Po Jozefovi Markušovi zvolilo valné zhromaždenie v Martine na čelo Matice slovenskej muža, ktorý sa netají svojím odhodlaním napraviť v tejto inštitúcii, čo sa za posledné roky pokazilo. Ekonomicky i morálne. Nový predseda Matice, bývalý námestník ministra financií a bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska, známy aj ako spisovateľ a publicista spája v sebe znalca bankovníctva, manažéra aj literáta, ale predovšetkým slovenského človeka duchom i činmi. Bol iniciátorom a signatárom výzvy 61 krokov k slovenskej identite a po vzniku Slovenskej republiky ideovým autorom slovenských bankoviek a mincí. Vydal štyri knihy beletrie a štrnásť kníh literatúry faktu. Má za sebou nejedno úspešne zavŕšené dielo, ale ešte nepíše bilanciu svojho života: stojí pred ním ďalšia veľká výzva - Matica slovenská. Rodák zo zemplínskej obce Čičava Marián Tkáč.

„Dnes je Matica slovenská uzavretá do seba, národu a najmä mladým Slovákom sa stratila v hmlách neviditeľnosti a z toho plynúcej nepotrebnosti. Prišiel teda čas, aby sme Maticu obrodili po každej stránke, a to duchovne i hmotne. Pod nový matičný plášť musíme priviesť najmä mladých, Matica sa musí stať alternatívou pre tých, ktorí sa bez nej pripoja k mase konzumentov sladkastých ponúk moderného sveta. Ktorí sa stanú ľuďmi bez koreňov a bez cieľov, kôpkou otrockých koží. Inej cesty niet, len otvoriť Maticu pre všetkých. Potvrdením jej osožnosti v týchto rokoch nemôže byť nič iné ako stotisícová členská základňa.“

Kalendáre treba čítať. Informáciu o tom, že doc. Vladimír Ferák, odborník na genetiku, skúmal historický genofond dnešných Slovákov a dospel k zisteniu, že vyše 80 percent Slovákov zdedilo gény po predkoch, ktorí žili v strednej Európe – podržte sa – už v mladšej kamennej dobe, čiže asi 6-tisíc rokov pred Kristom (pred 8-tisíc rokmi). Podľa toho sú Slováci porovnateľne autochtónnym obyvateľstvom ako takmer všetky ostatné európske národy (až na tie výnimky, ktoré "zaujali vlasť v 9. storočí po Kristovi"). Tieto údaje som našiel v Gréckokatolíckom kalendári na rok 2008. Známe „veľké sťahovanie národov“ v 5. a 6. storočí, ktoré tak propagoval Šafárik na rozdiel napríklad od Liszta, bolo iba veľkým sťahovaním koristníckych kmeňov a skupín typu Hunov či Avarov, roľníci pevne a oddávna sedeli vo svojich sídlach.