Obrázok používateľa CEZ OKNO
John O´Donohue – Kniha Keltskej Múdrosti 2, časť o našej prítomnosti, o nás

Od narodenia v nás klíčia otázky, kto sme, prečo sme tu a iné pre nás bytostne dôležité záležitosti. Pritom, netreba zabúdať na našich predkov, ktorí si rovnako ako my kládli tie isté otázky. John O´Donohue nám zase odkrýva tajomný svet, tento krát poodhaľuje záves o nás samotných. Niekto to, čo on píše nazýva “múdrosťou vekov”, iní výmyslami, nechám na vás utvoriť si vlastný názor. O jedno vás však chcem poprosiť, nechajte rozum odpočívať a čítajte tieto riadky svojim srdcom. Nech vás ono vedie časmi minulými, prítomnými a ukáže krásy budúce, ktoré na nás ešte len čakajú, aby sme ich spoločne objavili.

 

Osud, naša identita

„Narodiť se znamená byť vybraný. Nikto tu nie je náhodou. Každý z nás dostal do vienka zvláštny osud. Keď sa snažíte nejakej udalosti porozumieť na duchovnej úrovni, často sa objaví jej hlbší zmysel. Už v momente počatia existuje nekonečné množstvo možností. Vyzerá to, ako by už tu fungoval určitý výber.“

„Predstavte si, ako by bol váš život odlišný, keby ste se narodili vo vedľajšiom dome? Svoju identitu ste si nemohli vybrať. Inými slovami, bol pre vás pripravený určitý osud. Dostali sme však tiež slobodu a tvorivosť, ktoré nám umožňujú prekročit to, čo je dané, vytvárať nové siete vzťahov a stále novú identitu, ktorá zahŕňa i tú starú, ale nie je ňou obmedzovaná. Toto je tajomný rytmus rastu, ktorý sa odohráva tajne pod povrchom nášho života.“

„Vaša individualita bola detailne pripravovaná už milióny rokov predtým, ako ste boli poslaní na túto zem. Bol vám určený obrys osudu, v ktorom by ste mohli prejaviť svoje jedinečné nadanie. Niekedy vám toto nadanie môže spôsobiť utrpenie, ktoré sa nedá presne vysvetliť. Každý má svoj zvláštny osud. Každý z nás tu má nejakú prácu, ktorú za neho nemôže urobiť nikto iný. Vaša prítomnosť na tomto svete je nevyhnutná; to si však môžete uvedomiť, až vtedy ak sa ponoríte do hlbín svojho života. Aknáhle sa to stane, začnete svoje schopnosti a nadanie lepšie používať. Do vášho srdca vstúpi nová sila a vedomie, že váš život má tak veľký význam a rozprúdi vaše tvorivé schopnosti.“

„Keď si takto uvedomíte zmysel svojho osudu, otvára sa pred vami cesta k tomu, aby ste sa spriatelili s rytmom svojho života. Vzďaľujete sa mu, ak zapierate svoj potenciál a svoj talent, ak volíte priemernosť, aby ste utiekli pred svojim povolaním.“

„Rytmus je tajný kľúč k rovnováhe a k vedomiu spolunáležitosti, ktoré nemá nič spoločné s falošnou spokojnosťou alebo pasivitou. Je to rytmus dynamickej rovnováhy, duchovná bdelosť, postoj, ktorý nie je zameraný na seba. Zmysel pre rytmus je niečím prastarým. Všetok život vyšiel z oceána. Každý z nás začal svoju púť v plodovej vode; naše nádychy a výdychy sú podobné prílivu a odlivu. Ak žijete v harmónii s rytmom svojej prirodzenosti, nemôže sa vám stať nič zlého. Prozreteľnosť je s vami, ochraňuje vás a vedie vás k novým horizontom.“

