Ivan Rumanovský uverejnil v Literárnom týždenníku (piatok 27. augusta 1993) článok “Kameňovanie odvážnych”. Uvádza viacero osôb, ktorých diela neboli pre vtedajšiu resp. terajšiu vhodné, pretože podkopávali „oficiálnu“ pravdu o pôvode Slovanov. Okrem mien Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Jaroslav Zástěra, Antonín Horák, Jindřich Wankel, Rudolf Wirchow, Dušan Haruštiak veľký priestor venuje aj Pavlovi Križkovi, dokonca je tu aj kresba velestúrskeho nápisu.
„Podobné výpady robili odporcovia teórie o autochtónnosti Slovákov v Európe a bagatelizovali nálezy runového písma Pavlom Križkom pri Kremnici, čo malo ďalekosiahle následky. Stalo sa, že Križkove bádania sa už neobjavujú ani v jeho biografii, ba ani v encyklopedických heslách. Napriek svojim neprajníkom Pavol Križko-Tibránsky inicioval založenie Muzeálnej spoločnosti slovenskej, menovali ho referentom pre dejepis, archeológiu a antropológiu, ale žiaľ jeho významná štúdia o vývine písma ostala v rukopise. Svoje predstavy o autochtónnosti Slovákov pod Tatrami sa však nevzdal, aj keď väčšina historikov ju odmieta podnes, a to i napriek tomu, že sa jej zastával aj Andrej Kmeť.
Viliam Štollmann
Doc. Ing. Viliam Štolmann, CSc, napísal príspevok “K vysvetleniu pôvodu starobylých nápisov na Kremnickom pohorí” v Technických novinách č.39/1993. Okrem všeobecných informácií o nápisoch na Velestúre (a popri tom v Malachove, Smrečníku) uvádza zaujímavú myšlienku – bukvy, písmená, ktoré vznikli zrezaním vetiev buka, lipy a iných drevín.
V závere doslove píše: “Kremnické starobylé nápisy, svedkovia slávnej minulosti Slovanov, naďalej chátrajú a podliehajú devastácii, takmer nikto o nich nič nevie a nemá sa o ne kto postarať”.
S Ing. Štolmannom som sa osobne stretol a z dlhšieho rozhovoru si pamätám jeho skepsu vo veci Velestúru, ale aj informáciu, že o vyčistenie znakov v tom čase prejavili záujem kremnickí turisti. Iba sa obával, aby necitlivé odstránenie machu neuškodilo autenticite nápisu a nedalo tak do rúk zbraň pochybovačom.
Na internete sa dá nájsť fotografia z mája 1993, na ktorej je Antonín Horák, V. Štollmann st. a V. Štollmann ml., stoja priamo pred velestúrskym nápisom. Podľa opisu bol v tom čase text dosť nezreteľný.
Miloš Drastich
Miloš Drastich je bývalým šéfredaktorom Technických novín, novinárom, publicistom, ktorý otázke pôvodu Slovanov venoval mnoho článkov a niekoľko kníh. O velestúrskych nápisoch písal v knihe “(SLO)WÁNI Z tieňa?” (Expedícia do minulosti II.), Ružomberok, 2000.
V časti Písmo, krehučká pamäť, na str. 130-152 sa odvoláva na článok V. Štollmanna z Technických novín a na príspevok V. Bukovinského v Zborníku Stredoslovenského Múzea v B. Bystrici. S oboma sa stotožňuje, príspevok V. Bukovinského chápe ako obhájenie cti P. Križka. Z príspevku V. Štollmanna preberá podstatné časti texov, aj abecedu z velestúrskeho nápisu pomocou vetiev buka, lipy a brezy.
Ako prvú a hlavnú príčinu spochybňovania velestúrskeho nápisu, a v oveľa širšom meradle pochybnosti o starobylosti Slovanov, považuje migračnú teóriu o pôvode Slovanov, podľa ktorej Slovania prišli do Európy až na konci sťahovania národov v piatom až šiestom storočí. M.Drastich s tým kategoricky nesúhlasí, ba naopak o etnogenéze Slovanov má svoju mienku, úplne odlišnú od oficiálnej verzie.
Karel Sklenář
Známy autor venoval dve strany svojej knihy “Slepé uličky archeologie” (1995) velestúrskym nápisom. Bolo by zaujímavé vedieť jeho dnešné pocity , pretože od tejto doby aj „oficiálna“ veda potvrdila megalitické pamiatky v Čechách a na Slovensku. Myslím, že teraz by mal niekto napísať skôr knihu: “Uličky slepej archeológie”.
Napodiv text na stranách 40-41 je u Sklenářa podivuhodne objektívny, autor sa neprikláňa ani na stranu jednoznačných zástancov resp. pochybovačov a aj v tomto chronologickom prehľade názorov mu patrí čestné miesto pokusu o objektivitu. Z príspevku vidno, že Karel Sklenář mal „velestúrsku“ problematiku dobre naštudovanú a text je priam studnicou inšpirácií pre ďalší prieskum, napr. v prípade sadrového odliatku z Prahy (resp. iných podobných odliatkoch Klemensa uložených v iných múzeách). Všetka česť.
