Tajný kód kráľa Svätopluka: Stretnutie

Toto je príbeh o REČI. Toto je príbeh o tom ako sa Králi učili napĺňať svoje slová Sebou. Tak znejú úvodné slová textu, ktorý som obdržal za zvláštnych okolností /budem o nich ešte písať/ v jeseni roku 2001, krátko po udalostiach v New Yorku. Prežíval som vtedy zvláštne obdobie: pracoval som na veľkom developerskom projekte, ktorý mal navždy vyriešiť moju ekonomickú situáciu. Mal som pocit, že som len krok pred uskutočnením ďalšej svojej veľkej vízie – tentokrát neišlo o film, ale o „reálie“. Stáli sme pred podpisom dôležitých zmlúv a od práce „autora vízie“ závisela ich realizácia: cítil som na sebe bremeno obrovskej zodpovednosti a tak som aj k práci pristupoval. V jeseni toho roku som svoju myseľ napínal na maximum – usiloval som o napísanie „story“, z ktorej sa mal celý mega-projekt odvíjať: spoliehal som síce na svoji intuíciu, svet investorov a bankárov však odo mňa vyžadoval absolútne racionálne formulácie.

DVE CIVILIZÁCIE

Čas vnímame ako trať – vozeň prechádza určitým úsekom /naša prítomnosť/ a o chvíľu bude v inom /budúcnosť/ – pozorovateľ si však už v úseku, ktorý práve pozoruje robí predstavu o jeho budúcej polohe... O budúcnosti si robíme predstavu na základe predpokladu, že dráha má rovnaké pokračovanie aj za „horizontom“ súčasnosti. Kto však s u r č i t o s ť o u povedať ako bude vyzerať náš zajtrajšok? Kto môže dať obraz nastávajúcich udalostí, dajme tomu, aj očakávanému roku 2012?

OD WOODSTOCKU PO VÝCHODNÚ

Ako som tam tak stál, zapadalo slnko: Tatry dostali modrastý nádych a v diaľke pred sebou som mal zložený vejár hôr – pochopil som ako to videl a namaľoval Benka... A práve v tej jednej prchavej a krátkej chvíli to ku mne prišlo: dávno zabudnutá spomienka, alebo azda čosi z minulých životov, ak vôbec o niečom takom možno hovoriť?
Už poznám tento pocit – prekvapí ma nečakane a rovnako rýchlo, ako príde, náhle ustúpi a vo mne zanechá pocit čohosi nedopovedaného...
Dolu v terénnej prepadline, architektonicky využitej pre terasovité sedenie amfiteátra práve účinkuje jeden z ľudových súborov: už druhý deň som jedným z tisícov účastníkov folklórnych slávností... Pozerám zhora na pestré ľudské divadlo a krajinu, ponárajúcu sa celkom nepovšimnute do večerného šera a snažím sa zadržať v pamäti snový, no veľmi intenzívny pocit a dešifrovať správu, ktorá s ním – a v ňom prichádza, no je neskoro: tentokrát, ako predtým nespočetnekrát sa mi n e p o d a r í zachytiť p r í b e h ako zo sna... Celkom iste však viem, že je dôležitou časťou odpovede, ktorú po celý život hľadám: odpovede na otázku KTO VLASTNE SOM...

Nová železná opona

Ak sa rozhodnete pre s l o b o d u a vykročíte za hlasom srdca, celkom iste po nejakej chvíli narazíte na prekážku. Zastavia vás hliadky a budú sa vás snažiť presvedčiť, aby ste sa vrátili naspať... Najprv vás budú upozorňovať veľmi slušne... Možno budú v civile a budú celkom milí... Je na vás, ako sa rozhodnete... Ak budete pokračovať v ceste, možno vám neublížia – zaznamenajú si vás a vaše dáta – stanete sa súčasťou z o z n a m u p o d o z r i v ý c h... Je len na vás, čo s tým urobíte a ako sa rozhodnete... Budete prekračovať čoraz tesnejšie okruhy a zovretia... Stretnete sa s mužmi veľmi surového vzhľadu... Stretnete sa so zabijakmi, odhodlanými pre všetko... Zrejme vás zakaždým zavrátia a vy sa obrátite na cestu späť... Až raz pochopíte, že ste chytení a uväznení v skutočnom pekle a že pre vás nie je alternatívy – že tu sa váš život končí... Tu máte pred sebou svoju vlastnú bezmocnosť... Je na vás, či sa rozhodnete ešte kedy na tieto miesta vrátiť – váš rozum, ten, o ktorom ste si vždy mysleli, že je z d r a v ý vám hovorí jasne – nikdy sa za túto oponu nedostanete! Toto poznanie chutí ako zúfalstvo...

Stránky

Top