Miloš Jesenský: TAJOMSTVO MIKULÁŠA KOPERNIKA 2

Zaujímavú skutočnosť predstavuje správa nemeckého profesora Karla Sudhoffa, ktorý v roku 1904 objavil vo florentskej Biblioteca nazionale centrale latinský preklad Paracelsovho spisu De Alchimia liber vexationis datovaný rokom 1575 a zastával názor, že ide o Rhaeticovu prácu - to by však niekto iný musel dokončiť preklad po jeho smrti. Iný Rhaeticov životopisec K. H. Burmeister zase predpokladá, že Rhaeticus posledné roky života trávil v Košiciach prekladaním traktátov slávneho alchymistu Paracelsa, ktorý dvakrát navštívil Slovensko, robil tu pokusy so zlatom v Kremnici ako aj záhadnou minerálnou vodou v Španej doline, ktorá údajne menila železo na meď.

Miloš Jesenský: TAJOMSTVO MIKULÁŠA KOPERNIKA

24. máj 1543. V jednej z miestností mohutnej bašty Fromborku leží na lôžku vyčerpaný Mikuláš Kopernik. Od zimy 1542, odkedy sa oň pokúšajú mdloby, už nevládze ani chodiť aspoň tak ako predtým, pridŕžajúc sa steny, od postele ku stolu, od stola k oknu s výhľadom na oblohu, ku ktorej zakláňal hlavu mnoho ráz pri svojich pozorovaniach. Teraz už niekoľko dní leží len v mrákotách a koniec sa očakáva každú chvíľu. Blúzni. Napoludnie sa vedomie do ochrnutého tela kradmo vracia. Utrápený muž už nechce ani piť, je unavený a vyrušuje ho volanie z nádvoria, ktoré oznamuje, že dorazil kuriér z Norimbergu. O chvíľu prinesie do izby úctyhodný tlačený foliant. „To je predsa vaša kniha, doktor Mikuláš“, opakujú lekári, keď mu vkladajú zväzok do rúk nevládne ležiacich na prikrývke. Umierajúci slabo prikývne, ale jeho prsty už chladnú, zatiaľ čo sa slnečný deň vonku zdanlivo mení na noc a tmavá obloha sa valí roztvoreným oblokom, až kým sa mu nezrúti na oči úplne…

Posledný človek na Mesiaci (výročie pristátia je aj jubileom Eugene Cernana) časť 2.

Uprostred noci, keď bol mys Canaveral vybiehajúci z floridského pobrežia zahalený do takmer nepreniknuteľnej temnoty mohli mať tisícky ľudí pocit, že odrazu vyšlo slnko. Oslepujúce svetlo sa rozlialo krajinou ako žeravá príbojová vlna. Desať sekúnd nato raketa Saturn V, ktorej vrchol tvorila kozmická loď Apollo 17 dosiahla plný výkon a začala stúpať na ohnivej elipse z plameňa. Jeho farba sa postupne menila z oslepujúcej žltej na purpurovo červenú, aby sa z neho stal obrovský, nadprirodzený chochol svetla - tridsať metrov fialového kúzla, ktoré odnášalo trojicu odvážlivcov zo Zeme preč.

Posledný človek na Mesiaci (výročie pristátia je aj jubileom Eugene Cernana) časť 1.

Luna incognita, neznámy Mesiac. Mlčiaca družica Zeme zhliadajúca v bledom jase po celé tisícročia na dejiny ľudstva žijúceho pod klenbou temnej oblohy. Nebeské teleso obiehajúce našu planétu, dorastajúce a ubúdajúce podľa kalendárneho rytmu, vesmírny orloj vyznačujúci slávenie sviatkov a podivuhodný cyklus prírody. Zdanlivo nedosiahnuteľný Mesiac prepletal svoj osud so životom človeka, fascinoval vedcov a inšpiroval básnikov po celé trvanie histórie, až do chvíle, kedy na ňom spočinula noha prvého pozemšťana. Stalo sa tak pred štyrmi desaťročiami, 21. júna 1969, aby o tri roky neskôr 14. decembra 1972, posledný z dvanástich pútnikov prechádzajúcich sa po Mesiaci prstom naveky napísal do prachu meno svojej malej dcéry, ako darček k jej narodeninám a zanechal tu poslednú stopu so slovami: „Opúšťame Mesiac v mieri, tak ako sme sem prišli. Nech tí, ktorí sa tu raz vrátia, rovnako prídu v mieri a pokoji pre celé ľudstvo.“ Tento muž sa volal Eugene Andrew Cernan a čoskoro oslávi 75 rokov.

Stránky

Top