Obrázok používateľa CEZ OKNO
Zločiny 2. armády

Maďarská historická tradícia je plná fatálnych porážok. Veľkou národnou tragédiou bola bitka pri Moháči 29. augusta 1526, po ktorej sa územie dnešného Maďarska stalo na takmer 200 rokov tureckým pašalíkom. Nešťastím bol Világoš 13. augusta 1849, ale najväčšou katastrofou, ktorá postihla maďarskú ukrivdenú dušu, bola porážka Uhorska po 1. svetovej vojne a Trianonská dohoda, keď Maďari prišli o dve tretiny „svojho" územia...


Zoznam údajných maďarských krívd by bol neúplný, keby sme nespomenuli aj porážku v 2. svetovej vojne a Parížsku mierovú zmluvu z roku 1947, ktorou sa obnovili potrianonské hranice Maďarska spred roka 1938. Maďarské slzy nad stratenými územiami Felvidéku a Sedmohradska doteraz tečú dolu Dunajom.

Slzy nad zašlým uhorským panstvom by sa ešte dali ako-tak tolerovať, ťažko sa však dajú pochopiť slzy maďarského ministra obrany Csabu Hendeho, ktoré vyronil nad hrobmi vojakov maďarského honvédségu, ktorí v 2. svetovej vojne v Sovietskom zväze bojovali „za vlasť" po boku hitlerovských armád. Minister obrany 12. januára tohto roka na spomienkovom podujatí na počesť 70. výročia Donskej katastrofy, pri ktorej prišla o život alebo padla do zajatia polovica maďarskej armády, sa prihovoril budapeštianskym školákom takto: „Vojaci, ktorí stratili životy pri vernom plnení rozkazov v súlade s povinnosťami, so zbraňami v rukách, zomreli ako hrdinovia bez ohľadu na to, či vojna, do ktorej ich poslali, bola neskôr považovaná za úspešnú alebo neúspešnú, dobrú alebo zlú..." Don-kanyar - donská zákruta je pre Maďarov väčšie a väčšmi oplakávané nešťastie ako pre Nemcov Stalingrad.

Do smrti za vlasť

Čím vlastne balamutí verejnosť vyše šesťdesiat rokov po vojnovej kataklizme fideszácko-jobbikovský harašment? V Ostrogožsko-rossošanskej operácii Červenej armády 13. - 27. januára 1943 na hornom Done prišlo osem divízií horthyovskej armády približne o 100- až 120-tisíc vojakov. Rozhodnutie kráľovského regenta Miklósa Horthyho poslať na východný front vyše dvestotisícovú armádu, vyplývalo z dohody, ktorú admirál uzavrel s Ribbentropom a Keitelom.

Horthy sa chcel vopred zavďačiť svojmu spojencovi Hitlerovi v nádeji, že po vyhratej vojne bude môcť obnoviť uhorské kráľovstvo v pôvodných hraniciach spred Trianonu a radikálna časť maďarskej generality sa už videla na vrchole slávy po boku s Wehrmachtom a jednotkami SS. A tak Maďarsko vyzbrojilo a vystrojilo 2. armádu, ako vedelo a poslalo ju do ruských stepí.

„Do smrti za vlasť" - tak znela prísaha dôstojníkov, z ktorých väčšina nemala nijaké skúsenosti s vedením bojových jednotiek, a vlasteneckého ducha im posilňoval len šovinizmus. Slabo vyzbrojené útvary 2. armády už na pochode k Donu stratili v bojoch s partizánmi 30-tisíc mužov.

Potom sa ozval najväčší generál s menom ruská zima a sen o ľahkých víťazstvách sa rozplynul ako zdravý rozum v barack pálenke. Mobilita maďarských jednotiek spočívala len na konskej sile a stovke Hitlerom zhabaných československých tankov T-38, ktoré Maďari museli odkúpiť. Bola to armáda odsúdená na zánik - mŕtva armáda, ako ju po boji nazvali porazení generáli.

Strieľali do vlastných

Na zavšivavené, hladom a zimou oslabené maďarské divízie zaútočil po telefonickom rozhovore so Stalinom dovtedy málo známy generál Kiril Moskalenko, aby zatlačil Hitlerových spojencov ďalej od Stalingradu. Ráno 12. januára zahučali Stalinove organy - kaťuše a po niekoľkých dňoch bojov bolo rozhodnuté.

Rozvrátené maďarské a talianske armády v donskej zákrute prakticky prestali existovať. Ruské jednotky sa na rýchlom postupe nezdržovali: zajatcov odzbrojovali a ponechávali na mieste v zákopoch, hoci ich ani nebolo potrebné odzbrojovať, lebo celé roty na úteku zahadzovali zbrane.