Prečítajme si teda názory K. Sklenářa:
Nápisy na horách kolem Kremnice
Vzbudily značný zájem, když je nalézal, od listopadu 1864 opisoval, pak v prvních ročnících pražské Besedy, pak i jinde a zejména roku 1868 v Letopise Matice slovenskej (s dodatkem od malíře Josefa Božetěcha Klemense) uverejňoval kremnický archivář a historik Pavel Križko. První z nápisů se objevil na vrchu Smrečníku (1249m), druhý na nejvyšším bodě Kremnického pohoří- Zlaté studni, řečené tehdy Velestur (1266m), kde prý bylo božiště boha Velese, a třetí na Dievčej skale, zasvěcené podle Križka kdysi bohyni Ladě či Vesně. První dva měly mít význam historický, třetí náboženský.
Križko luštil velesturský nápis, který prý na základě místních pověstí objevil r.1965, za pomoci Kollárova fantastického spisu “Staroitalija slavjanská” z r. 1853 a přečetl text: „Prjechach silian ot morane zru/mich kremenitju te turui vsia gra/da i bie gode po turu dvje stje te osmdst“, což podle něho mělo znamenat: „Přišiel Silian od sever, sboril Kremnicu a Turovo i všechny hrady; i bylo rokov po Turovi 280…”
Jméno Silian vykládal ve spojení se slezským germánským kmenem Silingů; přední slovanský autochtonista z počátku našeho století, kroměřížský penzionovaný major Martin Žunkovič, považoval jej spíše za pána Žiliny a vykládá: “Přijel žilinský od hranice, zničil Kremnici a Tur a všechny hrady a opevnění v Turské oblasti, kterých bylo na 280.“ Podle Žunkoviče byl nápis umístěn na strážní vyhlídce jako pobídka ke bdělosti.
Spolu s tímto nápisem našel prý Križko i zlomek břidlicové tabulky se zbytky run, které se však nedaly rozluštit.
Smrečnický nápis na balvanu dlouhém půldruhého metru, objevený prý už roku 1861 také na základě lidového vyprávění, rozluštil teprve Žunkovič ve spise “Die slawischen Runendenkmäler”(1915): „Rubi chury kryje mugila“ mělo znamenat „hřbet hory se kryje se župní hranicí“ (!) – hranice měla vyznačovat jakási mohyla jako mezník a náhrobek. Nemenší dávku fantazie projevil jiný pozdní romantik, F.Růžička, ve své Slovanské mytologii (1907) : raby (t.j.bojovníky -!) chrabré kryje mohyla (to se má vztahovat k padlé stráži na této vyhlídkové výšině).
Zlomek z Dievčej skaly četl Križko „Vesně bog…/ziart…“ , t.j. „Vesně bohyni …žiartvisko“, jiní zase jinak.
Milovníci slovenských dějin přivítali Križkovy objevy s nadšením. L. A. Reuss později (1877) napsal v rukopise “Bájeslovie drievnych Slovákov”, že u Kremnice je „vrch památný Veles-Tur i s oltárom a početnými nápismi v runách, z čehož sa zavierať dá, že i Slováci pastýrský národ za svých časov tuná hojné obete mohli skládať.“ K nápisům v horách se pořádaly vlastenecké výpravy, malíř Klemens je odléval do sádry a posílaly se různým muzeím (roku 1869 také do Prahy). Pátralo se pilně a objevovaly se další nápisy – šlo však vždy nakonec jen o přirozené trhliny v andesitovém kameni nebo snad i o nápisy z pozdějšího středověku (?). Roku 1875 byl objeven rozpukaný balvan u studně pod Vysočinou v Malachovské dolině u Kremnice; „runový“ nápis na něm četl tehdy V.Pauliny Toth: „Uňal krk Stanovi pána Slepota pils“, Žunkovič později „U nás krjestanov panne slepota Pilz 1872“. Petrikovich v roce 1905 pokládal nápis za pravý, doplněný jen v poslední řádce podpisem myslivce Pilze z Ortut z r. 1872, ale Žunkovič s nebývalou kritičností prohlásil celý nápis za falzum, vyrobené podle neznámého staroslovanského runovvého textu.
Vedle přívrženců Križkových výkladů se však už dříve objevili i odpůrci. Těžko říci, zda záměrné poškození velesturského nápisu lze přičíst na jejich vrub, či zda jej z taktických důvodů provedli (po zhotovení odlitků ti, kdo byli zasvěceni do okolností jeho původu. Obhájcem původních nápisů se stal zejména Žunkovič, který argumentoval „logicky“. Falzátor by si prý vybral nějaký významný moment z dějin země, a ne drobnou, jinak neznámou lokální udalost z Turce (ale tato skutečnost naopak ukazuje, že mohlo jít o někoho, kdo chtěl proslavit město Kremnici), že existence nápisů byla už doložena dříve lidovými pověstmi (o těch ovšem mluví jen Križko až po objevu a nijak je konkrétně nedokládá) a že Križko sám četl nápisy špatné (což ale nic neznamená, protože jsme už vícekrát viděli, jak „runologové“ jen výjimečně docházeli k souhlasným čtením).
