a skutočného „Ja“ - tvorí našu osobitosť, našu najhlbšiu intimitu a je tvorcom našich najtajnejších prianí.

Navyše – je zdrojom pocitu skutočného domova...

Všetko, čo za posledné roky vo svojich denníkoch zaznamenávam, alebo to zverejňujem prostredníctvom internetu smeruje k POZNANIU TEJTO VOLE – a tým zároveň k poznaniu toho, kým naozaj sme. Okolnosti života ma doviedli k metóde, ktorú nazývajú Toltékovia: r e k a p i t u l á c i o u. Táto metóda mi bola dlhé roky prirodzená, aj keď som učenie šamanov dávneho Mexika ešte nepoznal – som totiž človek, pracujúci so slovom, z príbehom a osobitne so svojim vlastným príbehom – so svojou vlastnou a individuálnou skúsenosťou. Rekapitulácia – alebo znovuprežívanie udalostí svojho života /a pokus zoradiť ich do súvislého príbehu/ mi umožnili rozoznať vo vlastnom osude isté zákonitosti, ktoré sa okrem iného vyznačujú pravidelným rytmom, striedaním a cirkuláciou... Skúmaním a pozorovaním širších súvislostí – hoc aj politiky, vývoja počasia a klímy, či vývoja ľudského poznávania vlastnej existencie - som sa „dopracoval“ k istému m o d e l u p r í b e h o v. V istej fáze mojich celoživotných pozorovaní ma „šokovalo“ zistenie, že môj príbeh je súčasťou nielen „celoplošne“ prebiehajúceho Príbehu Sveta, ale aj Príbehu Sveta, ktorý „vyviera“ z našej spoločnej minulosti a v minulosti pramení.

Navyše: pramení v Jednom Spoločnom Príbehu Všehomíra...

Naša indivuduálna a autentická vôľa „pramení“ vo Vôli Všehomíra: v Jedinej Spoločnej Vôli!

Toto poznanie nie je „návratom do minulosti“ - šokujúce pre mňa bolo poznanie, že táto Vôľa Vôlí tu bola, je a bude – vytvára našu skúsenosť a teda aj okamžik, počas ktorého tieto slová čítate: aj to, že čítate tieto riadky je aktom Vôle Vôlí, s ktorou sa práve dotýkate a „ladíte“ na ňu svoju individuálnu vôľu...

Náš nepokoj, naše životné blúdenie a hľadanie, rozpomínanie si a znovanachádzanie sú motivované našim postupným „ladení“ na „frekvencie“, ktoré nám majú priniesť správu o tom, kým vlastne sme...

Problémom našej doby je naša r o z l a d e n o s ť: naša pozornosť je rozptýlená všetkými smermi a tak vyzerá aj náš osud...

A tak jedného dňa učiníme r o z h o d n u t i e: chceme n á j s ť a nasledovať našu skutočnú vôľu... Všetky „typy“ našej vôle sa vtedy začnú búriť – začnú sa búriť zákonite preto, lebo „ladením“ strácajú nad nami svoju moc... Postupne prestávame poslúchať už iba vôľu nášho tela, ktoré chce prežiť, vôľu emócií, ktoré nás vedú od mantinelu k mantinelu a vôľu mysle, v ktorej nachádzame čoraz menšiu oporu a stabilitu... Boli sme poslušnými nasledovníkmi našich typov vôle – naše životy sa však premenili na väzenie, v ktorom chradne už aj spomienka na toho, kým sme „mohli“ v živote byť... A tak sa rozhodujeme pre v a b a n k...

Toto je veľmi ošemetná otázka – stokrát zvažujem, či o nej verejne písať, nakoniec sa však vždy rozhodnem, že ju zverejním: je to otázka ZMENY NÁŠHO ŽIVOTA: je to jedno z najťažších rozhodnutí... Je to téma doslova o s u d o v é h o rozhodnutia – to môže zrúcať celú stavbu nášho súkromného i pracovného života... Tomuto rozhodnutiu sa budeme vyhýbať až do poslednej chvíle – až do chvíle, kedy sa „inak nedá“... Roky som zvažoval, či som kompetentný hovoriť na túto tému – na tému osudových a „nezvratných“ rozhodnutí, na tému zvanú VABANK. Mám päťdesiat štyri rokov súčasného pozemského života a za sebou naozaj pestrý životný príbeh – príbeh plný výstupov na vrchol i pádov... Viem, ako chutí sláva a uznanie, ale aj prehra a zabudnutie... Mojimi bratmi sú starci na lavičke, bezdomovci, ale aj multimiliónári... Môj príbeh obsahuje v sebe veľmi široké spektrum príbehov: a preto viem, „ako chutí“ bohatstvo i chudoba, zdravie i choroba, mladosť i staroba... Viem, „ako chutí“ pocit bezpečia z pravidelného zárobku, ale poznám aj pocity zžieravej neistoty nemajetných tohto sveta. Viem, aký je to pocit dosiahnuť zisk a aj to, aký je pocit všetko stratiť... Viem ako chutí ekonomická nezávislosť, ale aj ako nás drví závislosť od pomoci blížnych a viem, aké pocity sú s tým spojené... Viem, ako sa cítite, keď dávate iným i vtedy, keď ste donútení od iných si požičiavať... Poznám na svojej koži nádej aj strach. Poznám veľké nádeje aj veľké strachy – a viem, že sú to práve nádeje a strachy, ktoré hýbu našou vôľou a tak aj našim osudom.

Počas celého života sa riadime dvoma protipólmi: NÁDEJOU A STRACHOM.

Nádej a strach odchádzajú z našich životov posledné: tesne pred tým, ako každý z nás fyzicky opustí nám vyhradenú úsečku časopriestoru - v tej výnimočnej chvíli opustí nás nádej aj strach: stratíme nádej na pokračovanie nášho času a strach z toho, že nič už nebude tak, ako bolo...

Napriek svojej „protikladnosti“ sú nádej a strach dvoma stranami tej istej mince.

Zatiaľ čo nás nádej „priťahuje“, strach nás „odpudzuje“ - nádej je príťažlivou silou, ktorej zdroj je kdesi „pred nami“ - teda v budúcnosti. Strach je hybnou silou kdesi za našimi chrbtami a neustále na nás „tlačí“ zozadu... Za nádejou naťahujeme ruky, pred strachom neustále utekáme... A predsa nás strach doháňa a nádej si na nás počká...

Obidve „sily“ sú závislé na plynutí lineárneho času: teda dejov v našej mysli, ktorá ten čas tvorí... Naša nádej je závislá na budúcnosti – ak niet budúcnosti, nádej je tu pri nás, nie je však už nádejou. Náš strach je závislý na minulosti – ak niet minulosti, strach je tu s nami – dohonil nás, dostal nás a tak sa už niet čoho báť...

Ako som napísal – naše rozhodnutia činíme /jednou - emocionálnou časťou našej vôle/ na základe ustavičného doháňania túžby /budúcnosti/ a útekom pred strachom /minulosťou/. Túžba aj strach sú však jednou a tou istou „mincou“. Aká je tá minca?

Čo je to TÚŽBASTRACH v jednom?

Vprovmrade – ilúziou. Túžba aj strach sú ilúziou našej mysle, našich emócií a nášho tela... Sú premietnutím našich predstáv /kladných aj záporných/ do príbehu, ktorý svojimi životmi tvoríme. V duálnom svete vytvárame vždy obe strany „tej istej mince“ - to znamená, že túžba tvorí strach. A tak sa ako jednotlivci i celé ľudstvo potácame medzi týmito dvoma mantinelmi: medzi Túžbou a Strachom.Teraz padne otázka: ak sú Túžba i Strach i l ú z i o u, ako je potom možné, že sa prejavujú tak „reálne“?

Reálne sa prejavujú preto, lebo našu individuálnu i kolektívnu vôľu s m e r u j e m e k týmto dvom pólom a tam, kde je naša vôľa, tam je aj naša energia /sila/.

Naša životná energia /to, čo oživuje/ dáva vznik tomu, čo nazývame realita.

Je to doslova a dopísmena tak, že svoj príbeh /individuálny i kolektívny/ píšeme svojou vlastnou krvou /telom/. Naše rozhodnutia – akt našej vôle – formujú náš život.

Žijeme tak, ako sme sa rozhodli žiť: aj keď sme ešte stále veľmi silne ovplyvnení starými a kolektívne zaužívanými predstavami o tom, že náš život vytvára „čosi zvonka“, teda okolnosti, nezávislé na nás... Uvádzame ako príklady tejto predstavy osudy zdravotne postihnutých ľudí, nevinných detí a obetí násilných činov, či dopravných nehôd...

Ohradzujeme sa voči „názorom“ /vrátane tohto môjho/, ktoré nám chcú „nahovoriť“, že „za všetko si môžeme sami“ - pripadajú nám aj ako prejav cynizmu... Ako vraj môžeme my sami za stratu svojho zamestnania, keď za tým všetkým je pád banky Lehman Brothers? Sme predsa o b e t e celosvetovej krízy, či nie sme?

Poviem to takto: ja sám n e u s t á l e bojujem s pokušením, v nepriaznivých situáciach vlastného života „viniť“ čosi mimo mňa – ak nie túto spoločnosť, ktorá si ma nevšíma a pre ktorú som bezcenným, tak potom všeľudskú nevšímavosť, zlobu a chamtivosť a keď ani to nestačí – tak samotného Boha... Prečo si, Pane uvalil na mňa bremeno takéhoto osudu? Prečo, Pane práve ja?!

Zakaždým, ako zverejním ktorýsi zo svojich „klipov duše“, príde reakcia... Ako hovoríme tu na Slovensku: dostanem po papuli... A netrvá to dlho – reakcia prichádza v priebehu niekoľkých hodín, azda dní a preto som sa veru mnohokrát rozhodol viac neuverejňovať a nepísať: chcem predsa viesť celkom obyčajný a prostý život...

Častokrát mám pocit, že som padol a viac nevstanem – že je to definitívne K.O.

A keď sa potom predsalen pozbieram, s úžasom vidím, že práve tá udalosť v mojich dňoch ešte viacej u p e v n i l a to, čo som predtým formuloval do písaného slova!

A tak podpisujem to, čo píšem svojou skúsenosťou, svojim prežitkom, svojou krvou... Svoje slová „vykupujem“ svojim životom: aj keď môžu pôsobiť ako filozoficky abstraktné, filozofiou nie sú... Nech sú, čím sú, pre mňa sú záväzkom – nič, čo som osobne „nepreskúmal“ v nich nemá miesto a ak sa tam aj nejakým spôsobom pokúša preniknúť, robím všetko pre to, aby som tomu svojou absolútnou koncentráciou na text, plynúci z klávesnice môjho počítača – zabránil...
Moje písanie je mojou meditáciou – vyjadruje nie moje postoje, názory, či pravdy: vyjadruje toho, ktorý sa ukrýva za slovami a ktorý sa touto formou rozhodol vyjadrovať prostredníctvom mojej osobnosti – tej, ktorú som dal k dispozícii...
Inými slovami – usilujem sa odovzdať svoju individuálnu vôľu Vôli, ktorej sa snažím raziť cestu a dať jej tak priestor, aby sa prejavila...

Každý z nás má tu na Zemi v e ľ k o l e p ý účel – tento účel je aj našou Vôľou /píšem ju s veľkým písmenom, aby som ju odlíšil od rozličných foriem vôle/. Táto Vôľa nás doslova n ú t i ku zmene. Táto Vôľa si zvlášť v tomto historickom „transformačnom“ období v y n u c u j e individuálnu, aj kolektívnu zmenu – a to, vzhľadom na naše rokmi opomínané a mrzačené schopnosti – spôsobuje našu nevôľu, odpor i bolesť... Osobne pre mňa je to ten najbolestivejší, ale zároveň aj najfasinujúcejší proces, aký som kedy poznal...

V jeho základe stojí celkom iný spôsob nazerania na to, čo máme, môžeme a musíme so svojimi životmi učiniť... Je to svojou podstatou revolučný spôsob nazerania na to, čo je našou základnou povinnosťou v živote: ona revolučnosť
je vyjadrená postojom n e b o j á c n o s t i ...

Azda sa nazdávate, že ide o drsné požiadavky – zvlášť pokiaľ sa týka stavu bez „túženia“- ale je to najreálnejší a najtriezvejší pohľad na vlastné bytie, aký si dokážeme predstaviť... Táto TRIEZVOSŤ tu neznamená čosi racionálne – triezvosťou o akej hovorím je naše ukotvenie v s t r e d e medzi túžbou a strachom. Je to veľmi vyrovnaný a ak chcete aj „príjemný“ stav. Je to ten najaktívnejší stav do akého sa môžete dostať – v každej nanosekunde ste pripravený reagovať, no nie reagovať na základe vašich túžob, či strachu... Vaše túžby a strach vytvárajú vašu h o r i z o n t á l u: váš hon za fatamorgánou, ktorá vám stále uniká rovnako ako vám uniká váš zmysel života a čas vášho žitia - váš jediný majetok...

Stav Triezvosti a reagovanie na situácie, vynárajúce sa z vášho Ticha vás však vedie dynamikou v e r t i k á l y – teda vášho vlastného vzostupu.

Mám za to – že práve o tento vzostup v súčasnosti /aj v súvislosti s rokom 2012/ ide. O tento vzostup ide po celé tisícročia – je to práve ten vzostup o ktorom hovoria proroci všetkých čias a všetkých kontinentov, Krišnu, Budhu, Krista a Mohameda nevynímajúc... Opustenie horizonály a „prestup“ na vertikálu od nás však vyžadujú o d v a h u, alebo stav nebojácnosti. pri ktorom /ako hovorí jeden čarodej z mojej drahej Andalúzie/: EVERYTHING IS POSSIBLE...
Odpaľovacou dráhou na vertikálu je Triezvosť – teda stav vyrovnania medzi Túžbou a Strachom, dvoma protipólmi tej istej sily...

Táto Triezvosť je stavom Ticha – neide však o to, aby sme pri tom mlčali...

Je to nulový stav s poteciálom všetkej možnej aktivity – tej, ktorú uvádza do pohybu, ako palivo kozmickej rakety sila našej individuálnej vôle...

V tomto bode je vaša vôľa s l o b o d n á – je oprostená od Túžby a Strachu.

V tomto bode je vaša vôľa nezávislá od Túžby i Strachu.

V čom je obtiažnosť dosiahnutia takéhoto typu oslobodenia?

Čo spôsobuje, že radšej sa vrátime do starých koľají nášho zabehaného – aj keď vôbec nie uspokojivého života /tú neuspokojenosť budeme naďalej pred svojim okolím tajiť, naďalej budeme hrať svoje hry, nech na nás nikto nič nepozná, ideálom dneška je predsa vysmiaty, zdravým, mocný, flexibilný, kolektívny, neúnavný frajer/?

Čo spôsobuje, že radšej tieto moje riadky odsuniete kdesi do modravého svitu kompjuterového zabudnutia, alebo si na ne urobíte svoj názor a časť z nich preberiete, časť „zoponujete“ ba možno pošlete aj so mnou do všetkých pekiel?
Obtiažnosť štartu našej rakety spočíva v tom, že máme v našich mysliach v z o r c e , ktoré sú zdrojom nášho bezpečia vo svete... Nič na tom, že sú to vzorce – my im veríme, máme ich odskúšané a sme p r e s v e d č e n í, že fungujú zatiaľ čo všeliaké tie „vertikály a horizontály“ môžu byť pravdou a nemusia...

N e v e r í t e svojej vlastnej moci – inej moci než je moc vašej mysle: presne tej mysle, ktorá vytvára vaše túžby a vaše strachy... Zároveň v e r í t e v lineárnu kontinutiu dejov, o ktorých predpokladáte, že sa budú /v rozličných obmenách/ opakovať donekonečna – prinajmenej pokiaľ budete žiť vy a ešte hádam vaše deti – v najlepšom prípade aj vaše vnúčence... Základom tejto viery v lineárnu kontinuitu dejov je v i e r a v neprerušené kontinuum času a priestoru – máte pocit homegénneho času a priestoru a ja vás dnes už nebudem presviedčať o tom, že čas a ni priestor p u l z u j ú – že sú svojou povahou „kvantové“ a že je tu zrod - trvanie -zánik – netrvanie a tak stále dokola – to znamená, že sú tu „body“ v ktorých čas ani priestor „nie je“ - a že to nie sú teoretické body, ale že je nimi presýtený každý okamih vášho života a teda že „trváte“, že „ste“ je nesmiernou vzácnosťou a vôbec nie „samozrejmosťou“ a že práve tá „samozrejmosť“ je vašim najväčším omylom...

Nebudem vás teraz presviedčať o tom, že neexistuje nič ako samozrejmosť a teda ani samozrejmosť toho, že tu budete v nasledujúcom okamžiku – dosť vás presvečujú o tom správy o nehodách – alebo sa nazdávate, že vás nepostihnú? Nazdávate sa, že ste to práve vy, kto tu bude ešte o hodinu, dve, o deň, o týždeň o rok... Koľko ste si sami „nahodili“? V koľko času „dúfate?“ Na čom sa vlastne vaše istoty zakladajú?

Aj istoty tých, čo o nich hovorili včera vo večerných správach boli také isté, ako tie vaše – aj oni verili /podčiarkujem v e r i l i / v svoju kontinuitu... Inými slovami – všetci tí nebohí sveta vkladali svoju NÁDEJ do budúceho okamžiku, ktorý však v istej chvíli neprišiel. Aspoň nie pre tých, o ktorých je reč...

Naše takzvané istoty, vyplývajúce z viery v lineárnu kontinuitu času a priestoru sú čírou ilúziou a v i e r o u. A práve v túto ilúziu /o tom, že pre nás príde aj nasledujúci okamžik/ vkladáme najväčšie množstvo svojej viery... Našu vieru púta z obrovského počtu „vier“ táto najviac: v e r í m e, že tu budeme aj ďalšiu sekundu...

Strach nám nedovolí „pustiť“ sa tejto viery. Túžba a strach pútajú túto vieru k tomuto presvedčeniu, postavenom na ilúzii... Značné množstvo svojej životnej energie preto p ú t a m e k tomuto presvedčeniu. Obrovské množstvo našej životnej energie – nášho paliva – spotrebuvávame na fixovanie tejto jedinej a pritom iluzórnej viery – ktorá je našou „najväčšou istotou“... Nezdá sa vám to detinské?

Nezdá sa vám detinské veriť vo vlastnú nesmrteľnosť ako v daný fakt?

Ak sa ktosi z nás odhodlá tejto viery „pustiť“ /vabank/ pripadá nám ako šialenec – hazardér a hlupák, ktorého treba všetkými dostupnými i nedostupnými prostriedkami presvedčiť o tom, že sa zmýlil... Nesmieme za žiadnu cenu dovoliť, aby dokázal takúto pravdu – musíme ho zosmiešniť, zhodiť... Použijeme všetky kúzla: najmä to, ktorým mu v y s i e l a m e našu negativitu v očakávaní toho, že si nabije držku a skončí prinajmenšom na dlažbe: lebo akú budúcnosť si zaslúži ktosi, kto tvrdí, že má odvahu a silu na to, aby sa vyslobodil a nás všetkých nechal s našimi trápeniami, ktoré tak veľmi milujeme?

Čerta diabla pošleme na každého, kto sa o p o v á ž i navrátiť sa ku svojej pôvodnej sile a moci – a tá spočíva v energii, ktorú získame, ak ju už nebudeme používať na tvorenie tieňov: to znamená ilúzií, ktoré zakrývajú skutočnosť...

So zatvorenými očami sa nám však žije okej – voľkáme si v tom, lebo nás je veľa...

Väčšina vyhráva...

Od istého času si už nerobím taký problém s tým, že by sa ľudské bytosti odrazu vrhli jedným skokom ako tulene z útesu do voľného oceánu našej novej skutočnosti. Nemusím si vyčítať, že hocikoho nabádam na to, aby „skočil“ a ublížil si pri tom – dosť mám roboty so sebou a svojimi ilúziami a svojimi strachmi, keď sa chystám urobiť to, čo urobiť mám a síce: pozrieť sa pravde do očí...

Otvoriť oči a uvidieť pravdu o svojej smrteľnosti v každom nasledujúcom okamihu, ktorý môže byť celkom dobre aj posledným... Žiť tak, aby som každý okamžik prežil ako svoj posledný – a teda aby som v tom okamžiku bol celý a s celou svojou vôľou, nerozdrobenou, neroztrúsenou chaoticky všetkými smermi... Sústreďovať svoju pozornosť na to, čo mám v živote urobiť a nebáť sa opustiť to, čo robiť nemám a nemusím a čo robím iba pod vplyvom svojich túžob, alebo strachu...

Učiť sa rozoznávať svoju skutočnú – autentickú – vôľu od ostatných mojich vôlí a nepodľahnúť ich mámeniu...

UČINIŤ SKOK Z HORIZONTÁLY NA VERTIKÁLU /zdravím ťa Karle!/.

Nebáť sa odpútať od presvedčení minulosti, ktoré mi nahovárajú, že Vabank je nezmyslom: pochopiť raz a navždy, že Vabank je jediné reálne riešenie.

A uvedomovať si, že Vabank o ktorom je reč, nikdy nekončí - je súčasťou cesty po Horizonátle – lebo cesta k sebe samému je svojou podstatou PERMANENTNÝ VABANK...
Karol Hlávka
Zdroj: antiluzia.blogspot.com

október 27, 2009 21:00 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top