Obrázok používateľa CEZ OKNO
Netvárme sa, že sme v POHODE

Sedem z desiatich Slovákov priznáva, že zažíva prílišný stres. Napriek tomu druhá štatistika hovorí, že skoro 70% prípadov depresie zostáva v krajine neliečených. Dôvod je jasný: Nechceme si priznať, že je toho na nás veľa. A v snahe udržať si image zdravého človeka chorľavieme ešte viac, lebo si často nevieme alebo nedokážeme adekvátne pomôcť.

Nie sme si však sami na vine. Aspoň nie individuálne. Ako individualisti sa snažíme zachrániť si meno, lebo tušíme, že ak sa niečo k dobrému renomé nehodí, je to škatuľka antidepresív. Kolektívne ako spoločnosť naopak na vine sme. Pretože pokiaľ sme zdraví, alebo v našom okolí nie je nikto, o kom by sme vedeli, že má duševné ťažkosti, ľahko tému hodíme do šuflíka s názvom „Mňa sa to netýka“. A keďže radi zjednodušujeme, súdime a delíme na skupinky, aj v tomto prípade má náš mozog jasno: Existujú dva druhy ľudí. Tí, čo sú v pohode a zdraví a tí, čo nie sú. Žiadna sivá zóna. Žiadny kompromis. Žiadny trochu chorý alebo skoro zdravý človek. Skúsenosti ukazujú, že ak má niekto aj tie najmenšie psychické ťažkosti, už naňho pozeráme s odstupom, cez filter plný predsudkov.

Na hlavu v piesku viac nie je priestor

Ruku na srdce, na koľko príjemných filmov si spomeniete, pokiaľ ide o príbeh odohrávajúci sa na pôde psychiatrickej liečebne? Vďaka opakovanej stigmatizácii čelí naša spoločnosť problému, že sa nevie a nedokáže vysporiadať s psychickou chorobou. Tak ako pri rakovine automaticky myslí na smrť a pri HIV zase na obscénny sexuálny život, tak si duševné ťažkosti automaticky spájame s blúznením, agresiou, zanedbaným zjavom a človekom úplne neschopným normálnej existencie. A to je problém. Pretože ak nie vy, potom berie antidepresíva niekto vedľa vás. Môže to byť kolega, ktorý je vo svojej profesii naozaj dobrý. Môže to byť mamička, s ktorou zvyknete kočíkovať svoje deti. A môže to byť aj slávna herečka na obálke lifestylového magazínu, ktorý práve listujete. Lebo štatistika nepustí a čísla, týkajúce sa duševného zdravia, sú neúprosné:

Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie bude v roku 2025 klinická depresia civilizačným ochorením číslom jeden. Podľa Huff Post sa sa 80% ľudí v západných krajinách necíti byť duševne v pohode. Len na Slovensku sa ročne predá viac ako 40 miliónov balení antidepresív. A podľa prieskumov ministerstva zdravotníctva sa za posledné roky zvýšil počet depresívnej a inak duševne trpiacej mládeže až o viac ako 70%. Smutné je, že viac ako 35% týchto mladých končí so samovražednými úmyslami. A ešte smutnejší je fakt, že napriek alarmujúcej situácií nefunguje na Slovensku ani 24-hodinová linka dôvery. Hoci v minulosti pomohla s poklesom samovrážd až o 10%, dnes je pre nedostatok financií zrušená. Prečo? Lebo si to ako spoločnosť „môžeme“ dovoliť. Stále je totiž mediálne atraktívnejšie finančne podporovať deti s leukémiou, vrodeným hendikepom alebo deti bez domova. Hoci tieto detské životy bez debaty našu pomoc potrebujú, treba konečne upriamiť pozornosť aj na tie desaťtisíce mladých, o ktorých sa bojíme hovoriť. Paradox: Sú to mladé, fyzicky zdravé a krásne deti v úplne normálnych rodinách. Sú to naše deti! A spolužiaci našich detí. Zomierajú dobrovoľne, lebo strácajú chuť žiť. Podľa prieskumov sa cítia byť nevypočutí, nepovšimnutí. Hospodárske noviny uvádzajú, že samovražda je na Slovensku druhou najčastejšou príčinou smrti u detí a mladistvých. A to je silná káva.

Ekonomicky neprekonateľní – ale duševne stále analfabeti
Čísla, ktorými sme vám na úvod úplne pokazili náladu, sú naozaj vážne a žiaľ, reálne. Dôvod, prečo sme začali práve nimi, nebola naša snaha šokovať a už vôbec nie vás znechutiť. Je to naopak. Pravdu odkrývame preto, aby sme ju mohli zohľadniť, prijať, aby sme mohli konečne vyliečiť to, čo sa dlhodobo ignoruje. Myslíme si totiž, že ak na nás prozreteľnosť valí niečo tak strašné ako vysoký počet samovrážd u detí a mladistvých, niečo nerobíme správne. Zdá sa, akoby sme nevedeli žiť. Nevedeli chápať, komunikovať, milovať. Akoby sme úplne stratili prirodzenú schopnosť byť šťastní či prežívať radosť a nevieme to posunúť ani ďalším generáciám.

Čo sa to s nami deje? 4 DÔLEŽITÉ odpovede

1. Stále popierame, že ľudská duša JE a potrebuje starostlivosť

Hlavný problém, ktorý zahŕňa všetky ostatné, je absolútne nepochopenie ľudskej duše. Stačí, ak sa zamyslíte nad tým, ako sa v rámci prevencie pred vyhorením postupuje na pôde korporácií. Jednou vetou: Je to výsmech. Ako príklad poslúžia teambuildingy, na ktorých zamestnanci odbúravajú stres a posilňujú tímovosť tak, že sa preťahujú lanom a skáču vo vreci... Nepomáhajú ani „príjemné“ pravidelné hodnotenia, kedy sa ako robot na reklamácii dozvedáte o svojich zlyhaniach v štýle: „Vo štvrtok ste prišli oblečení príliš neformálne.“ A čo také firemné benefity? Máte nárok na pravidelnú zdravotnú prehliadku! To je dobré. Až na to, že váš zamestnávateľ sa síce veľkoryso stará o stav vašej chrbtice a karpálneho tunela, no vaša duša je mu evidentne ukradnutá. Pritom ruku na srdce: Čo používate vo svojej práci najviac? Nie je to práve mozog?

Ďalším vtipným bonusom sú vitamínové balíčky. Je skvelé, že vám v zimných mesiacoch pristanú na stole, aby ste nedostali chrípku a nenakazili tak kolegov, ale nikto vám nikdy nezaplatil to, čo potrebujete oveľa urgentnejšie: sedenie s terapeutom, duchovným, psychológom, alebo psychiatrom, ktorý by vám pomohol odbúrať stres.

Čo sa ešte musí stať, aby prišlo k pozitívnej zmene? Oveľa viac ako skupinový teambuilding by jeden vyčerpaný človek uvítal permanentku na wellness, vlastného maséra, kouča, dobrého terapeuta a denne čerstvý smoothie zo surových banánov, špenátu a ďatlí. To, čo dnes človek potrebuje, je nesedieť v klimatizovanom priestore s umelým svetlom, keď tam sedieť nemusí! Potrebuje dýchať, mať voľnosť pohybu a dostatok času pre seba a svoj osobný život. Ale my to nevidíme a nechceme vidieť. Hoci emocionálny výdaj na pracoviskách je enormný, jedinú zmenu, ktorú naše organizácie „zvládli“ zakomponovať a ktoré nám majú uľahčiť život, je azda len inštalácia rádia na spoločných WC. A to je žalostné.