Závěr celého příběhu kremnických nápisů se zdánlivě objevil ve dvacátých letech našeho století: autor dějin Kremnice, kněz Michal Matunák, přinesl odhalení, že falšovatelem nápisů byl sám Križko, který studoval různé abecedy a v rukopise zanechal obsáhlou práci o vývoji písma; u něho existoval i motiv oslavy Kremnice a její starobylosti. Križko prý napsal texty a převedl je do „runové“ podoby (vzory pro písmo je ovšem popravdě třeba hledat spíše ve starých italických abecedách než ve skutečných runách), aby je pak mohl datovat do 3. a 4. stol. Po Kristu a prodloužit taj dějiny města i slovanského osídlení. Podle jeho návrhu kreslil nápisy malíř Klemens a do kamene ryl nějaký Karol Moravtsik, jinak kremnický švec, který se prý v jednom z dalších nápisů (pod Rembíjem) dokonce podepsal.
Výklad zní velmi logicky a věrohodně; pochybnosti budí ten, kdo jej podává. Matunák nebyl očitým svědkem objevů, jak se někdy udávalo, protože tehdy ještě nebyl na světě. Měl však dobré motivy ke svému odhalení: jednak – sám zřejmě rodem jihoslovenský Maďar – byl výslovným nepřítelem slovenských národních snah a ctěl patrně diskreditovat nejen je, nýbrž i Križka, proti kterému byl osobně velmi zaujat. Osočení Križka spojil proto s místními kremnickými fámami o dalších autorech, které nelze doložit. K dokreslení jeho obrazu přispívá skutečnost, že sám byl falsátorem a jím zhotovené texty domněle autentických starých písní uveřejnil kdysi v dobré víře – sám Križko.
Že nápisy na kremnických horách nepocházejí ze staré slovanské doby, k níž se měly hlásit, je zřejmé. Kdy a jak vznikly, zůstává i po matunákově pochybném odhalení tajemstvím historie.Nápisy samy byli už podle svědectví z roku 1893 jen stěží rozeznatelné a další století jim ovšem na zřetelnosti nepřidalo. Zajímavou památkou na tuto aféru je sádrový odlitek, který sa dochoval v Národním muzeu v Praze a byl po prvním vydání této knížky identifikován ve sbírkách jeho Lapidaria.
Rudolf Irša
Rovnako treba vziať na vedomie, že východným smerom „suchá cesta“ plynulo klesá hrebeňom do obce Horné Pršany a potom cez Radvaň do Banskej Bystrice, a že aj tu je avizovaný kameň s nápisom – tzv. Malachovský nápis, alebo nápis na Vysočine. Týmto by bolo treba venovať pozornosť v samostatnom príspevku, pretože ich objavenie, preskúmanie, rozlúštenie môžu iba pomôcť zaujať objektívnejšie stanovisko k nápisom na Velestúre. Preto nie je pravda, že nápis na Velestúre je „mimo sveta“, ako to tvrdí pochybovač a nepriateľ nápisu Vlado Uhlár.
Velestúrsky nápis
Velestúrsky nápis prezentoval širšej slovenskej verejnosti Pavel Križko, v roku 1868 v Letopise Matice slovenskej, ročník V., zväzok I. Popísal samotný objav a dešifroval nápis. Pozrime sa na časť jeho výpovede z roku 1868:
Podal som v Sokole – roku 1862 č. 10, r. 1863 č. 21 a r. 1865 č.1 – tri starobylé nápisy, z nichžto dva nachodia sa posiaľ na kremnickom pohorí, tretí však – malý to zlomok – v sbierkach Matice Slovenskej.
Ten v Sokole najsámprv uverejnený nápis pokúsil sa rozlúštiť p. M. Chovanec a podal svoje pojednanie o ňom v Sokole r. 1864 č. 1, str. 14 – 16; avšak posiaľ som nič nečítal, žeby bol niekto pokúsil sa prečítať i nápis velestúrsky a zlomkový a vyskúmať jejich obsah. Ja som sa ovšem pustil do toho, chtiac zvedeť, čo títo ctihodní svedkovia o dávnej minulosti hovoria; lež čakajúc ustavične, že podá niekto iný o nich svoju mienku, odkladal som stále uverejnenie svojich náhľadov o týchto nápisoch a výsledkov svôjho bádania. Treba však, aby niekto urobil počiatok v tejto veci, aby sa dostala do triebenia a pretriasania i aby takto vyšiel na vrch opravdivý smysel týchto nápisov. A toto ma núti, aby som ďalej neotáľal, lež sdelil i širším kruhom, čo som posiaľ vyskúmal ja. Tým viac zdá sa mi to byť na čase, ponevádž velestúrsky nápis stojí v úzkom spojení s Bolského rozpravou o Eturum-e, uverejnenou v 2 sväzku III. a IV. ročníka „Letopisu Matice Slovenskej“ na strane 39. a 40.
Aby však o týchto nápisoch i tí úplnú a na koľko možno podrobnú vedomosť mali, ktorí o nich posiaľ nič neznali, i aby tak tým ľahšie pokúsiť sa mohli o jejich rozlúštenie, držím za potrebné, pripomenúť o týchto nápisoch všetko to, čo je mne samému o nich známo.
Bolo to v lete roku 1860, keď – zanášajúc sa študovaním Kollárovej Staroitalie Slavjanskej – bol som upozornený, že i na kremnickom pohorí sú na jednom kameni jakési čiary vytesané, ktoré posiaľ ešte nikto nemohol prečítať. Zvedev toto a nemohúc dostať vodiča, vybral som sa v septembri sám na kremnické pohorie, chtiac tie čiary vyhľadať a odkresliť. No moje celodenné namáhanie bolo marné; bo som nenašiel, čo som bol vyšiel hľadať. Avšak na zpiatočnej ceste stretnul som jednoho starého, do ktorejsi z druhej strany tohto pohoria ležiacich dedín ubierajúceho sa sedliaka, ktorý sa ma opýtal, zkade idem a dovedev sa o mojej celodennej bezvýslednej práci, stál úsilne na tom, aby som dal pokoj tým čiaram, lebo je to – vraj – čarodejnícke písmo. Táto výpoveď povzbudila ešte viac moju zvedavosť i požiadal som tohože sedliaka, aby mi povedal, kde je to písmo a čo mu je o ňom známo.
„Hia,“ odpovedal ten starec na moje otázky, „tie čiary sú vykresané na jednej skale, ktorá vyzerá jako dáky hrob a leží na Smrčníku, na dobré troje strelenie od troch krížov sem k tejto – totiž k severozápadnej – strane; ale vám neradím ta chodiť, lebo je ono veru nie dobre žartovať sa s takými vecami.“
Na moje ďalšie naliehanie, aby mi povedal, čo zná o tom písme, hovoril: „Kým som ešte bol chlapcom, rozprával mi môj starý otec, že voľakedy v týchto horách riastol jeden strom a na tom strome bolo jedno zlaté jablko, ktoré strážil vojak s mečom. Tu však priletel raz tam z tade, kde to slniečko zapadá, jeden šiarkan s deviatimi hlavami a chcel to jablko sožrať, ale vojak mu to nechcel dovoliť, I strhnul sa medzi tým vojakom a tým šiarkanom boj, ktorý trval celých deväť dní a deväť nocí. Potom premohol vojak šiarkana a zabil ho. Tu vytrhlo sa z mrtvého šiarkana dakoľko pier a letelo v tie strany, kde klonieva sa zlaté slniečko za hory. Keď vojak videl, že je zlaté jablko ochránené, vzal svoj meč a vykresal ním tie čiary, čo ste ich dnes hľadali. Môj starý otec mi síce hovorieval, že má byť to písmo na tých horách, ale kdeže ho nájdeš, hriešny človeče, keď bola tá skala machom zarastená. Iba keď pre dakoľkými rokmi na týchto vrchách horu rúbali, oddrapila jedna jedľa, keď padala, ten mach z tej skaly, a od tých čias viem, kde to písmo leží. Nechoďte tam, lebo ešte raz vám vravím, že je to čarodejnícke písmo, bo tam – vraj – z toho šiarkana veľa jedu vytieklo.“
Znajúc už niečo určitejšieho miesto, na ňomž mám ten nápis hľadať, vybral som sa roku 1861 v jaseni poznovu na naše pohorie a tentokrát som lepšie pochodil. Našiel som totiž skutočne sťaby na spôsob nepravidelnej, trojplochovej prismy okresaný a hrobovému rovu, čiže mohyle podobný kameň a na ňom mnou hľadaný nápis. Kameň tento je asi 5 stôp dlhý a blízko dvoch stôp tlstý. Jeden jeho koniec leží k východu, druhý prosto k západu obrátený. Jako vyzerá jeho spodnia plocha neznám. Plocha k juhu obrátená je prázdna, lež na severnej je nápis. Kameň tento i s jeho nápisom vykreslený je na pripojenom obraze I.
|
|
|---|
Jaroslav Mazůrek
Jaroslav Mazůrek v roku 2006 vydal knihu “Kremnický montanista”, venovanú dielu ďalšej veľkej postavy dejín Kremnice – Bedrichovi Gayerovi. Autor preštudoval podrobne všetko dostupné o Bedrichovi Gayerovi, pokračovateľovi v písaní a lúštení tajomstiev Kremnice, pokračovateľovi v diele Pavla Križka, ale aj Michala Matunáka.
Toto hodnotné Mazůrkovo dielo odporúčam všetkým záujemcom o Velestúr a Kremnicu, pretože je tu obrovské množstvo informácií. Autor v ňom mnohé vypovedal o našej „velestúrskej“ kauze, aj keď nepriamo. Nevenuje sa priamo Velestúru, dúfam, že sa toho dočkáme v budúcnosti. Charakteristiky jednotlivých osôb v našej kauze sú spracované majstrovsky, komplexne, preto som si dovolil ich uviesť v tomto svojom príspevku. Verím, že autor – Jaroslav Mazůrek sa na mňa hnevať nebude, keď jeho výbornú knihu budem takto propagovať.
