Obrázok používateľa CEZ OKNO
Záhady Bermudského trojuholníka z iného uhla pohľadu

„Mnoho sa už povedalo o mieste planéty, nad ktorým ľudia žasnú. Bez stopy miznú stovky a desiatky lietadiel i lodí, najviac za posledných 45 rokov. Za posledných 26 rokov tu zahynulo viac ako tisíc ľudí. Pri hľadaní tiel sa nepodarilo nájsť žiadne, takisto nijaké úlomky zmiznutých lodí či lietadiel.“

Takýmito slovami začína opis Bermudského trojuholníka, v článkoch či knihách. Tieto vety citujú hojne aj tí čo v Bermudský trojuholník veria a aj tí čo neveria. Nachádza sa medzi Floridou, Kubou a Bermudami, volajú to „anomálna zóna“. Zóna skutočne existuje, ale či je naozaj taká "krvilačná" , ako sa o nej hovorí v časopisoch a novinách?

Anomálna zóna alebo putovanie v čase

Vyše tisíc mŕtvych za štvrťstoročie je naozaj veľa. Keby sme si však toto číslo porovnali s tými, čo zahynú na cestách v každej krajine ročne, tak to ani veľa nie je. Aj keď toto porovnanie s cestami nie je na mieste, lebo cez Bermudský trojuholník prechádza ohromné množstvo leteckých i morských ciest a nie každá loď alebo lietadlo zmizne v nenávratne, iba ich malá časť.

Všetko sa vlastne začalo po druhej svetovej vojny. Od roku 1945 do roku 1949 USA mali veľmi silnú armádu, ktorá mala vo svojich rukách aj atómové zbrane a vtedy sa mohli cítiť ako najsilnejšia krajina na svete a v tom čase nemali sebe rovného protivníka. Teologicky by sa však dalo povedať, že Pán Boh poslal za toto vystavovanie sa na Ameriku strach. Za tie štyri roky od vojny totiž táto krajina pocítila hneď niekoľko šokových terapií a pocítili bezradnosť pred ešte silnejšími protivníkmi: Marťanmi, prišelcami z iných svetov, jednoducho pred prízrakmi a navyše neviditeľnými. V roku 1947 sa po prvý raz objavilo UFO, začalo sa obdobie "ufológie", ktoré dalo základ aj rovnomennej vede.

Ale istý druh paniky vznikol ešte skôr. Piateho decembra 1945 bol úplne obyčajným dňom pre americké vzdušné sily, ktoré sa zdržiavali na Floride. V tom čase bolo v službe veľa pilotov, ktorí mali za sebou bohatý letný výcvik, aj preto dochádzalo k mimoriadnym udalostiam na oblohe poskromne. Skúseným veliteľom, ktorý nalietal viac ako 2.500 hodín bol poručík Charles K. Taylor a podobne sa možno vyjadriť aj o ostatných pilotov jeho 19. letky. Mnohí z nich boli aj starší ako veliteľ a aj skúsenejší. V ten deň dostali obyčajnú úlohu, letieť v priamom kurze do priestoru severne od ostrova Bimini. Pred obyčajným tréningovým letom boli piloti veselí a žartovali medzi sebou, len jeden z nich sa necítil zdravotne v poriadku a preto zostal doma. To mu zachránilo život... Počasie bolo ideálne a tak päť trojmiestnych bombardérov, ktoré volali „Pomstitelia“ leteli v priamom kurze na východ. Na palube mal každý (treba si zapamätať toto číslo) pohonné hmoty na 5,5 hodiny letu.

Potom ako vyštartovali z letiska ich už nikto nikdy nevidel a čo sa stalo s nimi vie len sám Pán Boh. Rozličných hypotéz ich zmiznutia bolo naozaj veľa: všetky sa však ukázali nepravdepodobné, nebolo totiž nájdené ani jedno lietadlo, ani jedno telo. Až donedávna... Ale nebudeme predbiehať udalosti a vrátime sa k popisu sledu udalostí tak, ako sa stali.