Zadržiavacie jednotky na rozkaz maďarského veliteľa, armádneho generála Gusztava Jányho strieľali do vlastných utekajúcich vojakov a zabíjali ich po tisícoch. V rozkaze, ktorý vydal tento veliteľ, označil svojich vojakov za armádu zbabelcov. Neskôr bol jeho rozkaz zrušený a po vojne maďarský ľudový súd Jányho odsúdil na trest smrti.

Na počesť maďarských „hrdinov", ktorí zahynuli v ohybe Donu pri Voroneži, sa od roku 2012 konajú v Maďarsku na rôznych miestach tryzny a zádušné omše za prítomnosti predstaviteľov štátu. Podľa portálu www.regnum.ru/news/polit/ sa prvé smútočné obrady konali 12. januára 2012 v Budapeštianskej pevnosti v Chráme sv. Mateja.

Zádušnú omšu slúžil vojenský biskup László Biró za účasti predsedu maďarského parlamentu Lászlóa Kövéra a manželky vtedajšieho prezidenta Maďarska Pála Schmitta Katalin Makrayovej. Spomienka na maďarských martýrov z východného frontu pokračovala v susednom areáli Múzea a Inštitútu vojenskej histórie pri pamätnom basreliéfe 2. armády. Na slávnostnom ceremoniáli prehovoril minister obrany Csaba Hende, ktorý sa už raz preslávil kontroverzným prejavom, keď odhaľoval monument turula, týčiaceho sa výhražne na maďarsko-slovenskom pomedzí v Komárome.


Maďarský minister obrany Csaba Hende (na snímke v druhom rade v strede) považuje vojakov, ktorí sa na území ZSSR dopúšťali vojnových zločinov proti civilnému obyvateľstvu, za hrdinov

Minister počas tryzny za hrdinov východného frontu povedal, že tesne pred 2. svetovou vojnou sa maďarská armáda pripravovala na ozbrojený konflikt v centrálnej Európe s podobným potenciálnym protivníkom, aby ochránila suverenitu a záujmy svojej krajiny, ale namiesto toho musela bojovať v Rusku proti oveľa väčšej sile. Je jasné, aký ozbrojený konflikt v centrálnej Európe mal na mysli minister Hende - Maďarsko malo chrániť suverenitu a záujmy svojej krajiny tým, že napadne Slovensko.

Z Kaposváru do Voroneža

Hrdinov Donu si uctili aj vojaci maďarskej armády a členovia vojenských historických organizácií, oblečení v uniforme kráľovskej horthyovskej armády z obdobia 2. svetovej vojny. Ešte pred smútočnými podujatiami táto vyparádená spoločnosť počas troch dní pešo pochodovala Maďarskom ako za čias „operetného" admirála Miklósa Horthyho a jeho spojenca Adolfa Hitlera.

Na čele pochodujúcej maškarády bol preoblečený poručík maďarskej armády Balázs Jasdi, ktorému sa na hrudi hompáľal vysoký pruský rad Železného kríža a iné nemecké a maďarské vyznamenania z čias fašizmu. Škandalóznu maďarskú akciu si nikto, okrem ruských spravodajcov, v Európe rozglejenej krízou nevšimol. Aj keď nemecká štátna televízia nazýva Viktora Orbána klaunom, to ešte nevystihuje podstatu procesov, ktoré spustil tento kontroverzný politik; extrémizmus sa pomaly stáva oficiálnou štátnou doktrínou Maďarska.

Internetová stránka Politics hu prišla so zaujímavou správou, že dvaja maďarskí bežci János Szita a Zoltán Kovalik sa rozhodli zabehnúť vzdialenosť tisíc kilometrov z Kaposváru do ruského Voroneža, aby si uctili pamiatku maďarských hrdinov na Done. Okrem lekára a tlmočníka ich bude sprevádzať kameraman, ktorý o tejto anabáze nakrúti dokumentárny film. Udalosť pod patronátom ministra obrany a starostu Kaposváru bude sledovať celé Maďarsko.

Správa o behu však vyvoláva nejednoznačné reakcie. Jedni ju kritizujú ako ideologicky pomýlenú, pretože krajania, ktorí zahynuli na Done, bojovali na strane agresora, iní zasa ospravedlňujú účasť Maďarov na strane nacistického Nemecka ako boj proti boľševizmu, ktorý zničil oveľa viac životov ako Hitler.

Svedectvá o zverstvách

Pravda o bojoch 2. maďarskej armády na východnom fronte je však ponižujúca a krutá. Nie pre katastrofálnu porážku či zbabelosť zle vyzbrojených jednotiek, ale pre zverstvá, ktorých sa maďarskí vojaci dopúšťali podľa vzoru svojich nemeckých druhov.

Podľa internetového zdroja http://szovjet-katona.ucoz.hu sa Maďari správali k civilnému obyvateľstvu beštiálne. Anna Grigorjevna Kočetkova mala 12 rokov, keď do Boldurovky dorazili maďarskí vojaci, celú dedinu vyhnali pred ich predné línie. „Kto bol starý alebo chorý a nevedel chodiť, zastrelili ho."