Vyslovení kritici pravosti velestúrskych nápisov
Michal Matunák
Opäť citácia z knihy J. Mazůreka: Kremnický montanista:
Michal Matunák (1866-1931) bol pokračovateľom Križkových snáh v kremnickom archíve. Celý život zasvätil vede a práci. Bol to človek veľmi vzdelaný a nevšedne mnohostranný. Bol archivárom, historikom, spisovateľom, etnografom, turkológom i pedagógom. Veľa precestoval, prešiel Francúzsko, Írsko, Taliansko, Tunis, Egypt a Palestínu. Poznal viacero jazykov, medzi inými aj turecký a rómsky. Svojou prácou prispel k osvetleniu viacerých nejasných problémov z obdobia starších slovenských dejín.
Michal Matunák sa narodil 17. júla 1866 v Šuranoch. V roku 1891 skončil štúdium v Ústrednom katolíckom seminári v Budapešti, kňazský úrad sa však stal počas jeho života len rámcom, vlastnú pracovnú náplň jeho celoživotnej činnosti tvorilo vedecké bádanie, práca v archívoch. Začiatky Matunákovej bádateľskej, historickej a literárnej činnosti siahajú do čias jeho teologických štúdií. Už ako poslucháč napísal štúdiu „Dejiny rodiny Bošňák z Veľkého Bielu“. Stredobodom Matunákových záujmov v prvých prácach sa stali dejiny rodného kraja a tureckej expanzie. Jeho druhou väčšou prácou bola štúdia „Náčrt dejín niekdajšieho hradu v Šuranoch“. Okrem toho písal články z regiónu svojho rodiska do lokálnych časopisov (Novozámocké listy, Nové Zámky a okolie, Vestník nitrianskej stolice). Podľa vzoru svojho otca sa venoval zbieraniu ľudových piesní, osobitnú pozornosť venoval historickým piesňam z obdobia tureckej okupácie, kuruckých bojov a maďarskej buržoáznej revolúcie (1848-1849).
Prvý raz prišiel do Kremnice ako kaplán v roku 1894. Tu sa spoznal s P. Križkom, ktorý ho ako prvý zasvätil do archívnej praxe a historickej práce. Príchodom do Kremnice sa v historickej tvorbe M. Matunáka začala nový etapa. Postupne opustil problematiku dejín rodného kraja a začína sa venovať najmä otázkam protitureckej obrany v stredoslovenských banských mestách. Počas svojho prvého pôsobenia v Kremnici napísal viacero prác (Turecko-uhorské boje v severozápadnom Uhorsku, Nové Zámky pod tureckým panstvom 1663-1685). Z tohto obdobia pochádza aj jeho ďalšia práca – „Dejiny kremnického obchodu a priemyslu“ (1896). V roku 1898 odišiel do Krupiny, kde pokračoval vo svojej činnosti s elánom pre neho príznačným. Tu usporiadal mestský archív, založil mestské múzeum, tlačiareň, redigoval týždenník Krupina a okolie (Korpona és Vidéke) a stal sa tajomníkom Hontianskej muzeálnej spoločnosti. Neskôr, po odchode do Brezna, sa ako historik prakticky na dve desaťročia odmlčal. Ako sám napísal v liste J. Škultétymu krátko po vzniku ČSR: „Počas vojny výlučne ľudu som žil“. Okrem článkov o tatárskom pustošení Tekovskej stolice v roku 1899, o výpravách budínskeho pašu proti hontianskym hradom v roku 1552, uverejnených v maďarskom časopise Tortenelmi Tár, z tohto obdobia pochádza len menšia monografická práca „Vígľašský hrad“ (1904).
V prvých rokoch existencie ČSR sa M. Matunák stal členom MS, členom jej historického odboru a takisto zakladajúcim členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Dňa 1. októbra 1922 sa vrátil späť do Kremnice ako mestský archivár, a tým začína ďalšie tvorivé obdobie jeho činnosti. Novú etapu Matunákovej činnosti podnietili niektoré teórie prof. Chalupeckého v „Starom Slovensku“ o pôvode a národnom charaktere Slovákov a otázkach osídlenia Slovenska. Matunák na tieto otázky reagoval v knihe „Pôvod a juhoslovenskosť národa slovenského“ (1928), ďalej článkami Sv. Cyril a Metod slovenskí apoštolovia, Slovensko nikdy nepatrilo k Česku ani k Poľsku. Problematiku však neobsiahol ani metodologicky ani pramenne, nekriticky obnovil teóriu S.Cambela o juhoslovanskom pôvode Slovákov a otázky, ktoré chcel riešiť boli nad jeho sily.
Osobitné postavenie má ako historik mesta Kremnice. V roku 1928 k 600-ročnému jubileu mesta napísal svoje najväčšie životné dielo „Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice“. Práca nepredstavuje systematické dejiny mesta, ale dôležité kapitoly z jeho dejín. Ďalším hodnotným dielom sú v strojopise zachované Cirkevné dejiny slobodného a hlavného banského mesta Kremnice…
M. Matunák zomrel 5.decembra 1932, predčasne ako 46-ročný. Mnohé jeho práce zostali nedokončené, viaceré v rukopisoch. Tie však ešte čakajú na sprístupnenie verejnosti.
Michal Matunák je hlavným strojcom stavu, v akom sa teraz oficiálne nachádza oficiálne stanovisko historickej vedy na Slovensku vo veci nápisov na Velestúre. Podľa môjho názoru sa svojimi zmienkami o Križkovi ako falšovateľovi nápisov spustila doteraz nezastavená lavína obvinení, ktoré sa skryte i otvorene (viď prípad Vlado Uhlár) dotkli cti P. Križka a jeho priateľov, a v dobe po roku 1928 teda v časoch jednotnej „vedeckej“ propagandy o jednotnom československom národe sa v historickej obci nenašli odborníci, ktorí by sa Križka zastali. M. Matunák sa pomstil za to, že Križko odhalil to, že domnelé Matunákove piesne sú vlastne ľudovými dielami, a tiež to, že po vzniku Československej republiky sa Matunák ako katolík pomstil evanjelikovi Križkovi v rámci konfesnej odlišnosti. Túto nevyslovenú-nenapísanú pravdu si uvedomujú mnohí Kremničania dodnes.
Vlado Uhlár
Najzúrivejším odporcom pravosti Križkovho objavu v 20. storočí bol asi Vlado Uhlár. Tento pán z Ružomberka má nesporné zásluhy v slovenskej vede (napríklad v regionálnej archeológii), avšak jeho „antivelestúrskosť“ je až patologická.
V Literárnom týždenníku uverejnil “Oživovanie legiend“, v ktorom opätovne negatívne reaguje na článok I. Rumanovského “Kameňovanie odvážnych” ba chváli sa tým, že sa v tomto článku neuvádzajú jeho (Uhlárove) články – nekompromisné antivelestúrske výboje:
“Velestúr v Kremnických horách a falzá rún” (Vlastivedný časopis, 28, 1979, s. 140-141), “Velestúr v Kremnických vrchoch” (Krásy Slovenska 54, 1987, s. 18-21 s ilustráciami nápisov i Velestúra a Oživovanie legendy o „praslovanskom“ nápise na Velestúre v Kremnických vrchoch (Stredné Slovensko.5. Zborník Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici, Osveta 1990, s. 263-269) – v polemike s V. G. Bukovinským.
Vlado Uhlár kritizuje všetko, V. Bukovinského, A. Horáka, na pomoc proti Križkovi vytiahol poznámku Škultétyho, že v Martine sa v 19.storočí vysmievali, že nápisy sú dielom Križka a Klemensa… V. Uhlár tu ako svoj argument o nepravosti nápisov uvádza aj knihu Križka o kremnickom školstve v stredoveku, kde jeho príbuzná Darina Lehocká, ktorá má hlavný podiel na vydaní tejto knihy, v úvodnej štúdii ani nespomenula Križkov objav velestúrskych nápisov. A toto „nespomenutie“ berie V. Uhlár ako dôkaz o Križkovej vine, pričom skôr by malo byť zrejmé, že ide o taktné mlčanie členky rodiny, ktorej česť bola pošliapaná pochybným M. Matunákom.
Korunou všetkého je to, že V.Uhlár vytasil názov Vereždúr a spochybnil aj samotný názov Velestúr. To si doteraz nedovolil nikto! Ani maďarón známeho mena. Vetu V.Uhlára : “Názov Velestúr skutočne znie Veleštúr i Veleždúr v zhode s lexémou veleštúr i verešďúr (synonymá sú čutora a kulač), čo je označením nádoby obtiahnutej kožou (podobne ploská poľná fľaška) na víno do hory najmä poľovníkom… „ Tieto a podobné „vedecké argumenty“ ťažko nejako hodnotiť a kritizovať. Súdny čitateľ si vie urobiť vlastný názor. V.Uhlár tu potvrdil svoju povesť nekonformného „mysliteľa“. Veď urobiť z Velestúra divného Verežďúra, z výrobcu fľašiek Juraja Červeného – Guyura Vereša názov vrchu …To sa nepodarí len tak hocikomu.
Iní autori a ich články
Velestúrskou problematikou sa zaoberali viacerí. Sú dostupné na internete, či sa jedná o novinárske články, alebo výpovede v televízii či citácie zo študentských prác. Ich výpočet v tomto príspevku nemôže byť konečný, uvediem heslovite iba tie, podľa mojej mienky, najdôležitejšie:
Jitka Lenková v článku “Tajemný nápis na Velestúru” uviedla nákres zo Smrčníka a v texte spomína okrem Križka aj Matunáka (ako Maďara a nepriateľa Slovákov), uvádza aj sadrové odliatky – napríklad v Lapidáriu Národního muzea v Prahe a ako autoritu uvádza názor K. Sklenářa o falošnosti nápisu, aj keď vraj „jeho pôvod a okolnosti vzniku sú neznáme“.