O 14:10 lietadlá so 14 mužmi na palubách (malo ich byť 15) vyštartovali a po dosiahnutí cieľa okolo 15:30-40 hod miestneho času nabrali spiatočný kurz smerom na juhozápad. Po niekoľkých minútach, asi okolo 15:45 hod na veliteľskom stanovišti letiska vo Fort-Lauderdale dostali prvú strašnú správu – „Máme havarijnú situáciu“. Pravdepodobne sa odchýlili od kurzu letu. „Nevidíme zem, nevidíme zem“, opakovanie sa nesie éterom. Dispečer sa ich pýta na ich koordináty. Odpoveď takmer omráčila všetkých, ktorí boli na veliteľskom stanovišti. „Nedokážeme určiť, nevieme kde sa nachádzame, zrejme sme zablúdili.“ Ako keby do mikrofónu nehovoril bývalý pilot, ale nejaký nováčik, ktorý nesedel v lietadle a ktorý nemá ani poňatia o navigácii nad morom. V tejto situácii veliteľské stanovisko prijalo jediné možné odporúčanie: „Držte kurz smerom na západ!“

Dlhé pobrežie Floridy možno zbadať aj z lietadla, jednoducho nemožno ho prehliadnuť. Ale v éteri sa ozvalo niečo neskutočné. „My nevieme, kde je západ. Nič sa nám nedarí, strašné..., nevieme určiť smer, dokonca aj more vyzerá inak ako predtým...“ Zo zeme sa snažia dať letke koordináty, ale atmosferické poruchy rozhovory rušia a zrejme sa k pilotom nedostali. Samotní dispečeri na veliteľskom stanovišti s problémami dešifrovali rozhovory medzi pilotmi a neveriacky krútili hlavami nad slovami – „nevieme kde sa nachádzame, možno 225 míl od leteckej bázy severovýchodne. Možno, že my...“

Okolo 16:45 prichádza od veliteľa letky Ch. Taylora neuveriteľná správa: „Nachádzame sa nad Mexickým zálivom“. Pozemný dispečer, ktorý mal službu na chvíľku stratil reč a začal si myslieť, že piloti stratili rozum, lebo toto miesto bolo na protiľahlej strane horizontu. O 17:00 bolo jasné, že piloti úplne stratili nervy a ktorýsi z nich kričal: „Čert to ber, ak by sme leteli na západ, tak by sme sa dostali domov!“ Potom sa ozval hlas Taylora: „Náš domov je na severovýchode“. Potom piloti zbadali nejaké ostrovy: „Pod nami zem, hlásili, možno je to Kis...“ Potom už všetko stíchlo, pozemná služba márne čakala, že sa ozve veliteľ Taylor a upresní koordináty. Nastala tma. Lietadlá, ktoré vyleteli hľadať 5 bombardérov sa vrátili späť, len jeden z nich zmizol.

O posledných slovách Taylora sa dodnes vedú spory. Rádioamatéri počuli jeho slová takto: „Zdá sa, že sme... klesáme do bielych vôd... úplne sme zablúdili“. Podľa svedectva reportéra a spisovateľa A. Forda v roku 1974, teda po 29 rokoch, jeden z rádioamatérov sa s ním podelil s informáciou, že poslednými slovami Taylora bolo: „Nechoďte za mnou. Vyzerajú akoby prišli z Mesiaca“. Podľa autora táto fráza je skôr vymyslená, lebo v tom čase sa hovorilo, alebo sa používala v podobných situáciách fráza "prišli z Marsu". Aj komisia, ktorá sa zaoberala touto mimoriadnou situáciou, konštatovala vo svojej správe , že: "stratili sa tak nenávratne, ako keby odleteli na Mars " Zrejme by Taylor nikdy nepoužil spojenie „z Mesiaca“, pretože o prišelcoch vtedy hovorili len fantasti.

Na chvíľku sa vzdialime od "Pomstiteľov". Po tomto tajomnom zmiznutí 5 bombardérov, začali sa ako "huby po daždi" objavovať nové historky so zlým koncom. Napríklad japonská loď Raifuku-Maru, okolo ktorej vznikli legendy a ktorá sa potopila ako sa neskôr ukázalo po zrážke s inou loďou. Podobných historiek bolo viac, ale ukázali sa celkom prozaické a nebolo v nich nič "tajomné". Možno povedať, že z tých senzačných zmiznutí, ktoré sa objavili v tlači je pravdivých len l0-l5 percent. Ale aj tu niet dôkazov, ak neberieme do úvahy rozhovory zachytené na páskach, radarové informácie, či svedectvá pátracích služieb.

Vráťme sa však k 19. letke, pretože to je ozajstná klasika Bermudského trojuholníka. Z prehrávania rozhovorov s pilotmi je jasné len jedno - vo vzduchu sa stretli s niečím neobyčajným a strašným. Podobné stretnutie bolo ich prvé a nič podobné nepočuli ani od svojich priateľov. Len tak sa dá objasniť dezorientácia skúsených pilotov a panika pri plnení obyčajnej úlohy. More malo inú podobu, zjavila sa "biela voda" ručičky prístrojov sa "zbláznili" - takýto výpočet udalostí by nahnal strach kdekomu, ale nemôže nahnať strachu skúseným pilotom, ktorí sa predtým dostali do extrémnych situácii nad morom a vždy našli správny kurz. Naviac mali možnosť vrátiť s k brehu, stačilo, aby držali kurz na západ a v takom prípade by lietadlá neleteli okolo veľkého ostrova. Na tomto mieste sme sa dostali k základnej príčine paniky. Letka bombardérov pri zdravých zmyslom a po odporúčaní veliteľského stanovišťa asi pol hodiny hľadali súš na západe , potom ďalšiu polhodinu aj na západ a aj východe. Nenašli ju. To, že celý americký kontinent sa prepadol - to predsa nemohla byť pravda. Treba však povedať, že zem nakoniec ku koncu letu uvideli, ako to hovoril Taylor a nabral kurz na severovýchod, ale potom pod vplyvom svojich kolegov sa vrátil k pôvodnému kurzu.

Kde sa to však vlastne letka nachádzala? Na zemi správu o tom, že sa nachádzajú smerom Florida-Kees prijali ako výplod spanikárených pilotov, mohla sa však zmýliť aj obsluha radarov, ktorá nevedela rozlíšiť signály prichádzajúce z juhozápadu, od signálov zo severovýchodu. Tento omyl možno stál pilotov život, pretože márne hľadali súš na západe a po vyčerpaní paliva museli pristať na mori, pričom ich hľadali pátracie skupiny na východe. V roku 1987 totiž na šelfovom dne Mexického zálivu našli jeden z "Pomstiteľov" s rokom výroby 40´s. Nie je vylúčené, že ďalšie štyri sa nachádzajú nablízku.

Zostáva však nezodpovedaná otázka - ako sa mohli lietadlá proti všetkým zvyklostiam premiestniť 700 kilometrov na západ? Podobné prípady sa však v histórii stali, keď piloti lietadiel "preskočili" letisko a ocitli sa ďaleko za ním, alebo na celkom inom mieste. Týmto prípadom sa hovorí "putovanie v čase". Hlavne, keď sa lieta v "bielej hmle". Raz pri Bermudskom trojuholníku zmizlo z radarov na Miami lietadlo s cestujúcimi a keď sa objavilo po l0 minútach, hodiny na palube ukazovali ten istý čas, ako pred zmiznutím. Ale nikto z pasažierov nič nezbadal. Akési "nebeské anomálie", tak ako v prípade "Pomstiteľov" však rozhádžu ručičky meracích prístrojov na palube, prerušujú spojenie so zemou, vrátane radarov. K týmto "anomáliám" patrí aj veľký Golfský prúd, ktorý v oblasti Bermúd v Atlantickom oceáne dokáže spôsobiť morský vodný víchor s diametrom niekoľko stoviek kilometrov, pričom naozaj možno vidieť "biele vody" , "vodné kruhy" či obrovské "kolesá" Víchor spôsobuje, že sa mení čas, mení sa i gravitácia.

V epicentre vodného víchru je gravitácia zvýšená, na jeho periférii znížená. Možno aj v tom spočívajú katastrofy mnohých lodí, nehovoriac už o tom, že rádiové spojenie sa v takýchto prípadoch úplne prerušuje. Treba povedať, že experimenty s "putovaním v čase" sa už uskutočnili a priniesli neočakávané výsledky. Pred pár rokmi americký týždenník "News" uverejnil podrobnosti, ktoré sa stali americkej ponorke, ktorá plávala v oblasti "trojuholníka " v hĺbke 70 metrov. Námorníci zrazu počuli veľký rachot a pocítili vibráciu, ktorá trvala asi minútu. Vzápätí na to bolo zistené, že posádka akoby ostarela. Potom, keď sa im podarilo vynoriť sa, aj s pomocou satelitného spojenia, posádka zistila, že sa nachádza ... v Indickom oceáne, asi 300 míľ od východného pobrežia Afriky! To znamená, že asi l0 tisíc kilometrov od Bermúd! Námorníctvo USA však tieto veci ani nepotvrdilo, ani nevyvrátilo, tak ako to býva v podobných prípadoch anomálnych situácií.

