Motto: „Keď sa čerstvý vietor oprie o plachty lode, loď sa nahne, trámy sa napnú na prasknutie a kormidlo je ťažké udržať. Avšak pod týmto čerstvým vánkom sa loď, s upevneným kormidlom, praskajúc a nemotorne sa nakláňajúc, rozbehne vo vznešenej plavbe.“
Ľudstvo je vo svojom svete izolované. Ľudia počas svojej cesty zabudli na princíp hierarchie, neuvedomujúc si nekonečnú reťaz svetov odvíjajúcich sa v úrovniach pod nimi a nad nimi.

Noc na 12. augusta. 71° - hmla, zamračené, sychravo a dusno. Ľahla som si neskoro, ako vždy o 12. hodine. Dosť skoro som zaspala, trápení nebolo. Zobudila som sa o 4. hodine, ale onedlho som zaspala. O šiestej som sa prebudila a už som nespala. Počula som veľmi málo. „ Prečítal som v Tvojom srdci ... Aguan ...“ – nezapisovala som. Počas dňa 82° - oblačno, bolestivé pnutie (napätie) v Čaši a slnečnom pletenci. Večer. Beseda pri kresle Vladyku.

Od tejto chvíle Helena Ivanovna Rerichová nastúpila na cestu hrdinskej tvorby, ktorá pokračovala po celý jej zostávajúci život. Táto cesta prebiehala tesne s trasou Centrálno-Ázijskej expedície a bola s ňou nerozlučne spojená. Táto cesta s ňou zostávala, keď sa koncom roku 1928 Rerichovci presťahovali do prastarej himalájskej doliny Kulu. Práve tam sa jej Ohnivá Skúsenosť rozvinula do nepozemských výšok a stala sa základom jej účasti v Kozmickom Budovaní, alebo v Spolu-Tvorení s Veľkým Učiteľom a Kozmickým Hierarchom. Tam, v dome v ústraní, stojacom na horskom úbočí nad dedinkou Naggar, prebiehala práca, ukrytá od nepovolaných očí, majúca však najdôležitejší význam pre našu Planétu a jej budúcnosť. Tam vznikalo Budúcno, tam sa tvoril Nový Svet a pripravovali sa potrebné podmienky pre vznik Nového Človeka. Tam pôsobila samotná Evolúcia, budovali sa osnovy nového myslenia ľudstva 20. storočia, zakladal sa energetický základ jeho Pretvorenia a rozšírenia jeho Poznania.

31. októbra v roku 1913, vo včasné zamračené ráno, sa Helene Ivanovne prisnil nezabudnuteľný sen. „... Stena zmizla, a pred mnou sa otvorila ružovo-červená sféra, v strede – široké a vysoké schodisko, zužujúce sa v perspektíve nahor, jeho vrcholec sa kúpal v ružovom svite. Na oboch stranách schodišťa, na každom stupni, stáli skupiny ľudí v rúchach rovnakého strihu. Na úpätí schodiska – skupiny v červených rúchach s nepeknými čiernymi tieňmi na tvárach a odevoch. Na nasledujúcich stupňoch sa tiene postupne zmenšovali a nasledovne na ďalších stupňoch, ľudia a ich rúcha sa stávali svetlejšími a na vrchole už splývali s čistým ružovým svetlom.