Nové v článku je to, že sa uvádza meno Ing. Ján Hurník, autor pozoruhodnej hypotézy o Slovensku ako mieste zrodu civilizačných impulzov, ale aj Ing. Hurník je viac pesimista v otázke pravosti a Velestúrom sa zaoberá iba okrajovo…
Kveta Fajčíková v článku “Vrch Velestúr láka okultistov” spomína kremnického historika Otta Štrofeka, ktorý navrhuje archeologický prieskum, aby sa dokázalo, či Križko bol naozaj falzifikátor. Spomínajú sa tu aj priaznivci novopohanských náboženstiev (predkresťanských prírodných kultov či vier) ako aj Slovenská pospolitosť. Taktiež sa spomínajú ufológovia, okultisti či „záhadológovia“.
Kvata Fajčíková v článku “Keď sa ľudia snažia oklamať históriu” (SME 30.7.2009) dala priestor dvom stranám. Podľa mňa objektívnejší z dvojice oslovených je Milan Rybársky, ktorý aj na videu ukazuje „cvičnú skalu“ pri Zechenterovej záhrade, a iba ľutuje, že žiaden výskum na kameňoch zatiaľ neprebehol, teda nedá sa dokázať falzifikátorstvo Križka. Pán Rybársky dáva veľký dôraz na slovo „údajné“, takto klasifikuje Križkove nálezy na Velestúre. Teda ako „údajné falzifikáty“.
Naproti tomu Mgr. Patrik Fuzák z Banskej Štiavnice vraj dokončuje prácu, v ktorej dokazuje Križkovu vinu, avšak opiera sa iba o Križkovu odvolávku na dielo Jána Bolského, ktoré sa mu však nikde nepodarilo zohnať. Avšak aj Matunák vo Fuzákovej práci neostane čistý, pretože v jeho výpovediach sú logické nezmysly na neexistujúce osoby, resp. svedkovia, na svedectvo ktorých sa odvoláva, v dobre „výroby“ nápisu ešte podľa archívnych dokumentov ani nežili. Máme sa na čo tešiť.
Bude taktiež zaujímavé, či P. Fuzák obviní z falzifikátorstva vo väčšej miere a vine aj Jozefa Božetech Klemensa, pretože v článku v SME sú k tomu priamo narážky.
Na internete je niekoľko príspevkov od neopohanistov, odporúčam text od Šimona (Martin Schuster) a jeho zážitkoch z obradov na Velestúre, pričom autor je dobre informovaný o obvineniach Križka, je však asi skôr na strane jeho kritikov.
Banskobystrická revue pre popularizovanie vedy a umenia Bystrický Permon v apríli 2003 v článku Igora Chromeka pripomína 135. výročie objavu runových nápisov na Velestúre, spomína genézu ich objavu, slávy i zatratenia, spomína M.Matunáka ako objaviteľa „pravdy“ o nápise, avšak aj novinku: nepravosť nápisu potvrdil aj profesor bratislavskej univerzity Miloš Weingard. Toto meno sa objavuje iba v tomto periodiku. Velestúrsky nápis sa tu prirovnáva ku Rukopisom, teda známym Královedvorskému a Zelenohorskému rukopisom.
Znalcom okolia Velestúra a autorom článkov na turistických stránkach je napríklad Tomáš Trstenský, často sa ako dobrý informátor spomína chatár z chaty Hostinec pán Schmidt.
Taktiež o velestúrskom nápise informoval novinár Emil Semanco v periodiku EXPRESS International 44/2003. V mene obč. združenia Genius loci z Nového Mesta nad Váhom zareagoval Tomáš Šarman ako zapálený obhajca pravosti nápisov. Jeho argumenty sú však rôzneho charakteru.
Kremnické paradoxy
Mesto Kremnica sa prejavilo ako tolerantné v zvláštnom prístupe k osobám P. Križka a M. Matunáka. Obaja tu totiž majú ulice pomenované po nich (samostatne), a obaja tu majú osadené aj pamätné tabule.
|
|
|---|
Je to určite nezvyklé, ak obrazne povedané, kat a aj jeho obeť (myslené obrazne) sú mestom vyznamenaní pomenovaním ulice a pamätnou tabuľou. Obaja teda vykonali pre mesta kus dobrej práce, obaja si zaslúžia úctu.
Zásluhy Pavla Križka boli ocenené mestom Kremnicou a Maticou Slovenskou osadením pamätnej tabule v roku 1932 (dokonca s prispením Matice Slovenskej, slávnostnú reč predniesol Jozef Škultéty) a rovnako vtedy osadili aj pamätnú tabuľu Gustávovi Kazimírovi Zechenterovi Laskomerskému. Tu niet čo váhať, prínos Križka aj jeho priateľa Zechentera sú nepopierateľné. Akosi sa s tým nezhoduje fakt, že tabuľu dostal aj jeho následník a neskôr veľký kritik M.Matunák. Vyznieva to tak, ako keby Križko bol nesporne pozitívny, ale dáme miesto aj jeho odporcovi… Ale na čistom štíte je škvrna, pochybnosť: v jednej jedinej veci a tou je Velestúr. Kauza Velestúr, ktorá sa ťahá už dlhé desiatky rokov.