Jej sestra Klavdija Girgorjevna Artmanova dodáva: „Jeden slabomyseľný muž sa pred nimi skryl v raži. Maďari ho ani nehľadali, dovtedy strieľali do raže, kým ho nezabili. V jeden deň, ešte kým nezačal platiť zákaz vychádzania, išiel po vodu mladý, nedospelý chlapec. Maďari ho chytili a zastrelili. Keďže sa dlho nevracal, jeho matka ho išla hľadať, zabili aj ju a potom zastrelili aj jej manžela - teda celú rodinu."

O tom, že na fronte nešlo o ojedinelý prípad vojnových zločinov maďarskej armády, svedčí materiál Správa a fakty o nezvratných zverstvách nemeckých okupantov a maďarských prisluhovačov na civilnom obyvateľstve a vojnových zajatcoch. V archívoch sa nachádzajú stovky zápisov potvrdzujúcich zločiny maďarskej armády. Podľa Michaila Ignatova z Voronežskejpátracej spoločnosti Don: „Maďari vo Voldyrevke zabíjali miestne obyvateľstvo. V Ajšane jednoducho zo zlosti vraždili, koho videli, do obydlí hádzali granáty."

Hrdinovia agresori

Minister Csaba Hende na otázku ruských regionálnych novín Bereg, aký má názor na tých, ktorí bojovali na strane fašizmu a teraz sú hrdinami, odpovedal: „Nie som historik, ale myslím si, že vojak, ktorý verne slúži svojej prísahe a plní príkazy, je hrdina."

A čo tí, ktorí prisahali vernosť SS, vypaľovali dediny spolu s obyvateľmi - máme ich nazvať hrdinami len preto, lebo plnili príkazy? „Vojaci nie sú zodpovední za politické rozhodnutia," odpovedal minister.

V apríli 2012 sa v obci Rutkino vo Voronežskej oblasti za zvukov maďarskej hymny a slávnostných výstrelov konal slávnostný ceremoniál prenesenia ostatkov maďarských vojakov a dôstojníkov na memoriálny cintorín, ktorý tam zriadili pred desiatimi rokmi.

Miestni obyvatelia a veteráni 2. svetovej vojny protestovali proti tomu, aby vojakom nepriateľskej armády postavili veľkolepý pamätník a pochovali ich tam s vojenskými poctami. Ale čo by napokon nepochopila veľká ruská duša, veď modliť sa treba aj za mŕtvych nepriateľov.

Ak sa zrátajú kamienky mozaiky vývoja v Maďarsku za posledných desať rokov, vychádza nám, že oficiálne klauniády okolo maďarských hrdinov 2. svetovej vojny sú len výhonkom nacionalistického podhubia, v ktorom sa v histórii nie prvý raz zmieta maďarská spoločnosť. Neveští nič dobré, že iredentistické Hnutie 64 žúp a fašizoidná parlamentná strana Jobbik získavajú čoraz viac sympatizantov medzi mladými ľuďmi v Maďarsku a ideovo aj organizačne prerastá aj do študentskej samosprávy Selyeho univerzity v Komárne.

Zdá sa, že spisovateľ Andrej Ferko má pravdu, keď hovorí: „Paxtonova Anatómia fašizmu hovorí o stupňoch k totalitnému režimu a zahŕňa pouličné hnutie intoxikované nebezpečnou ideológiou a zároveň parlamentný level moci. Keď to presiakne do inštitucionálnej štruktúry spoločnosti, ako sa to v Maďarsku už dvakrát stalo, potom ide o neklamné znaky fašizmu." Naša ľahostajnosť a na druhej strane Dunaja kolektívna halucinácia veľkého Maďarska čosi pripomína. Čosi z histórie, ktorú si môže zopakovať ten, kto sa nepoučil.

Ľudovít Števko

Zdroj: EXTRA PLUS, www.extraplus.sk

Katastrofa 2. armády na Done: takto sa skončil maďarský sen o víťazstve po boku Hitlera


Súvisiace:

Líščí hlas orbánovskej politiky
http://www.cez-okno.net/clanok/lisci-hlas-orbanovskej-politiky

Lámanie chleba
http://www.cez-okno.net/clanok/serial-skutocne-madarske-snahy/lamanie-ch...

Ako v Babylone
http://www.cez-okno.net/clanok/serial-skutocne-madarske-snahy/ako-v-baby...

PRAVDA O DISKRIMINÁCII
http://www.cez-okno.net/clanok/ludovit-stevko/pravda-o-diskriminacii

SLEPOTA VLÁDY A TOTEMY MAĎARSTVA
http://www.cez-okno.net/clanok/ludovit-stevko/slepota-vlady-a-totemy-mad...


máj 06, 2013 23:08 popoludní
  • krát komentár

0 krát komentár

 

 

Top