„Často si hovorím, že vnútorný svet sa podobá krajine. U nás, v našej krajine plnej vápencov, nie je prekvapeniam nikdy koniec. Je krásne vystúpiť na vrchol hory a objaviť prameň vychádzajúci spod ťažkých kameňov. Také žriedlo vie veľa o tichu a temnote. Zrodilo sa v srdci hory na mieste, ktoré ľudské oko nikdy nevidelo. Zázrak prameňa pripomína archaické zdroje vedomia, ktoré sa prebúdzajú v ľudskom vnútri. Niekedy v nás nečakane nastane jar a do našej duše vstúpi nová sviežosť.“

„Krajina je oduševnená; v jej tichu sa ukrýva niečo nesmierne. Zmysel miesta sa nevyčerpáva iba jeho polohou. Každé miesto v krajine je úplne jedinečné. Jeho trávnatý i kamenitý povrch vďačne prijíma požehnanie dažďa, vetra a slnečného svetla.“

„Krajina sústredene slávi liturgiu ročných období a bezvýhradne sa poddáva Božej vášni. Tvar krajiny je tichou a prastarou formou vedomia. Hory sú zamyslení velikáni. Rieky a potôčiky sú hlasom krajiny; zem v nich prelieva slzy radosti i bolesti.

 

Zem má dušu. Plotinos píše vo svojich Enneadách o ochrane, ktorú táto duša zeme venuje svetu: „… toto všetko v jedinej všetkochápajúcej bytosti, ktorá objímá všetky živé bytosti, ktoré ju obývajú, a ktorá má dušu, ktorú zdieľa so všetkými svojimi časťami...“

 

„Civilizácia si krajinu podrobila. Povrch zeme bol vyrovnaný, aby sme mohli postaviť domy a mestá. Cesty, ulice i podlahy sú rovné, aby sa nám ľahko chodilo a jazdilo. Krajina nedotknutá modernou civilizáciou je kľudná, oduševnená a plná kriviek. Človek, ktorý krajinou prechádza v roztržitosti, si jej prastarého bytia ani nevšimne.“

 

Tvár je ikonou stvorenia, jej pôvod

„Krajina je prvorodenou v stvorení. Bola tu stovky miliónov rokov predtým, ako sa objavili kvetiny, zvieratá a ľudia. Vtedy tu bola krajina samotná. Je tým najstarším na svete, hoci až s príchodom človeka sa tu objavil niekdo, kto to môže uznať.“

„Vody oceánov sa zkľudnili a vietor utíchol, keď sa na zemi po prvý krát objavila ľudská tvár. Je to tá najúžasnejšia vec v celom stvorení. V ľudskej tvári sa anonymita vesmíru mení v niečo matersky dôverného, o čom dlho snívali búrlivé vetry a more i tiché hviezdy a hory.“

„V tvári se zračí vrúcnosť, ktorá sa doposiaľ ukrývala v srdci stvorenia. Tvár je ikonou vesmíru. V ľudskej mysli začíná vesmír po prvý krát rezonovať so sebou samým. Tvár je zrkadlom mysle. V ľudskej bytosti nachádza stvorený svet dôvernosti, po ktorej ticho túžil. V zrkadle mysle konečne vidí rozptýlená a nekonečná príroda seba samú.“

„Ľudská tvár je umelecké dielo. Na veľmi malej ploche sa tu môže vyjadriť neuveriteľná rozmanitosť a hĺbka existencie, ktorá presahuje obmedzenie fyzických foriem. Žiadne dve tváre nie sú úplne rovnaké. Každá tvár je niečím zvláštna. Keď niekoho milujete a ste od seba dlho odlúčení, je príjemné dostať od neho dopis, porozprávať sa...“

„Keď sa však znovu stretnete a uvidíte milovanú tvár, prežívate niečo ďaleko hlbšieho; je to úžasná slávnosť znovuvidenia. V tejto tvári vidíte silu a hĺbku lásky, ktorá sa na vás z milovanej bytosti díva. Je krásne znovu vidieť milovaného človeka. V Afrike znamenajú niektoré druhy pozdravu „Vidím ťa.“ Alebo že je niekto obľúbený a obdivovaný sa zaužívala veta: „Tvár ľudu je obrátená k tebe.“

