Mnohí bádatelia zdieľajú názor, že k významným katastrofám nevyhnutne dochádza na konci zodiakálnych vekov; posledná katastrofa, ku ktorej došlo v priebehu posledných dní veku Raka, spôsobila významnú zmenu v rotácii osi našej planéty. Dôsledkom tejto zmeny potom bola svetová potopa. Keďže znamenie Raka je ovládané Mesiacom, úloha tohto nebeského telesa tu je jasná, rovnako ako jeho súvislosť s Homérovým bájnym strieborným či matriarchálnym vekom, ktorý trval v častiach Európy a Stredného východu až do začiatku „patriarchálnych“ útokov zo „severu“. Počiatok týchto invázií sa podľa mnohých autorít datuje medzi roky 3000 a 1200 pr. n. l., pričom druhý dátum je považovaný za ich ukončenie.

Schwaller de Lubicz sa ďalej domnieva, že Sírius má určitý vplyv na podnebie našej planéty a komentuje skutočnosť, že klimatologická zmena, hoci len o niekoľko stupňov, môže ovplyvniť všetok život na zemi. Pokles teploty núti ľudí, aby sa presídlili do iných menej nehostinných pásiem, zatiaľ čo vyššie teploty sú svedkami zrodu nového rastlinného a živočíšneho života. Niektoré z hlavných pohybov v rámci našej slnečnej sústavy sú veľmi dobre známe, o iných nevieme takmer nič, a keďže sa zdá, že sa klimatologické zmeny riadia podľa hviezdnych variácií, Schwaller de Lubicz považuje Sírius za činiteľa, ktorý je zodpovedný nielen za naše podnebie, ale tiež za klímu v celej slnečnej sústave. Tieto skutočnosti by sme mali mať na mysli vzhľadom k zmenám stavu klímy, ku ktorým v priebehu niekoľkých posledných rokov globálne dochádza.

Egyptskí kňazi tento text Krantorovi preložili a ich správa bola v úplnom súhlase s tým, čo uvádzal Platón v dialógu Tímaios, ktorý kňazi poznali. Hoci Egyptológovia prehlasujú, že o podobnom stĺpe či existencii akýchkoľvek textov súvisiacich s príbehom o Atlantíde nič nevedia, je to len sotva presvedčivý argument; Atlantída mohla byť veľakrát zmieňovaná v nespočetných dokumentoch, ktoré sa stratili, keď boli rozsiahle knižnice vypálené alebo vyplienené fanatickými vyznávačmi nových náboženstiev, ktoré sa nakoniec ujali v Európe a na Strednom východe. Položme si túto otázku: máme nádej, že niektorý neoceniteľný zvitok, ktorý nám poskytne nutné podrobnosti, môže byť ešte nájdený v starých ruinách niektorej bahnom či pieskom zavalenej starovekej svätyne či hrobky? Ak je niečo pravdy na teórii časových schránok, obsahujúcich dôležité informácie pre budúcnosť, teóriu, ktorá je tak obľúbená medzi modernými metafyzikmi a bádateľmi, ktorí sa zaoberajú okrajovými oblasťami vedy, odpoveď musí znieť: „Áno!“

Diodóros Sicílsky, ktorý písal v prvom storočí pr. n. l., nám hovorí:
„Egypťania boli cudzinci, ktorí sa v pradávnych dobách usadili na brehoch Nílu, kam so sebou priniesli civilizáciu svojej materskej zeme, umenie písma a vybrúsený jazyk. Prišli zo smeru západu slnka a boli najstaršími ľuďmi.“ ⁵
Tieto komentáre v omnoho neskoršej dobe podporil profesor W. B. Emery vo svojej knihe „Archaický Egypt“, v ktorej uvádza: