Obrázok používateľa CEZ OKNO
Zásnuby s antikou

Vojtech Zamarovský zľudštil a sprítomnil najstaršie dejiny ľudstva.
„Čo mi dalo gymnázium? Mám taký dojem, že nič. Čo viem o dejinách ľudstva a o živom svete, viem z knižnice môjho otca.

Jazyky, ktoré ovládam, som sa učil doma a na cestách po svete. Zemepis poznám zo známok, ktoré som ako chlapec zbieral. Stratené roky!" Tak znela slohová práca gymnazistu Vojtecha Zamarovského na tému Čo mi dalo štúdium na gymnáziu.


A predsa, hoci tohto ambiciózneho mladíka najviac naučili jeho rodičia, ako aj knihy z domácej knižnice a vlastné skúsenosti, na štúdium nikdy nezanevrel.

Vyučil sa za kominára, neskôr za právnika aj ekonóma, aby to napokon dotiahol na slávneho prekladateľa a spisovateľa literatúry faktu, uznávaného aj ďaleko za hranicami Slovenska.

Milujúci výšky

Poloha na bruchu, brada medzi päsťami, ruky opreté o lakte, pred ním roztvorená kniha - toto vraj mladého trenčianskeho rodáka charakterizovalo najlepšie.

To však neznamená, že Vojtech Zamarovský bol v detstve knihomoľ - domased. Keď mal asi desať rokov, úplne prepadol štúdiu cudzích jazykov, ktoré si každé leto spestroval účasťou v jazykových táboroch v Rakúsku, Nemecku či Francúzsku.

Okrem jazykov a čítania, ale aj plávania, kajakárstva, turistiky či lyžovačiek vypĺňalo detstvo všestranného Vojtecha aj letecké modelárstvo.

A od leteckých modelov, za ktoré získal množstvo ocenení, bol už iba malý krôčik k lietaniu. Ako šestnásťročný už mal za sebou výcvik na klzákoch - bezmotorových lietadlách, o krátky čas presedlal na polovetrone a vetrone.

„Vždy ma lákali výšky. Nadhľad. Jeden mi poskytli knihy, štúdium, rodičia. Druhý - môj záujem. Niekedy v roku 1936 som vzlietol nad rodné mesto.

Ako sa Trenčín zmenil, mal som možnosť sa presvedčiť až o 58 rokov, keď mi primátor mesta umožnil let pri príležitosti udelenia čestného občianstva. Bol to najkrajší darček!"

Pohľad z menších výšok si užíval aj ako vyučený kominár. K tomuto remeslu ho priviedol otec - tiež kominár. Vraj preto, aby si Vojtech vážil hodnotu remeselnej práce, aby čo najlepšie spoznal obyčajných pracovitých ľudí, aby im rozumel a aby rozumeli oni jemu.

Záujem o lietanie ho sprevádzal aj počas vysokoškolských štúdií. Tie Zamarovský započal na Vysokej škole obchodnej v Prahe, už o rok však prešiel na Právnickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave, dnešnú Univerzitu Komenského. Nelákala ho túžba byť sudcom či advokátom, ale témy ako Rím, Rímska ríša, rímske, cirkevné a stredoveké právo, filozofia.

Pražské začiatky

Ani po úspešnom ukončení štúdia práva v roku 1943 Zamarovského túžba vzdelávať sa neutíchala.

Ešte v tom istom roku začal pracovať v Slovenskej národnej banke a keďže si chcel svoje prvé zamestnanie doplniť aj patričným vzdelaním, stal sa externým študentom na bratislavskej Vysokej škole obchodnej - dnešnej Ekonomickej univerzite.

Štúdium na nej mu prinieslo nové, prekvapivé poznanie - ekonómiu sa učil s radosťou a čoskoro ju zaradil medzi svoje najväčšie koníčky.

O nejaký čas sa Zamarovský ocitol opäť v Prahe, tentoraz už na celý život. Po vystriedaní niekoľkých zamestnaní ho práve tu nadobro zlákal svet kníh a poznania.

Pri spomienke na jeho pražský pobyt nemôžeme opomenúť ani ďalší kľúčový moment - stretnutie s Máriou Svobodovou. Z dobrého priateľstva čoskoro vznikla láska, ktorú v roku 1950 spečatili manželstvom a o nejaký čas obohatili o dve ratolesti - syna Petra a dcéru Zuzku.

V roku 1953 nastúpil Zamarovský ako ekonóm v Štátnom nakladateľstve krásnej literatúry. Práve počas tohto obdobia sa v budúcom spisovateľovi začal rodiť nápad prekladať.

Nielen pre jeho excelentnú znalosť francúzštiny, nemčiny, angličtiny a latinčiny, ale aj pre vtedajší nízky plat, s ktorým bolo čoraz náročnejšie uživiť štvorčlennú rodinu.

Manželove prekladateľské plány si ihneď získali aj podporu Márie, dokonca s prísľubom, že mu bude všetky rukopisy prepisovať na stroji. To však ešte netušila, čo ju čaká...

Manžel do jej smrti v roku 1994 preložil a napísal približne 25 kníh, z nich všetky pôvodné vyšli v slovenčine aj češtine. Okrem prvej knihy Za siedmimi divmi sveta si všetky ostatné diela písal sám v oboch jazykoch...

Na tri zmeny

Tak ako mu kedysi vŕtalo v hlave, že by sa mohol živiť ako prekladateľ, rovnako sa mu začala páčiť myšlienka písať vlastné knihy.

S tým rozdielom, že k druhému nápadu ho priviedli priatelia. Zamarovský ho najskôr odmietal, na takéto začiatky sa totiž cítil príliš starý.