„Keď žijete v tichu a samote vidieka, mestá sa vám zdajú hrozivé. V mestách je neuveriteľne mnoho tvárí – tvárí cudzích ľudí, ktorí sú v ustavičnom pohybe. V týchto tvárach je vyobrazená intimita ich životov; môžete ju vidieť, keď sa do nich pozriete. V istom zmysle je tvár ikonou tela, miestom, kde sa manifestuje vnútorný svet človeka. Ľudská tvár je subtílna, avšak je viditeľnou autobiografiou každého.“

„Či svoj vnútorný príbeh akokoľvek skrývate či tajíte, nikdy ho nemôžete skryť dokonale, pretože máte tvár. Keby sme vedeli čítať ľuďom z tváre, boli by sme schopní rozlúštiť tajomstvo ich životných príbehov. Tvár vždy prezrádza, čo je ukryté v duši. V tvári sa ako v zrkadle odráža božská podstata vnútorného života. Keď sa niekomu dívate do tváre, nazeráte tak do hlbín jeho života.“

 

Svätosť pohľadu

„Jeden môj priateľ, novinár, sa v Južnej Amerike stretol so starým indiánskym náčelníkom, s ktorým si prial urobiť rozhovor. Náčelník súhlasil, dal si len podmienku, že predtým strávia nejaký čas spoločne. Novinár predpokladal, že sa stretnú a jednoducho si podebatujú. Namiesto toho s ním náčelník odišiel stranou a dlho sa mu mlčky díval do očí. Najprv to môjho priateľa vydesilo; cítil, že celý jeho život je vystavený tichému pohľadu tohto cudzieho človeka. Po chvíli začal i on prehlbovať svoj pohľad. Viac ako dve hodiny sa na sebe mlčky pozerali. Keď táto doba uplynula, obom bolo, ako by sa poznali celý život. Nebolo už treba robiť rozhovor. Hľadieť do tváre druhého znamená v istom zmysle pozerať do hĺbky jeho života a vidieť ho v jeho plnosti.“

„So samozrejmosťou predpokladáme, že s druhými zdieľame jeden a ten istý svet. Na objektívnej úrovni platí, že obývame ten istý fyzický vesmír ako iní ľudia; existuje koniec koncov vizuálna konštanta dostupná všetkým bytostiam sveta a tou je obloha – nebo. Avšak vnútorný svet jedinca je niečo úplné iné. Na hlbšej rovine je každý z nás správcom svojho súkromného, individuálneho sveta.“

„Ľudská duša prahne po tom byť videná. V prastarom mýte vzhliadne Narcis do jazierka, uvidí v ňom svoju vlastnú tvár a zamiluje sa do nej. Bohužiaľ, v žiadnom zrkadle na svete nemôžete zahliadnuť svoju dušu. Dokonca ani všetky časti svojho tela nemôžete vidieť naraz. Ak sa pozriete dozadu, nevidíte sa spredu. Nikdy nie ste sám pre seba úplne vizuálne dostupný.“

„Telo je svätosť. To krásne vystihuje stará, tradičná definícia svätosti. Svätosť je viditeľné znamenie neviditeľnej milosti. V tejto definícii sa uznáva, že neviditeľný svet sa prejavuje vo viditeľnom svete. Hlboko v srdci neviditeľného sveta spočíva túžba prejaviť sa. Všetok náš vnútorný život a intimita duše túži po tom, aby našla zrkadlo vo vonkajšom svete.“

„Túži po forme, v ktorej by mohla byť videná, vnímaná a dotýkaná. Telo je zrkadlom, v ktorom se odráža skrytý svet duše. Telo je posvätný prah a zaslúži si, aby bolo rešpektované, opatrované a aby bola chápaná jeho spirituálna povaha.“

 

