“Westcarov papyrus nám prináša najstaršie známe príbehy o zázrakoch. Obsahuje ale tiež náznaky náhlej revolúcie v egyptskej histórii.” Toto napísal James Baikie v roku 1913, v článku pre časopis National Geographic v čase, keď záujem o staroveký Egypt prudko stúpal (o deväť rokov neskôr objavil Howard Carter Tutanchamonovu hrobku). Aj keď za posledných viac ako sto rokov od vydania článku bolo zistené obrovské množstvo informácií o starovekom Egypte a zvyšku sveta, Baikieho slová stále vyjadrujú úžas nad týmto nálezom.

“Zistilo sa, že pri kreslení mapy nebola využitá pravidelná mierka. V porovnaní s aktuálnymi vzdialenosťami v oblasti Wadi Hammamat, ktorú mapa zobrazuje, bolo zistené, že sa mierka odchyľuje o 50 až 100 metrov za každý 1 cm na mape. Súčasťou mapy sú tiež texty, ktoré majú funkciu ako legenda v rámci moderných máp.”

Turínsky mapový papyrus je stará egyptská mapa, ktorá je všeobecne považovaná za najstaršiu topografickú a geologickú mapu starovekého sveta – existujú aj staršie mapy mimo Egypta, ale tie sú v porovnaní s Turínskym mapovým papyrusom neúplnejšie a abstraktnejšie.

Nasledujúca časť je hieroglyfickým prepisom a prekladom Turínskeho kráľovského zoznamu od stĺpca IV, riadku 1 až 17. Táto časť zodpovedá Dynastii 6 až 7/8. Obsahuje dva súčty: jeden pre túto sekciu a jeden kumulovaný s predchádzajúcou skupinou. Je zvláštne, že pisár turínskeho papyrusu alebo jeho zdroja cítil potrebu rozlišovať kráľov do 5. dynastie a tých od 6. do 8. dynastie, len aby ich na konci zlúčil dohromady v osobitnom zhrnutí.