Aký vývod teda možno urobiť na tomto základe so zmiznutými 5 bombardérmi? Podľa všetkého sa vo vzduchu nad Bermudami letka stretla s nestacionárnou kočujúcou anomálnou zónou, prestali pracovať prístroje a skolabovalo rádiové spojenie. Potom piloti v úplnej hmle a pri rýchlosti lietadiel zistili, že sa nachádzajú v Mexickom zálive, kde nakoniec aj spoznali niektoré ostrovy.

Vráťme sa však k príbehu 19. letky. Po polhodine letu sa dostávajú do hmly, prístroje prestávajú pracovať, vrátane hodín. Okolo 16:45 sú lietadlá vonku z nebezpečenstva a hlásia orientáciu, vidieť, že dôverujú kompasom. Podľa pozemného personálu prešli 2,5 hodiny letu a paliva zostalo ešte na tri hodiny. O 17:22 Taylor hovorí pilotom: „Keď vám zostane 10 galónov (38 litrov), musíme pristáť. Podľa toho im dochádzalo palivo. O 18:02 bolo v éteri počuť: „Každú minutú sa môžem utopiť“. To znamená, že palivo dochádzalo lietadlám medzi 17:45 – 18:02 hod, ale malo im stačiť do 19:40 hod a ak rátame havarijnú zásobu, tak do 19:50 hod. To znamená, že motory lietadiel spotrebovali palivo o dve hodiny skôr, ako sa predpokladalo! Tu je podstata tejto záhady, kým na súši prešla jedna hodina, v bielej hmle prešli 3 hodiny! Za tie tri hodiny lietadlá preskočili Floridu a ocitli sa v Mexickom zálive.

Ďalej to už vieme, Taylor rozpoznal ostrovy nad ktorými často lietal, ale nedokázal pochopiť, ako sa zrazu objavili a preto sa aj po rádiovom spojení s bázou rozhodol pre kurz na severozápad. Aj tvrdenie dispečerov, že "práve prilietate k Floride" ho uviedlo do omylu.

Na leteckej základni márne čakali na návrat, ubehla 21. hodina, v tom momente boli piloti ešte živí, chránení na morskom dne vo vodotesných kabínach. Podľa predpokladov v ľadovej vode mohli žiť tak do 24. hodín. Podľa rozhovorov v rádiu pristal prvý na mori Taylor, neskoršie sa ostatní s nim chceli spojiť, ale už neodpovedal. V tom čase asi 2.500 kilometrov od Floridy v Mount –Vernone (štát New York) sa zobudila na akýsi buchot Joan Powers a jej 18 ročná dcéra a rozhodla sa urobiť to, čo nikdy nerobila - zatelefonovať mužovi na leteckú základňu. O druhej po polnoci sa vo Fort-Lauderdale ozvalo zvonenie a službukonajúci jej odpovedal, že jej manžel Edward Powers jej nemôže odpovedať, lebo si plní letecké povinnosti. Joan sa o manželovi dozvedela až ráno, z mimoriadneho vysielania v rozhlase. Možno práve v tej anomálnej zóne, kde skončili Taylor a Powers a všetci ostatní, skončila aj pátracia dvojmotorová hydroloď Marin Mariner, ktorá sa pustila do hľadania "Pomstiteľov". Posledné slová jej radistu boli "silný vietor vo výške 1800 metrov". V ten deň si "trojuholník" vyžiadal spolu 27 obetí.

Svätoboj Clementis

Zdroj: Prop.sk

máj 10, 2008 23:41 popoludní
  • krát komentár

2 krát komentár

  1. Obrázok používateľa kubanec55
    kubanec55november 05, 2009 14:36 popoludní

    Komentár: 

    Dobry den pred chvilou som cital clanok o bermudskem trojuholniku ked su ty ludia taky mudry ked sa boja tam ist lebo ze hmla by ich pohltila tak nech poslu velku lod do teho trojuholnika a na tej lodi silno pripevneny SONAR-SIRENA ALE NA TEJ SYRENE PRIPEVNENA KAMERA ABY MOHLI CUT A VIDIET CI TAM NIEKTO žIJE KED SI TO LUDIA MYSLIA . MOžNO TO JE NEJAKA VELKA ALE VELKA PLOCHA CISTA IBA SAMA PLOCHA MORA DAKUJEM

  2. Obrázok používateľa Anonym
    Anonymfebruár 04, 2011 21:06 popoludní

    Komentár: 

    ahoj,
    ale vie sich (ked je to pravda) by tiez mohli pohltit, pretoze tak daleko od toho by nemohli ist a blizko by ich to tam mohlo stiahnut.Ja neviem ci tomu mam verit ale je to fakt strasne. ajme ta ponorkA

 

 

Top