Telo je zrkadlom duše

„Skutočnosť, že ľudské telo vzniklo z hliny, je niečím tajomným. V človeku sa stretávajú všetky štyri živly. Telo človeka je uhnetené z prachu zeme a prostredia, v ktorom žije, je vzduch. V ľudskom tele však zároveň žhne ohnivá krv, sálavé myšlienky, plameň duše. Telesný život človeka umožňuje nenápadná cirkulácia vody, bez ktorej by jeho energia vyhasla. Povstali sme z hlbín zeme.“

„V tejto súvislosti si pripomeňme krásnu keltskú predstavu, že podsvetie nie je oblasťou temnoty, ale ríšou ducha. V Írsku sa oddávna verilo, že Tuatha Dé Dannan, keltský kmeň vyhnaný z Írska, teraz sídli v podzemí a stadiaľ sa stará o plodnosť pôdy. Keď vtedy bol korunovaný kráľ, uzatváral symbolický sobáš s bohyňou. Jeho vláda mala zmierovať krajinu nad zemou, trávu, obilie a stromy so skrytým podzemným svetom, v ktorom sú korene všetkých rastlín. Kelti nevyhnutne potrebovali, aby medzi týmito dvoma svetmi vládol mier, pretože boli poľnohospodármi.“

„Táto mytologická a spirituálna perspektíva podstatne ovplyvnila vzťah Írov ku krajine. Pre Írov krajina neznamená iba prírodu, obsahuje tiež radosť a svetlo. Krajina je posvätná. Každé pole má svoje zvláštne meno a na každom mieste sa niečo zvláštne stalo.“

„Krajina má tichú a skrytú pamäť, v ktorej sa – rovnako ako v pamäti bytia – nič nestratí a nič nie je zabudnuté. V hre Toma Murphyho The Gigly Concert prichádza hrdina o vnútornú rovnováhu práve v súvislosti s tým, ako stráca citlivý vzťah ku krajine.“

„Tajomstvo írskej krajiny sa zrkadlí v príbehoch a legendách, ktoré sa viažu k mnohým rôznym miestam. Rozprávajú sa obrovské množstvá historiek, v ktorých vystupujú duchovia a strašidlá. Kúsok od nás napríklad, na neďalekom poli, chráni zlatý poklad kúzelná mačka. Mnoho úžasných príbehov vychádza z existencie nezávislého spirituálneho sveta a popisuje jeho štruktúru. Ľudské telo vzišlo z tohto podzemného sveta.“

„Vo vašom tele je vyjadrené a jasne ukázané niečo, o čom dosiaľ nikto nič nevedel, niečo úplne jedinečné a originálne. Heideggerov výrok „Človek je pastierom bytia“ by sme mohli parafrázovať ako „Človek je pastierom zeme“. Ste predstaviteľom neznámeho sveta, ktorý vás prosí, aby ste mu dovolili cez vás prehovoriť.“

„Vaša radosť často nie je jednoducho súčasťou vašej individuálnej biografie, skôr je hlasom hliny, z ktorej je utvorené vaše telo. Inokedy na vás padne smútok, tak ako hustá hmla na krajinu. Tento smútok vás môže svojou váhou úplne ochromiť. Zápasiť s takým citovým hnutím nemá veľký zmysel.“

„Ľahko zabúdame, že pamäť našej hliny je staršia ako naša myseľ, že naša hlina žila svoj vlastný život už predtým, ako získala svoju súčasnú formu. Nech si pripadáme akokoľvek moderný, máme stále prastaré korene – sestry a bratov zrodených z rovnakej hliny. Z každého človeka vyžaruje odlišný aspekt tajomstva. K tomu, aby sme boli a stávali sa sami sebou, potrebujeme pradávne vyžarovanie druhých ľudí.“

„V podstate sme súčasťou prírody. Naše telo o tomto krásnom príbuzenstve vie a je s ním spokojné. Neposiela nás do emocionálneho ani spirituálneho vyhnanstva. Ľudské telo je na zemi doma. Príčinou nášho bolestného vyhnanstva je skôr niečo v našej mysli. Toto napätie medzi hlinou a mysľou je zdrojom všetkej kreativity. Je to napätie medzi starým a novým, medzi známym a neznámym v nás. Preklenúť to môže iba imaginácia – obrazotvornosť, tvorivosť, fantázia.“