2. Psychologicky sme nevzdelaní, z emócií máme úplný guláš

Keďže sa v práci a na verejnosti stále musíme tváriť, že duševné problémy sa nás netýkajú, emócie si riadime a liečime po svojom, štýlom pokus-omyl. Výsledok je prostý: Z hľadiska citov sme úplní analfabeti. Dopúšťame sa najmä dvoch základných chýb. Prvá – emócie zvykneme podceňovať, potláčať a vôbec ich nečítame. Druhá, svoje city monitorujeme až príliš a prispôsobujeme im celý svoj svet. Oba prístupy sú nesprávne. Emócie môžu indikovať vnútorný konflikt a vtedy naozaj treba zapojiť sondu a pokúsiť sa interpretovať, čo mi chce moje psyché povedať. Ale môžu byť aj výsledkom nezriadených vášní, a teda sa ďalšou analýzou len namnožia, zveličia a úplne nás pohltia. Takéto iracionálne smútky, stavy letargie a apatie vyžadujú len zásah našej vôle, vstať, rozkázať, zadeliť si program, zrovnať povinnosti a začať ich riešiť rad radom. Ťažšie stavy si vyžadujú ticho a modlitbu, nehu a lásku blízkeho človeka. No najmä odbornú pomoc. A preto – začnime konečne emócie študovať! Len tak si budeme vedieť pomôcť. Lebo je zahanbujúce, že sa o každej kostičke a žliazke učíme už na základnej škole, ale o emóciách nám nepovedal nikto nič. Siahnite po odbornej literatúre. Okrem psychologických pomôžu aj filozofické diela. Ale odporúčame voliť faktografiu, nie „rýchlokvasné“ bestsellery guruov, ktorí si myslia, že všetkému rozumejú. Emócie študovali už Platón a Sokrates. Keď bolo štúdium o duši a duchu dobré pre nich, určite bude aj pre nás. Do toho! :-)

3. Nerozumieme utrpeniu a nevieme ho prijať

Ak sa nám zlomí noha, je to bolestivé a mrzuté, ale vieme sa s tým vyrovnať. Lebo ide predsa o nohu, zlomenú kosť – a kostiam, ako sme spomínali, rozumieme. Dokonca dokážeme trpezlivo prijať hendikep – nohu v sadre, zlú pohyblivosť, našu pomalosť, možno práceneschopnosť, bolesť, pretože vieme, že takéto trápenie je dočasné. Hoci boľavá duša potrebuje presne to isté – našu trpezlivosť, miernosť, oddych z práce a vyčistenie či „zabandážovanie“ vnútornej zlomeniny, naša reakcia na duševnú bolesť je iná, tak trochu detinská, ba až smiešne hysterická. Vo väčšine prípadov reagujeme na neštandardný pocit panikou a útekom. Najprv sa vystrašíme, lebo sme práve samých seba vyhodnotili za čudných. A potom urobíme všetko preto, aby sme sa cítili lepšie a prehlušili myšlienky. Hlasná hudba, dav ľudí, prehnaná snaha zabávať sa, nikdy nebyť sám, nikdy sa nekonfrontovať so svojím vnútorným svetom... A situáciu, ktorá sa mohla vyriešiť jedným sedením u terapeuta alebo duchovného, svojím ignorovaním necháme vyhrotiť do takej miery, že to s nami jedného dňa sekne a nepomôže nič, len psychofarmaká a dobrý terapeut, ktorý z vašej železnej skrinky vypáči, čo sa to vlastne s vami deje.

Musíme si uvedomiť jedno. Bolesť je súčasťou nášho sveta. Nemáme k dispozícií žiadne tlačidlo „escape“, zlé a boľavé veci sa nám skrátka stávajú a zrelosť človeka by mala spočívať v tom, že sa ich naučí spracovávať. Nádherne sa k tematike ľudskej bolesti vyjadruje aktuálny pápež František. Parafrázujeme: Nesmieme fantazírovať o idylickom živote alebo idylickej láske, ktoré neexistujú. Zdravšie je realisticky prijať obmedzenia, ťažkosti a nedokonalosti, prijať výzvu na vnútorný rast a dozrievanie v láske, ktorá vydrží, nech sa deje čokoľvek. Amen!

4. Zamieňame si vzrušenie s radosťou

Veľkým problémom je naše totálne nepochopenie radosti. Po prvé – mýlime si dočasný pôžitok, vzrušenie a rozkoš s pravou radosťou. Po druhé – pravá radosť je nezávislá od externých vecí, nevyžaduje, aby bolo v našom živote všetko tip top. Ale poďme pekne po poriadku.