Analógia s Jonášom Záborským
Jonáš Záborský, slávny a známy slovenský historik, spisovateľ, má vo svojom osude analogické skúsenosti s oficiálnou historickou vedou, ako Pavel Križko. Navyše ich spája najväčšie historické dielo Jonáša Záborského “Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových“.
Toto monumentálne dielo – rukopis Dejín s poznámkami má 1621 strán bolo dokončené v roku 1872. V roku 1873 (presne 17.9.1873) požiadal V.Pauliny Tóth Jozefa Viktorina a Pavla Križka o posúdenie Dejín J.Záborského.
J.Viktorin sa vzdal posudzovania, výbor Matice Slovenskej sa uzniesol, aby po posudku P.Križku boli ešte zaslané opátovi Jánovi Gottschárovi, Jánovi Štěpánovi a Jaroslavovi Zachejovi.
24.12.1873 – posudok Pavla Križka je kladný. Dejiny ako „podarené a hodné“ doporučil, „aby nákladom matičným vydané čím v najväčších kruhoch rozšírené bolo.”
Výbor MS vzal posudok P.Križku na vedomie, čakal na mienku ďalších posudzovateľov. Jaroslav Zachej napísal vydanie „síce dobrého, v mnohom ohľade dôkladného diela“ zamieta z dôvodu, že „početní, zvlášte duchovnieho stavu katolícki členovia matiční vo svojich náboženských citoch mohli by sa cítiť urazenými“. Matica v roku 1874 prijala konečné zamietavé stanovisko a vrátili Dejiny autorovi. Ako jeden z dôvodov uviedla, že príliš hlboko rozoberal náboženské otázky a pôsobenie západnej cirkvi vyznelo často na úkor východnej.
Podľa mienky autora, avšak aj mienky iných nemenovaných Kremničanov, a s ktorými prišiel do styku, Matica Slovenská takto „potrestala“ Záborského za jeho prechod od protestantskej ku katolíckej viere. Tejto „nálepky konvertitu“ sa už nezbavil.
J.Záborský poprosil o pomoc aj F.Palackého, ale jeho vyjadrenie nedostal. V roku 1929 Matica Slovenská urobila neúspešný pokus o vydanie Dejín tlačou, ale vyšlo iba 16 strán.
Až v roku 2006 sa začal proces digitalizácie rukopisu Dejín kráľovstva a jeho publikovanie na www.zaborsky.blogspot.com. Podľa posledných informácií sa mladému „záchrancovi“ podarí dielo aj vydať. Údaje som čerpal z tejto výnimočnej stránky. Kiežby sa podobného osudu dočkal aj Pavel Križko, aby sa jeho dielo predstavilo v plnom znení, aj s kritikou jeho nepriateľov, z ktorej by si objektívny čitateľ urobil svoje stanovisko.
Na záver jedna citácia z listu J.Záborského M.Hattalovi zo dňa 12.11.1874: „…Keď Matica slovenská zavrhla z cirkvičkárskych ohľadov moje Dejiny kráľovstva uhorského, písal som Palackému, či by dielo to, jestli kritiku vystojí, nevydala Matica česká? Ale žiadnej od neho odpovede nedostávam. A veru by ani Čechom neuškodilo poznať dejiny uhorské zo stanoviska slovenského; pre Slovákov je to životná otázka. História je ten kotol, v ňomž sa varí otrava pre našu mládež.“
Záver
Cieľom môjho príspevku bolo zosumarizovanie viacerých príspevkov a prameňov ku kauze velestúrskych nápisov. Sumár nie je konečný a vyčerpávajúci, snažil som sa uviesť objektívny všestranný výber faktov a informácií podľa mojej dobrej vôle.
Nemenej dôležitá úloha bolo aj uverejnenie príspevku Dr. Jiřího Riegra (s väzbou na dielo A. Mongého a O. G. Landsverka). Snáď pomôže prebudiť kompetentných, ktorým leží osud slovenskej historiografie na srdci.
Rovnako kľúčové miesto v našej kauze má výskum Vojtecha Bukovinského.
Budem rád, keď informácie tohto príspevku budú inšpiráciou pre novú generáciu bádateľov (napríklad z Kremnice, ale nie je to podmienkou), alebo sa vyjadria aj niektorí žijúci autori z horeuvedenej galérie bádateľov, ktorí nájdu odvahu, aby prispeli priblíženiu sa k pravde.
A presne tomu mal poslúžiť aj predložený príspevok.
-koniec-
Ivan Šomjan
Zdroj: http://www.tajnedejiny.sgo.sk/
KNIHU “PRAVDA o Velestúre” nájdete na tejto adrese.
Všetky časti nájdete na tejto adrese.
Súvisiace:
Seriál: Tajné dejiny Slovenska, Slovenov a Sloveniek
http://www.cez-okno.net/rubrika/serial-tajne-dejiny-slovenska-slovenov-a...