„Iba ona se dokáže pohybovať v posvätnom medzipriestore, kde spolu hraničia tieto dve rozdielne vnútorné sily. Imaginácia usiluje o naše scelenie. Neprikláňa sa k žiadnej strane vnútorného konfliktu, nechce jednu z nich potlačiť alebo vyhostiť; usiluje sa o nadviazanie hlbokého rozhovoru medzi nimi, aby sa mohlo zrodiť niečo nové.“

„Imaginácia miluje symboly, pretože vie, že posvätné nášho vnútra môže byť vyjadrené iba symbolicky. Symbol nemôže byť nikdy dokonale vysvetlený. Hraničí s temnotou a tým nás provokuje k premýšľaniu. Prostredníctvom imaginácie, duša tvorí a buduje naše hlbinné zážitky. Imaginácia je najvernejším zrkadlom, v ktorom sa odráža naše vnútro.“

„Ak poznáte dobre telo človeka, ktorého milujete, môžete si skúsiť predstaviť, odkiaľ asi pochádza hlina, z ktorej bol uhnetený. Možno dokonca rozlíšite niekoľko rôznych druhov hliny, ktoré sa v ňom premiešali: Trochu jej pochádza z kľudného jazera, trochu z divokej, nespútanej prírody. Iný druh hliny zase zo skrytého, odľahlého miesta.“

 

Spomeňme armádu hlinených bojovníkov, ktorá sa našla v Číne, vari každý z vojakov nie je úplne iný, odlišný a vyobrazený do najmenších detailov, aby dokonale stvárnil človeka?

A na túto posvätnú a tajuplnú prítomnosť krajiny upozorňuje Amairgen, významný staroirský básnik, vo chvíli, kedy vstupuje na breh zeme, ktorú má osídliť jeho ľud:

 

Som vietor nad morom,
som vlna oceána,
som šepot mora,
som udatný tur,
som sup na skale,
som slnečný paprsok,
som najkrajší kvet,
som neohrozený kanec,
som losos vo vodách,
som jazero v nížinách,
som ríša vedenia,
som hrot ostrej kopije,
som Boh, ktorý stvoril oheň ducha.

 

Toto je pravdepodobne vôbec prvá báseň, ktorá bola v Írsku zložená. Táto prastará báseň prevracia naruby neskorší Descartov výrok „Cogito ergo sum“ – „Myslím, teda som“, z ktorého cítime osamelosť a bezmocnosť.

Amairgen a tento velkolepý hymnus na ľudskú existenciu akoby hovoril:

 

„Som, pretože je všetko ostatné. Som vo všetkom a všetko je vo mne.“

 

Bela

exkluzívne.cez.okno


Všetky časti postupne nájdete na tejto adrese.


KNIHU môžete zakúpiť na tejto adrese.


›› PÍŠEME:)

AJ VY?

›› POŠLITE NÁM TO;)


 

Súvisiace:

John O´Donohue – Kniha Keltskej Múdrosti, časť o našich zmysloch
http://www.cez-okno.net/clanok/john-odonohue-kniha-keltskej-mudrosti-cas...

Zdroj
http://www.cez-okno.net/clanok/zdroj

Príbeh o dúhe
http://www.cez-okno.net/clanok/pribeh-o-duhe

Vedeli by ste žiť bez peňazí?
http://www.cez-okno.net/clanok/vedeli-by-ste-zit-bez-penazi

Seriál: SLOVO DO ŽIVOTA
http://www.cez-okno.net/rubrika/serial-slovo-do-zivota

 


marec 21, 2018 00:55 dopoludnia
  • Komentáre

1 Komentáre

  1. Obrázok používateľa Raamil
    Raamilapríl 16, 2018 20:45 popoludní

    Komentár: 

    Ale odpoveď nepoznali. A preto ju nepoznáte ani vy.

 

 

Top