Aktuálny pápež sa k problematike radosti vyjadrujte takto: „Keď je túžba po pôžitku obsesívna, uzatvára človeka do jedinej oblasti. Neumožňuje mu objaviť iné druhy uspokojenia! Radosť, naopak, rozširuje schopnosť mať potešenie – a umožňuje nájsť chuť v rozličných skutočnostiach, aj vo fázach života, v ktorých pôžitok vyhasína.“ Nech už je vaše ideologické nastavenie akékoľvek, v tomto sa duchovné smery zhodujú. Vzrušenie a krátkodobé nadchnutie sa nerovnajú radosti. Radosť je ten čistý stav duše, ktorý badať na malom dieťati. Nič extra sa nedeje – len vstane, uvidí slnko a automaticky sa teší, prežíva radosť z čistej existencie. My dospelí sme si túto prirodzenú schopnosť radovať sa zatarasili sami – svojou záľubou v melanchólii, zádumčivosti, prílišnej analýze, skepse a nedôvere. To, čo musíme v tejto veci podniknúť, nie je niečo získať (pozn.: povrchné zážitky) – ale niečo stratiť! Musíme sa znova naučiť radovať tak, že odhodíme zlozvyk svojej večne čiernej optiky. To sa opäť dosahuje len aktívnym tréningom, terapiou a povedzme modlitbou. Nikdy však neprepadnime ilúzií, že sa musíme IBA radovať. Smútok patrí k životu rovnako ako smiech. Obdobie smútku je len ďalšou bitkou vo vojne o celkový duchovný rast. Situáciu perfektne vystihol svätý Augustín. „Čím väčšie bolo nebezpečenstvo v bitke, tým intenzívnejšia je radosť z víťazstva“. Takže aby bolo jasné. Ak nestratíte nádej v bolesti a neprepadnete zúfalstvu ani vtedy, keď vás chvíľami ovládne smútok, vo finále budete zbierať ovocie ako nový človek. Taký, ktorý prežíva radosť zase o čosi intenzívnejšie a ľahšie, ako tomu bolo kedykoľvek pred tým.

Nebojte sa. Život hrá v náš prospech :-)

V rámci tejto témy sme zabudli spomenúť už len jednu vec. V médiách sa objavil nový pojem, možno ste ho už zaregistrovali. Je ním takzvaná generácia snehových vločiek. Toto slovné spojenie má opisovať mimoriadne krehkú podstatu dnešného najmä mladého človeka. Viaceré výskumy prestížnych univerzít dokazujú, že v dnešnej dobe stačí skutočne málo a veľmi ľahko sa rúcame. Snehové vločky sú deti príliš starostlivých mám, ktoré svoje ratolesti úzkostlivo chránili pred každým nebezpečenstvom, bolesťou, zlou správou. V snahe ušetriť ich emočnej bolesti však dosiahli len ich prílišnú zraniteľnosť. A hoci nie všetci sme z tej generácie, musíme si priznať, že občas sa skutočne ako tie snehové vločky správame. Ledva sa nás čosi dotkne, už sa roztápame a strácame pôdu pod nohami. Niekedy stačí kritický komentár, inokedy malý neúspech v práci alebo zlá konštelácia medziľudských vzťahov a my už hystericky píšeme status na Facebook o tom, aký máme hrozný deň. Sme naozaj slabučkí. Ale to nevadí. Púštni otcovia z ranného kresťanstva učili, že čnosť SILY si treba vypestovať. Ideálne sú postupné umŕtvovania vlastného egoizmu – nedať si vždy to, po čom túžim a momentálne chcem. Vystaviť sa trápnej alebo nepríjemnej chvíli a pozorovať, ako sa duch vzmáha v sile a odolnosti.

Nuž a na záver len jedno. Nezabudnime, že všetko, čo sa nám deje, má za cieľ prebudiť nás, zmobilizovať, zmeniť, zušľachtiť. Ako sa píše v tisícky rokov starej Knihe kníh: Boh neprestáva volať každého človeka. Aby ho hľadal, a tak žil a našiel šťastie.

Katarína Mikulová


VIAC článkov autorky nájdete na tejto adrese.


Súvisiace:

DUŠA
https://www.cez-okno.net/dusa

Duchovná lekárnička
https://www.cez-okno.net/rubrika/serial-duchovna-lekarnicka

Seriál: SLOVO DO ŽIVOTA
https://www.cez-okno.net/rubrika/serial-slovo-do-zivota


jún 26, 2019 18:23 popoludní
  • krát komentár

1 krát komentár

  1. Obrázok používateľa Jekyll
    Jekylljúl 14, 2019 00:44 dopoludnia

    Komentár: 

    Polovica Európanov je v zlom psychickom stave..

 

 

Top