Napokon si povedal, prečo nie, veď u starých Slovanov sa za dospelého považoval muž, ktorý dovŕšil 40 rokov. A keďže on mal ešte „len" 38, rozhodol sa, že to predsa len skúsi.

Prvá kniha s názvom Za siedmimi divmi sveta mu vyšla o tri roky neskôr - v roku 1960. O jej úspechu svedčí nielen cena Slovenského literárneho fondu, ale aj fakt, že odvtedy len na Slovensku vyšlo ďalších šesť vydaní tohto diela, šesť vyšlo v Česku a desať vo svete.

Za celý svoj život potešil Zamarovský milovníkov literatúry faktu ešte ďalšími štrnástimi knihami, ktoré vyšli v jedenástich jazykoch.

Získal za ne množstvo cien, spomeňme Cenu Fraňa Kráľa, Cenu SAV, Rad Ľ. Štúra, Národnú cenu za literatúru faktu, ako prvý zo všetkých českých a slovenských reportérov a spisovateľov literatúry faktu dostal Cenu Egona Ervína Kischa. V roku 2006 si Zamarovský v Aténach osobne prevzal grécke vyznamenanie.

Veľvyslanec helenizmu

Rozhodnutie písať sa teda tiež vyplatilo. Pocítila to aj spisovateľova rodina, ktorá si vďaka slušnému zárobku svojho živiteľa mohla v roku 1980 dovoliť kúpiť prvé auto, ako aj chalupu v českých Souticiach.

Tu si Zamarovský postupne vybudoval svoj pokojný spisovateľský svet, tu odpočíval ďaleko od ruchu veľkomesta, ale aj vytvoril množstvo skvostných knižných diel.

Húževnatú prácu Zamarovského dokazovali podľa svedkov aj jeho hrboľaté, mozoľmi posiate prsty pravej ruky. Vlastnil síce elektrický písací stroj, no literatúru vraj nedokázal písať inak ako vlastnou rukou.

„Na rukopise mojich budúcich kníh som pracoval sústredene, pri vypnutom telefóne od včasného rána do obeda. Po odpoludňajšom spánku som robil do večere a po krátkej prechádzke hlboko do noci.

Niekedy mi ranná zmena odpadla pre rozličné vybavovačky, občas večerná pre televíziu alebo návštevu. Väčšinou som však robil takto na tri zmeny celé týždne," zaspomínal si raz Zamarovský na svoj režim počas najvyťaženejších období.

Na cestách

Jeho knihy boli podľa kritikov výnimočné tým, že aj suchopárne fakty dokázal pretaviť na ľahko čitateľné, zaujímavé historické príbehy. Vojtech Zamarovský vo svojich dielach majstrovsky zľudštil a sprítomnil najstaršie dejiny ľudstva, najmä antiku.

Príchuť ľudskosti by však do svojich diel nikdy nedostal bez vlastných skúseností a zážitkov. Prvé tri knihy - Za siedmimi divmi sveta, Za tajomstvom ríše Chetitov a Objavenie Tróje - napísal „od stola", pretože, ako sa neskôr vyjadril, nemohol a nemal za čo vycestovať.

„Potom, keď som už začal cestovať, do práce som sa pustil až po návrate z cesty. Keď som si myslel, že už mám všetky dojmy a poznatky zažité, pustil som sa do písania knihy.

Darmo by som mal hoci aj encyklopedické vedomosti, ak nemám v sebe ten náboj, nepodarilo by sa mi presvedčivo hovoriť o architektúre a umení.

To sa dá iba cez zážitok. Vedomosti sú na to málo." Cestovanie a objavovanie nových miest spojené so zbieraním nových poznatkov Zamarovský miloval, hoci často išlo o fyzicky aj časovo veľmi náročné aktivity.

Uveďme si len jeden príklad cesty súvisiacej s prípravou knihy Na počiatku bol Sumer.

Zamarovský musel v prvom rade navštíviť miesta, kde tento národ žil. Neskôr viedli jeho kroky do parížskeho Louvru, kde okrem prehliadky ich sôch absolvoval siahodlhé rozhovory s odborníkmi a reštaurátormi sumerských pamiatok.

Keďže mu vypršala vycestovacia doložka, vrátil sa do pražského vydavateľstva s prosbou o vybavenie ďalšej cesty do Paríža. Ale aj do Londýna, Kodane a Bagdadu...

Zamarovský sa vydával na cesty aj po napísaní kníh. Podľa nich vzniklo 40 filmov, pričom ku každému z nich si spisovateľ napísal aj scenár, väčšinu dokonca aj moderoval.

S filmármi často cestoval aj napriek Parkinsonovej chorobe, ktorá ho trápila až do smrti v roku 2006.

„Už sa mi nechcelo s nimi chodiť, verte mi, tak som ich raz či dvakrát pustil do sveta samých.

Vo filme potom bolo toľko chýb, že som sa radšej zaprel a šiel znova," zaspomínal si na sklonku života charizmatický perfekcionista, po ktorom tu zostalo vzácne, najstaršími dejinami opradené bohatstvo pre dnešné aj nasledujúce generácie.

Dana Madarová

Zdroj: EXTRA PLUS, www.extraplus.sk

Vojtech Zamarovský s prezidentom Rudolfom Schusterom v októbri 1999 pri príležitosti 80. narodenín spisovateľa


Súvisiace:

Osobnosti
http://www.cez-okno.net/rubrika/rubriky/osobnosti

RIP!
http://www.cez-okno.net/rip


február 14, 2014 23:13 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top